John, časť VII.

A je to tu! Lámanie chleba a prvý ostrý let v SF 700vke! Držme Johnovi palce, nech niečo nepohnojí

John sedel v kokpite a sledoval pomaly sa vzďaľujúci stroj pred ním. Hotovo! Zaradil sa medzi ostatných.

„Teraz som na rade ja.“ John pozvoľna vydýchol. Snažil sa nebyť nervózny, ale čím viac sa na to sústredil, tým horšie to bolo. Cítil sa ako pred prvým rande. V hlave mu vírili všetky možné scenáre, ako môže svoj prvý let pokaziť a samozrejme aj to, že to uvidia všetci ostatní piloti a pozorovateli zo stanice. Všetci ktorí ho sledujú ostrým, nezjednávajúcim pohľadom. Väčšina z nich totiž poriadne netuší, kto to tu vlastne sedí. Určite niekto výnimočný. Prečo by sa inak dostal medzi elitu vybranú na prísne tajnú misiu? Pulz mu v hrdle bubnoval stále nástojčivejšie. Krv v tepne sa snažila pretlačiť knedlík ktorý mu uviazol v hrdle a začínal ho dusiť.

„Waterbi vpred!“ ozval sa mu v uchu major.

Stačilo jednoduché potvrdenie príkazu a autopilot sa o všetko začal starať sám. Trysky na bruchu stroja zapískali a stíhačka sa v zapätí vzniesla nad podlahu. Tri podvozkové podpery pripomínajúce nohy pštrosa sa elegantne poskladali a zasunuli to trupu. Za nimi zaklapli dvierka, ktoré splývali s kovovo matným povrchom stroja. Stíhačka sa za pomoci bočných manévrovacích trysiek nasmerovala k hangárovým vrátam. Dva hlavné motory mierne zvýšili ťah a tlačili stroj von na určené miesto. Keď sa pred Johnom otvárali druhé vzduchotesné vráta pocítil zimomriavky na krku. Ťah motorov sa opäť zvýšil a stíhačka typu Siréna sa vydala za zvyškom skupiny. O malú chvíľu sa už vznášala v línii ďalších štyroch lodí. Stroje boli vyrovnané s presnosťou na niekoľko centimetrov. John pokýval hlavou na pozdrav Zlodejke, ktorej stíhačka stála po jeho ľavej strane. Major Kasimov sa za nimi vydal hneď ako John opustil hangár. Zastal za zoradenými strojmi odkiaľ sa chystal sledovať priebeh prvého letu.

„Knihovník ideš prvý!“ Počuli všetci majorov rozkaz zo svojich vysielačiek umiestnených v prilbách. Zubek zvýšil výkon a jeho motory zahoreli sýto modrým pulzujúcim svetlom. Hneď na to vyrazil vpred. Hladký slalom rozostavanými bójkami bol pre Zubeka rutina, ktorá ho nijak nevyviedla z miery. Desať ladných vlnoviek preletel bez zaváhania a po poslednej sa vydal rovno k ďalšiemu bodu. John si uvedomil, že tieto isté manévre nacvičoval nespočetne veľa ráz aj on. A určite v ťažších podmienkach. Pod časovým stresom, cvičnou aj ostrou paľbou a simulovaným poškodením lode. Veď toto je nič. Všetko to veľmi dobre pozná. V ten moment pochopil, že mal obavy úplne zbytočne a chystal sa svoj prvý let poriadne užiť. „Podoťahujem tomuto mačiatku všetky šróbiky a Kasimov nech sa aj poserie.“ O niekoľko momentov opustila prekážkovú dráhu aj Wellsová a nastúpil John. Bez čakania chytil pevne pravou rukou riadiacu páku a ľavou pridal plyn. V očakávaní tiaže ktorá ho pri zrýchlení zatlačí do sedadla si oprel hlavu o opierku. Nič sa však nestalo. Stroj s číslom 5 sa vznášal vo vzduchoprázdne a tváril sa že Johnov pokyn nepočuje. „Čo to kurva...“

„Pán Waterbi, ak sa Vám to práve hodí, tak ste na rade a môžete vyraziť.“ Zašvihotal sarkasticky hlas majora Kasimova.

„Rozkaz pane!“, odpovedal John nie preto, aby Kasimova neporazilo od zlosti, ale skôr preto, aby získal trochu času. „Idem na to.“ Rýchlo behal očami po prístrojoch pred sebou. Všetko sa javilo tak ako má. Nikde žiadna výstraha ani alarm. „Krucinál!“ John pridal ešte viac plynu. Motory stále iba ticho bzučali. Keď už Johna premáhalo zúfalstvo, všimol v priezore prilby odraz žltého blikania. Pozrel sa nad seba a v malej zostave vypínačov nad jeho hlavou vytrvalo blikalo deaktivačné tlačidlo autopilota.

