John, časť II.

Toto je druhý diel o živote Johna Waterbiho, bývaleho bojového pilota slobodných Marsovských kolónií.

Dnešné sedenie v triede bolo obzvlášť náročné. Decká cítia vo vzduchu vôňu prázdnin a venujú sa výhradne svojim záležitostiam a plánom na leto. Johnovi to ale nevadí. Je rád, že nemusí nikoho vychovávať ani vzdelávať (nie že by jedno z toho malo u tupoňov šancu.) Poslednú noc toho moc nenaspal. Ani noc pred tým a vlastne ani noc pred ňou. Odkedy ho pred tromi dňami navštívil Aiden s Dudovom, mal so spánkom problémy. Celú noc sa v posteli iba prevaľoval a spánok sa mu vyhýbal. Keď nakoniec unavený zaspal, bolo to len na pár minút a potom sa strhol prepotený a zadýchaný. Tieto stavy poznal dobre. Len dúfal, že sa ich už nadobro zbavil. Presne takéto noci zažíval prvé dlhé týždne svojho civilného života ako radový občan marsovskej kolónie. Cez všetku pretvárku, ktorou sa snažil Aidena oklamať, vedel, že jeho návšteva mu do mysli naženie dávnych démonov a nebude nad ňou môcť len tak mávnuť rukou. Nepomohla tomu ani fľaša rumu, ktorú dorazil po tom, čo za obomi zavrel dvere.

„Pán učiteľ, tešíte sa na leto tak ako ja? Že to bude úplne úžasné?”

„Drž hubu Mark!“

Mark sa posmutnelý posadil a pod lavicou si začal rolovať malé dávky marihuany do pripravených balíčkov.

„To decko by si malo znížiť dávky vlastnej medicíny, inak skončí nešťastne.“ pomyslel si John a nastavil si prehrávač hudby v komunikátore o niečo hlasnejšie. Zavrel oči a pohodlne sa zaboril do stoličky. Po chvíli jedno oko znovu pootvoril a ešte raz pozrel na Marka.

„Správny učiteľ by sa nemal tváriť, že to nevidí. Asi by som ho mal poslať k riaditeľovi, aby mu pomohol nájsť v živote správny smer.

Ale ja som super správny učiteľ a tu trávu mu na konci hodiny zhabem. Aspoň budem mať nejaké zásoby na leto a chlapec mi ich navyše pekne zabalí. Myslím, že takáto príučka posilnená silným sklamaním je účinnejšia ako pokarhanie od riaditeľa. Veď ja to vlastne robím pre jeho dobro, chudáčika malého.“

Zvoní.

John sa postavil zo stoličky a vykročil smerom k Markovi. Bude to také malé poďakovanie od Marka za to, že budúci rok bude môcť byť hrdým členom IV.B.

*

„Šiesty! Presne toľký som prebehol školskou bránou. Šiesty! Myslel som, že sa pri Markovi až toľko nezdržím, ale vypáčiť vrecko ľahkej drogy z jeho tučných prstov bolo náročnejšie, než som čakal. Ešte som mu stihol povedať, že je to pre jeho dobro a vybehol som z triedy von. Ku koncu to pár metrov pred bránou ešte vyzeralo na solídne piate miesto, ale v tom sa tučná Berta z II.D rozbehla nadľudskou rýchlosťou a už som ju nedobehol. Tento zázrak však pripisujem jej Pavlovovmu reflexu spúšťaného melódiou prechádzajúceho zmrzlinového voza, ktorý sa pustila zbesilo prenasledovať. Nebyť toho, som určite piaty. Nevadí.“

John ešte stál prehnutý pri bráne a vydýchaval svoj osobák. Keď bolesť v boku odznela, vykročil smerom k prvému baru. Presne tak, ako si pred pár dňami predsavzal. Vo dverách sa John rozhliadol po lokále. Bol to malý podnik zariadený v štýle pozemskej Kuby zo šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia. Väčšina zariadenia si už pamätala priveľa rokov, ale to vlastne dodávalo miestu typickú atmosféru. Niekoľko hostí posedávajúcich pri stoloch o niečom vášnivo debatovalo. Asi o páde toho blbého meteoritu. Správy už štvrtý deň nehlásali nič iné. Asi by bolo treba načapať nejakého prominenta s prostitútkou, aby mali noviny opäť o čom písať. Vyzeralo to na príjemné posedenie a relax, na ktorý sa John tak tešil.

„Dvojité Cuba Libre bez coly a nešetrite na rume!“

Johnova objednávka vyslovená cez široký úsmev bola pre barmana viac než výrečná. Tento zákazník sa prišiel opiť a nechce odísť po vlastných.

Po pár hodinách svojského oslobodzovania Cuby od prekliatych kapitalistov, začala pozvoľna odznievať bolesť hlavy a nastupujúca únava sľubovala toľko vytúžený spánok.

Čoraz ťažšie viečka smerovali oči k východu a k pristaveným taxíkom.

„Platím.“

Zamával John na barmana. Ten mu však nevenoval pozornosť. Hľadel niekam do rohu miestnosti. John sa tam pokúsil zaostriť a sústredil sa na hlasy, ktoré odtiaľ prichádzali.

„Ako sa opovažuješ mi toto povedať? Kde by si bola bezo mňa?! Mohla by si tak akurát fajčiť špinavých úbožiakov za smetiakmi, alebo sa predávať na webe! Aj keď si neviem predstaviť takého zúfalca, čo by ti za tvoje strnulé vystúpenie platil,“ kričal v rohu miestnosti chudý muž stredného veku na vedľa neho sediacu ženu. Tá bola o niečo mladšia. Snažila si tvár skryť do vlasov a dlaňou si zakrývala oči.

„Si chudák a je mi ťa len ľúto. Veľmi ľutujem, že som ťa vôbec spoznala.“

Vzlykala a z očí jej tiekli slzy. Vzapätí sa zdvihla a jej gaštanové vlasy sa jemne hojdali vo vlnách, v ktorých boli natočené. Chcela sa otočiť a odísť, ale zabránila jej v tom žilnatá dlaň, ktorá ju mocne stisla za ruku. Dievča od bolesti zaúpelo.

„