„Waaaateeeeeerbiiiiiii. My čakááááme.“

Ľavou rukou vypol autopilota a v rovnakej chvíli sa dostavila očakávaná odstredivá sila. Motory s hvízdaním sirén zavili a loď vystrelila dopredu. Stíhačka sa vyrútila priamo do stredu slalomovej dráhy a než ju dostal John pod kontrolu, zrolovala prvých päť bójí, ktoré sa teraz nekontrolovateľne vzďaľovali od svojich pôvodných pozícií. Stíhačka zastavila tesne pred bójou číslo šesť. Tá bola len mierne posunutá nárazom inej bóje, ktorá toľko šťastia nemala.

„Kurva drát!“ uľavil si John. Ľavou rukou pevne zvieral páku ovládajúcu ťah motorov a podvedome ju stále tlačil do nulovej polohy.

V rádiovom éteri sa rozprestieralo ťaživé ticho, ktoré po pár sekundách preťal majorov znepokojivo kľudný hlas.

„Žiadam o povolenie zabiť Waterbiho.“

Odpovedal mu Aiden, ktorého hlas znel naopak značne pobavene. „Zamieta sa. Ešte mu dáme šancu. Ovládanie autopilota sa od predchádzajúceho modelu predsa len trochu líši.“ Aidenov hlas sa teraz zadúšal od smiechu. Určite viac než ten majorov. John by odprisahal, že si práve utieral z očí slzy smiechu. „Kapitán Waterbi nemajte obavy, videli sme to všetci. Nie je potrebné daný manéver znovu opakovať. Prosím pokračujte v cvičení.“

„Rozkaz!“ John zahanbením a zlosťou nad sebou samým zaťal zuby a pozvoľna zvyšoval výkon.

Zvyšok slalomu si ani neuvedomoval. Každým potočením kniplu sa viac a viac zžíval s loďou. Poslednú z bóji minul skôr, než si to uvedomil. Zdalo sa mu, akoby letel zahalený v hmle a len podvedome hýbal kniplom sem a tam. Zvýšil výkon motorov a viedol svoju stíhačku tak, aby okolo základne MS 1 opísala plynulý okruh. Tentoraz už presne podľa zadania. Na radare videl majorovu stíhačku, ktorá sa ho držala ako kliešť. Bolo mu jasné, že ho ostro sleduje odkedy sa prvý krát stretli. Teraz vedel že ho bude mať za zadkom všade kam sa pohne a jeho nežmurkajúce oči budú na ňom nalepené dňom i nocou. Dokonca mal pocit, že je neustále zameraný majorovými pulznými kanónmi. To bolo však určite len zdanie. John v to aspoň dúfal.

Mierne sa naklonil dopredu, aby videl na nos svojej stíhačky. „Nie je ani oškretá. Nemusel by to tak prežívať.“ Okruh okolo MS 1 sa končil a John sa blížil ku zvyšku letky. Ostatné stroje boli zoradené jeden vedľa druhého a čakali kým sa k nim pripojí. Posledná stíhačka doplnila líniu utvorenú Zubekom, Maom, Ewansom a Wellsovou. Nad nimi pomaly preletel major Kasimov.

„Na každého z vás čaká päť cvičných cieľov. Autoatické zameriavanie bolo u každého z vás dočasne vypnuté. Kto minie na ich zničenie viac ako desať výstrelov, ten tu nemá čo robiť. Od zastavenia na značke máte na ich likvidáciu dvadsať sekúnd. Celkový počet výstrelov ako aj čas minutý nad rámec vám ovplyvnia celkové skóre. Knihovník pôjdeš opäť prvý. Na navigácii už vidíš svoju značku, z ktorej budeš páliť. Presunieš sa na ňu plnou rýchlosťou. Teraz!“ Major väčšinou vo svojich požiadavkách na zverencov preháňal, ale tentoraz to myslel smrteľne vážne. Hoci streľba v časovom limite a bez automatického zameriavania, bola sama o sebe náročná, dva výstrely na jeden cieľ v takejto vzdialenosti, boli splniteľné len pre tých najlepších.

Z motorov stroja číslo jedna vyšľahlo jasne modré svetlo a stíhačka sa rýchlo vzďaľovala od ostatných.

Z Johna už opadla hanba aj hnev.. „Taká trápna amatérčina. A rovno pred očami všetkých.“ Snáď v celom svojom doterajšom živote sa necítil tak hlúpo. Zodvihol si štít prilby a rozhliadol sa okolo seba. Čierna prázdnota spretrhaná vpichmi jasných ihiel ho celého obklopovala. Vpravo videl malú stanicu MS 1 ako sa pomaly otáča okolo svojej osi. Tam niekde v riadiacej miestnosti plnej obrazoviek a holografických máp sedí Aiden, Dudov a ďalší dôležití ľudia, ktorí ho ľahko pošlú do väzenia, ak ich nepresvedčí o svojich kvalitách. Navyše za zločin, ktorý ani nespáchal. Všetko to naňho pekne ušili. A to len preto, aby sa tu na ňom mohli spokojne zabávať. Urobili si z neho šaša. „Podpriemerný učiteľ vybratý na tajnú misiu. To určite!“

„Waterbi vpred! A skús zabrzdiť pred cvičnými cieľmi,“ ohlásil sa major a slovo „pred“ si vychutnal so silným prízvukovaním.

John automaticky chytil pravou rukou ovládanie kormidla a druhou zatlačil páku plynu na maximum. Tentoraz stíhačka vyrazila vpred bez zaváhania.

Keď sa John vrátil späť, presne sa zaradil na koniec formácie vedľa Wellsovej. V rádiu počul len ticho a prvé čo ho napadlo bolo, že Kasimov si v kokpite vypĺňa jeho prepúšťacie dokumenty.

„Letka, polovičným výkonom zahájte návrat na pozíciu D1. Odtiaľ budete postupne od čísla jedna rolovať do hangáru.“ Major Kasimov rozprával, akoby bol unavený z čakania na to, kým sa John vráti z poslednej úlohy a všetko s ním spojené ho už obťažovalo. Možno si len v duchu predstavoval ako sú všetci späť na stanici a tam verejne nakope Johnov zadok za to, že mu oškrel nový stroj, že ho všade zdržuje a že kvôli nejakým bláznom nad sebou, sa s ním musí ťahať po vzduchoprázdne.

*

Kryt kokpitu sa najskôr o pár centimetrov nadvihol, aby sa vzápätí mohol hladko zasunúť dozadu. S kovovým cvaknutím sa vedľa Johna zjavili rukoväte pristavených schodíkov. Vedľa každej stíhačky stáli rovnaké a obsluhoval ich vždy jeden mechanik. John videl ako po jedných z nich práve schádzala Wellsová. Keď sa jednou nohou dotkla podlahy hangáru, mechanik odstúpil od schodov a otvoril záklopku obslužného rozhrania umiestnenú v nose stíhačky. K nej pripojil svoj príručný počítač a spustil diagnostiku. John si odopol bezpečnostné pásy a svižne sa prehupol cez okraj kabíny. Zostúpil na zem a keď sa otočil, videl, ako si ho major premeriava prísnym pohľadom.

„A je to tu. Teraz ma parádne zvozí, nakope pred všetkými do zadku a vyhodí zo skupiny. No, aspoň ma nechali si chvíľu zalietať,“ povedal si pre seba John a naprázdno preglgol.

„Letka, za mnou! Všetci pohyb do riadiacej miestnosti!“ Skupina kráčala rýchlym krokom za majorom. O tri poschodia a jedno ťaživé ticho v nákladnom výťahu neskôr zastala skupina pilotov pred vstupnými dverami do riadiaceho centra. Major sa identifikoval svojou kartou, a keď sa dvere odomkli, krátko zaklopal na dvere. Na odpoveď nečakal a rovno vstúpil dnu.

„Vitajte späť. Všetci sa prosím posaďte,“ Aiden pokynul rukou skupine pilotov, aby sa posadili pred projekčnú stenu. Okrem neho a dvoch technikov, ktorí pracovali pri neďalekej konzole, bola tmavá miestnosť prázdna. Skupina si posadala za rovný stôl, pred ktorým sa prechádzal Aiden. Medzi ním a pilotmi sa vo vzduchu ponad stolom otáčal holografický symbol stanice: zjednodušený profilový obraz stanice a v jej strede malý nápis „MS 1“. „Dáta telemetrie posledného stroja sa pravé nahrávajú do systému.“ Aiden si odkašľal s rukou pred ústami, akoby nad niečim sústredene premýšľal. Uprene hľadel na načítavajúce sa dáta pred sebou. John sa snažil zachytiť Aidenov pohľad, ale ten sa mu očami vyhýbal. Po chvíli s tým prestal a pozeral spolu s ostatnými na trojrozmernú projekciu pred sebou. Stavový riadok sa po pár sekundách rozsvietil na zeleno a vo vzduchu pred nimi sa objavilo päť grafov a tabuľka nameraných hodnôt. Každý graf mal inú farbu, ale inak veľmi podobný priebeh. Každý okrem posledného. Johnov graf sa svojou krivkou veľmi nezhodoval s ostatnými. Dokonca aj výpis hodnôt vedľa grafov bol v prvých štyroch prípadoch takmer zhodný. Johnovi pri pohľade na hodnoty vyschlo v hrdle a po chrbte mu stiekla studená kvapka potu. Aiden dal pilotom pár sekúnd na sebaanalýzu a potom sa opäť ujal slova.

„Takže, bez ďalších zbytočných prieťahov, pristúpime k vyhodnoteniu. Začneme číslom jeden.“ Zubek sa narovnal na stoličke a uprel pohľad na obrazovku. Tabuľka s jeho hodnotami a graf sa presunuli na hornú časť zobrazovanej plochy. Celú spodnú polovicu zaberal obrazový záznam jeho letu. Ten vytvoril stroj majora, ktorý sa pohyboval stále v ich blízkosti. Aiden spustil záznam telemetrie. V počiatočnom bode grafu sa objavila červená šípka, ktorá smerovala nadol. Plynulým pohybom sa presúvala po grafe a súčasne sa menili namerané hodnoty v tabuľke vedľa nej. Video pod nimi zobrazovalo ako sa prvá stíhačka odpojila od skupiny a prechádza pomedzi zoradené bóje. Svetelná čiara za ňou ukazuje dráhu stíhačky. Záznam končil v bode štartu, kde všetci opäť vytvorili formáciu. Celý let trval necelých pätnásť minút.

„Kapitán Zubek preletel celú dráhu podľa inštrukcii a s výborným časom. Záznamy motorov hovoria o kontinuálnom lete bez akýchkoľvek výpadkov. Záznam zo streľby je taktiež veľmi pôsobivý. Sedem výstrelov a päť zničených cieľov.“ Aiden hmatol rukou do priestoru, kde sa zobrazovali Zubekove dáta a prstami uchopil nehmotnú časť tabuľky s biometrickým záznamom. „Hodnoty biometrie vyzerajú veľmi slušne.“ Oblek meral nepretržite pilotov tep, hĺbku dýchania, svalovú aktivitu ako aj množstvo potu a v ňom obsiahnuté látky. Takto vidí riadiace stredisko nie len to či je pilot zranený či v strese, ale aj to či podstupuje nadmernú námahu. Môže tiež vďaka získaným hodnotám odhadnúť blížiace sa nebezpečenstvo v podobe kolapsu, dehydratácie, či zlyhania jednotlivých orgánov.

Tvár Zubeka nedala vedieť nič o pocitoch, ktoré mu vírili v hlave. Ak vôbec nejaké pocity práve prežíval.

„Podtrhnuté a sčítané, Chodec získal nadpriemerných deväťdesiat jedna percent.” Aiden ukázal na posledný riadok tabuľky, namieril naň ukazovákom a keď sa jeho okraje zvýraznili zelenou farbou, roztiahol všetky prsty tak, akoby sa z nich snažil striasť vodu. Výsledné skóre je pre Zubeka viac ako dostačujúce. Takéto hodnoty boli obvyklé iba u elity. Tých najlepších z najlepších. Zubekovi sa pod nosom konečne mihol úsmev. Síce iba na krátko, ale tomu kto si ho všimol bolo jasné, že je so svojím výsledkom spokojný. Veď aj mal byť na čo. Hodnoty ukazovali, že stíhačku si osvojil veľmi rýchlo. Let pod jeho kontrolou bol plynulý a možnosti stroja využíval takmer na maximum. „Pozrieme sa teraz, ako sa darilo nadporučíkovi Rainovi.“

Maove hodnoty boli podobné Zubekovým. Veľmi podobne dopadli aj Ewans s Wellsovou. Nikto nepotreboval viac ako osem výstrelov na zničenie svojich bóji a najnižšie dosiahnuté skóre bolo osemdesiatpäť percent. Každý z prvých štyroch pilotov si tak vybojoval právo sedieť vo svojej SF700vke aj naďalej.

„A nakoniec kapitán Waterbi.“ Aiden sa na Johna nepozrel, len roztvoril jeho hodnoty a grafy v projekcii. Krivka priebehu Johnovho letu sa značne líšila od kriviek jeho kolegov. John si končekmi prstov hladil obočie a snažil sa tak skryť si tvár do dlaní. Pomedzi prsty hľadel na svoje hodnoty, ako žiak ktorý ľutuje, že v deň ústnych skúšok vôbec išiel do školy. „Veď ja som tu dnes za Marka!“ Uvedomil si John, keď si spomenul ako sa Mark tváril, vždy keď sa rohodol, že si v ich triede preskúša znalosti študentov. Takáto predstava, by ho za iných okolností pobavila. Teraz ale John dúfal, že sa celý terminál vyskratuje a jeho aj dáta ostatných sa stratia v nenávratnom zápachu spálenej elektroniky. Napriek Johnovmu zúfalstvu, sa nič také nestalo a šípka indikujúca priebeh letu sa dala do pohybu.

„Doteraz prebieha let takmer totožne ako u predchádzajúcich prípadoch.“ Aiden ukázal na počiatok grafu, vyhodnocovací algoritmus, zaznamenal len mierne výchylky medzi zvyškom letky. „Avšak vieme, že doteraz bol stroj ovládaný autopilotom, takže táto časť je dosť nezaujímavá.“ Šípka sa zastavila na hviezdnej mape v bode D1. „Odteraz to začne byť výrazne odlišné,“ Aiden konečne pozrel na Johna s povytiahnutým obočím nad jedným okom. V projekcii sa objavila Johnova stíhačka ako stojí na štarte slalomu.

„Už v prvej, inak veľmi nezaujímavej časti grafu, si bolo možné všimnúť, že máte výraznejšie odozvy kardiovaskulárneho systému, než zvyšok posádky.“ Aiden už hovoril priamo na Johna. „Tep dosahoval v priemere dvojnásobných hodnôt. To čo sa však s Vaším srdcom dialo tu, je priam pozoruhodné. Hodnoty kortizolu vystúpili do závratných výšok a tep srdca zodpovedal tepu šprintéra pár metrov pred cieľovou páskou.“ Aiden očami namierenými na Johna udivene pokýval hlavou. Prstom pichol do špičky grafu biometrie. „Tu sa dokonca Váš oblek rozhoduje, či Vám má poslať dávku elektro šoku a reštartovať tak Vaše srdce. To sa nakoniec nestalo, pretože ešte pred tým by autopilot opäť prebral plnú kontrolu nad riadením a zahájil návrat do východzieho bodu. Teda do hangáru.“

John cítil horko v dlaniach, ale aj rumenec rozlievajúci sa mu po tvári. Nevedel sa však prinútiť odvrátiť pohľad od záznamu pred sebou. Aiden mu nedal ani možnosť na výdych a hneď pokračoval ďalej.

„Tu sa stávame svedkami novodobých inovácii a neštandardných prístupov vo vesmírnych letov. Vysoko sofistikovaný stroj za šesťstotridsať miliónov je totižto použitý ako baranidlo.“ Aiden mávnutím ruky spustil prehrávanie záznamu. Ten nekompromisne ukázal, ako zo stíhačky vyšľahli plamene a stroj sa poňal rozrážať pripravené prekážky. Malé guľovité predmety osvetlené jasnými výbojkami lietali na všetky strany. Vyzeralo to, ako keď obézne dieťa skočí do bazénu s plastovými guličkami. Johnovi to pripomenulo jeho návštevu predškolského zariadenia, ktoré susedilo s jeho strednou školou v Mawne. Raz tam bol zaniesť svoje podklady pre hodnotenie riaditeľke školy, ktorá bola v tom čase pozvaná na besiedku jedného z ročníkov. V istom momente predstavenia deti naskákali do bazénu, čo bol pravdepodobne aj záver vystúpenia. John tam prišiel práve včas, aby si tento dych berúci zážitok mohol vychutnať. Jedno z detí bolo dostatočne tučné na to, aby z bazénu vysťahovalo polovicu loptičiek, ktoré sa rozleteli vzduchom na všetky strany. Spolu s nimi boli vyplavené aj ďalšie dve deti, ktoré nedokázali vzdorovať tejto tlakovej vlne. Zdesenie rodičov nad strachom o svoje detičky prerušil neovládateľný Johnov smiech. Všetky materiály sa mu vtedy rozsypali po zemi, pretože rukami si v predklone držal brucho. Ukludnil sa až po hodnej chvíli, keď si uvedomil, že sa nikto iný nesmeje. Riaditeľka aj ostatní rodičia na neho pozerali zarazene a podaktorí aj s dávkou zlosti. Na projekcii pred ním však teraz nelietali plastové guličky, ale bóje ktoré mali ostať na svojich miestach. Jediný, kto tam mal lietať bol John a to okolo nich. Určite nie cez ne. Pri šiestej blikotajúcej bodke na zázname stíhačka opäť zastavila. John si dobre pamätal, čo vtedy v kokpite prežíval. Údaje biometrie zobrazené v dolnom rohu mu jasne pripomínali, že si to pamätá správne. Jeho oblek ho musí silno milovať a mať s ním poriadne zľutovanie, nakoľko sa ho opäť rozhodol ušetriť od elektrického šoku. Tu by vyfasoval možno aj tri.

„Ako je to možné kapitán Waterbi? Môžete nám vysvetliť takéto nekonvenčné použitie bojovej stíhačky?“ Aidenovi sa z tváre vytratila všetka hravosť a prísnym pohľadom si ho premeriaval.

„Myslel som, že stojí iba šesťsto miliónov,“ dodal John a oprel sa do kresla. Chcel mať toto poníženie čím skôr za sebou. „Taktiež som nebol oboznámený s umiestnením automatickej brzdy autopilota. Pred tým než som ju konečne našiel, bol ťah motorov nastavený na asi sedemdesiat percentný výkon. Vtedy som deaktivoval autopilota a čo sa dialo potom, už všetci videli.“

„Veď Vy ste tými bójami preleteli ako tágo biliardovým stolom!“ skríkol Kasimov v tvári celý červený. John sa zaprel rukami o stôl a postavil sa. „Chápem, že kritéria pre výber pilotov do novej letky sú nastavené extrémne vysoko a ja ich jednoducho nespĺňam. Viem o chybách, ktorých som sa dopustil a plne rešpektujem záver komisie. Ak dovolíte, chcel by som Vás požiadať o ukončenie analýzy môjho letu. Rád by som sa šiel do svojej kajuty pobaliť, pane.“

Ak doteraz nebolo na Zubekovi badať žiadny náznak pocitov, teraz žiaril ako vianočný stromček. Ani sa nesnažil skryť svoj široký úškrn. Lýtko jednej nohy mal vyložené na kolene druhej a ruky založené za hlavou. Mao so zatajeným dychom pozeral striedavo z Johna na Aidena a hlava mu kmitala akoby sedel na finále Wimbledonu. Wellsová pozerala na Johna so zdvihnutým obočím. To jediné jej vystupovalo nad rámom okuliarov, ktoré mala opäť na očiach. Nečakala od nováčika takú silnú sebareflexiu, aj keď chápala, že chce mať celú situáciu čím skôr za sebou. Johna síce vôbec nepoznala, ale mala pocit, že v kokpite zo seba vydal to najlepšie a ešte jednu šancu by si zaslúžil. Jediný kto nevenoval novovzniknutej situácii žiadnu pozornosť bol Ewans, ktorý stále uprene hľadel na dáta Johnovho letu a zostavoval si v hlave ich vlastné vyhodnotenie.

„Posaďte sa kapitán! Ešte sme s vami neskončili. Rozchod budete mať, až Vám ho dá kapitán Cox,“ ozval sa Dudovov hlas odkiaľ si z tmavého rohu miestnosti. Doteraz si ho nikto nevšimol. Dokonca aj Kasimov vyzeral byť prekvapený, keď ho započul a rýchlo sebou trhol. S odkašľaním sa znovu napriamil a postavil sa do pozoru.

„Pokračujte kapitán,“ vyzval Aidena.

„Rozkaz pane!“ Aiden mávol rukou pred sebou v geste, ktoré opäť spustilo prehrávanie záznamu. „Po tomto incidente stoja za náhľad opäť hodnoty biometrie.“ Graf so srdečným tepom sa presunul do stredu obrazu. „Kapitán, Váš tep v priebehu nasledujúcich pár sekúnd klesol na priemernú hodnotu sedemdesiat tepov za minútu, kde sa udržal až do konca letu. Je obdivuhodné ako sa Vám tak rýchlo podarilo skľudniť a tento pokoj si navyše udržať po zvyšok letu.“ John si predstavil sám seba, ako tesne po náraze sedí v kresle pilota. Doteraz zahmlený obraz bol kryštáľovo jasný. Rozpomenul sa aj na pocit úľavy, ktorý ho náhle zaplavil. Do žíl sa mu vlialo teplo a svaly sa uvoľnili zo zovretia kŕčov. Opadol z neho všetok stres a s pocitom, že už to nemôže byť horšie sa jeho mozog prepol do základného nastavenia. Jeho ruky aj nohy začali ovládať primárne inštinkty a tým prevzali kontrolu aj nad strojom. Rútil sa so stíhačkou medzi zvyšnými bójami a každú z nich míňal len o niekoľko decimetrov. Presne o toľko koľko potreboval. V tej chvíli sa stal let preňho iba pocitovou záležitosťou. Nepotreboval vidieť žiadny z ukazovateľov, nezaujímala ho žiadna kontrolka. Všetko čo potreboval vedieť, cítil priamo od stroja. Riadiaca páka a pedále pod nohami mu cez sotva vnímateľné chvenie šepkali, kde sú limity stíhačky. Potichu ho vyzývali, aby ich nachádzal a posúval ďalej. John v riadiacej miestnosti opäť sedel v kresle a neveriacky hľadel na záznam svojho letu. Jeho stíhačka minula poslednú bóju a rovno vyrazila na oblet okolo MS 1. Akcelerovala tak ostro, že na chvíľu stratila z dohľadu aj stíhačku Kasimova. Tá ju o pár sekúnd dobehla len preto, lebo oblet okolo stanice bol stanovený na polovičný výkon. John zastavil svoju stíhačku vedľa ostatných a čakal, kým sa dostane na rad. Stále bolo vidno, ako kľudne bije jeho srdce. Akoby bol na poobednej prechádzke a usrkával z vychladeného piva. Záznam sa pretočil o niekoľko minút dopredu, kedy na obraze ostal iba posledný stroj. Ten poslušne čakal kým ho neminie prelietavajúca Wellsová a nevzdiali sa za prikázanú hranicu sto metrov. V tom motory opäť vyšľahli horúci prúd splodín a posledná stíhačka vyrazila vpred. Veľmi rýchlo dosiahla maximálnu rýchlosť a rútila sa na posledné stanovisko s cvičnými cieľmi. Ďalší graf v rohu obrazu neustále porovnával výkon motorov s ostatnými pilotmi v závislosti na polohe. Tu bolo jasne vidieť, že tam kde Zubek, Mao, Ewans aj Wellsová začali pribrzďovať, aby sa dostali do čo najvýhodnejšej palebnej polohy a nedostali sa za prikázanú vzdialenosť paľby, John stále letel maximálnou rýchlosťou. Až tesne pred palebnou pozíciou presmeroval svoj výkon do spätných trysiek a v obrovskom preťažení zastavil svoj stroj. S presnosťou na niekoľko metrov sa ocitol na určenom bode. Stroj sa ešte ani poriadne neustálil a z pulzného dela sa prvý raz zablyslo. Okamih na to explodoval jeden z cieľov. Bočné trysky sa na krátko zapli a pootočili stíhačku nepatrne do ľava. Nový záblesk a ďalší zásah. Bóje explodovali jedna za druhou. Po poslednom sotva badateľnom posunutí sa v explózii jasných iskier ocitol aj posledný cieľ. John neostal na mieste ani sekundu navyše, aby si skontroloval výsledok. Trhol kniplom smerom k sebe a prudko pridal plyn. Stroj sa vo vývrtke otočil o sto osemdesiat stupňov a po chrbte letel späť k stanici. Tu sa záznam skončil. Na obrazovke sa objavilo výsledné skóre.

„Aj napriek počiatočnému zaváhaniu si kapitán Waterbi vyslúžil osemdesiat deväť percent.“ Aiden sa na Johna prvý krát usmial a pozrel mu do očí. „Gratulujem vám všetkým. Prvý test máte úspešne za sebou a všetci pokračujete v príprave ďalej.“

„Čurák,“ pomyslel si John a jeho šokovaná tvár nedokázala nadobudnúť žiadny výraz. Zarazený sledoval svoje svietiace skóre pred sebou. Chcel byť na Aidena naštvaný za to, ako ho do poslednej chvíle naťahoval, ale nešlo mu to. „Karma je zdarma a všetko sa ti vráti,“ blyslo Johnovou hlavou, ale v skutočnosti mu neprial nič zlé. Práve z neho opadla ťažoba hanby a poníženia a vystriedali ich pocity naplnenia a spokojnosti. K nim sa v zapätí pridalo silné zadosťučinenie poskytované pohľadom na Zubekov naštvaný výraz. S otvorenými ústami hľadel neveriacky pred seba a oči nevedel odtrhnúť od čísla, ktoré sa vznášalo len kúsok od neho. „Ale áno, je to tak, len sa pekne vynadívaj, “ pomyslel si John a Zubekovi poslal prehnane smutnú grimasu, hneď ako sa naňho pozrel. Ten mal pri tom ústa stále otvorené a vyzeral, že bojuje s mŕtvicou.

„Ha! Slušný výkon Waterbi! Si najväčším prekvapením skupiny,“ plesol ho Mao po pleci. „Ale aj napriek tvojej excelentnej streľbe ti navrhujem priradiť volací znak „Baranidlo“, predsa len by sme nemali úplne zabúdať na tvoj výkon pri slalome.“ Mao sa zasmial a do smiechu so sebou strhol aj Wellsovú, ktorá sa snažila rukou zakrývať vlastný úškrn. S jeho nákazlivým smiechom slabo bojoval aj Aiden.

„Tak to znie celkom presne,“ povedala Sarah a vzdala svoj boj o vnútorný kľud. Jediný kto úplne nechápal, na čom sa všetci okrem Zubeka tak dobre zabávajú bol Ewans. Ten iba uznanlivo pokýval bradou, krátko si pohľadom premeral Johna a opäť sa ponoril do štúdie svojich materiálov.

„Nápad je to výborný,“ zhodnotil Aiden a konečne sa mu podarilo prestať smiať, „ale už pred časom bolo rozhodnuté, že s hodnosťou získa kapitán Waterbi späť aj svoj volací znak. Teda „Čistič“.“

„Čo tým myslíte, že sa mu „vrátila hodnosť“ pane?,“ Zdvihol sa Zubek na nohy. „On doteraz nelietal ako bojový pilot?“ ukazoval jednou rukou na Johna, ale hľadel pritom na Aidena.

„Nie, nelietal. Kapitán Waterbi bol pred vyše šiestimi rokmi vyradený z aktívnej služby. A to na vlastnú žiadosť. Do detailov tu nemienim zachádzať, ale môžem vás všetkých ubezpečiť, že má v útočných stíhačkách nalietaných viac bojových misií, ako vy všetci dokopy. Dnes letel prvý raz po veľmi dlhej dobe a to s vynikajúcim výsledkom. Verím, že bude značným prínosom a podporou pre celú letku. Bol mojou osobnou voľbou a nepriradil by som ho medzi vás, keby som si svojím rozhodnutím nebol istý na sto percent.“ Tento raz mal od údivu otvorené ústa aj Kasimov. Hľadel na Johna ako na zjavenie a neveriacky ho sledoval. Aiden po krátkej chvíli opäť pokračoval: „Všetci ste boli vybraní na prísne tajnú a experimentálnu misiu. Zatiaľ vás žial nemôžem informovať o podrobnostiach, ale dozviete sa všetko v pravý čas. Dovtedy budete lietať každý deň do zamdletia, až kým si neosvojíte svoje stroje ako vlastné ruky. To bude vaša práca pre nasledujúce tri týždne.“ Dudov pomaly vstal a vyšiel zo svojho tieňa. Nenáhlivým, ale istým krokom kráčal ku dverám. Každý tak pochopil, že míting sa skončil. „Pre dnešok to bol od každého slušný výkon. Len tak ďalej, my vás budeme stále sledovať,“ ukončil stretnutie Aiden a vykročil za Dudovom. Všetci piloti sa postavili do pozoru. V zapätí za Dudovom, Aidenom a dvomi technikmi zaklapla zámka dverí. Ewans akoby sa práve prebral k životu a neveriacky zamrkal na Johna: „Počkaj, ty si Čistič? Ten Čistič?!“


dakinee

Diskusia

Marek Papcun
Hotovo! Dalsiu prosim.
Genialne. Styl akym je to pisane pohlti od prveho riadku az do poslednej bodky. Paci sa mi ako su opisovane detaily veci ci situacii.
15.03.2019

dakinee
Marek, vobec som nevidel tvoj komentar. Boli tu nejake problemy na stranke, az dnes som si ho mohol precitat. Som opat velmi rad, ze sa ti pribeh paci a uz je nahrate pokracovanie :)
27.03.2019

Marek Papcun
Cakam cakam a uz to nejak dlho trva :D ale som rad tieto poviedky su fakt prva vec ktora ma natolko zaujala v kazdom ohlade.
30.03.2019

Magda Medvecká
Stále tieto nové kapitoly porovnávam s tými prvými, ktoré sa čítali dosť ťažko, až som uvažovala, či vôbec pokračovať. Ale myslím, že to bolo ako s Johnom v tejto – ťažký rozbeh, ale nakoniec si sa vyšvihol celkom vysoko a držíš sa tam :) Len tá gramatika ti trochu skáče (čiarky, priama reč, vás/vám sa píše v poviedkach s malým V...) Som celkom zvedavá na ďalšie pokračovanie. :)
02.04.2019

Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.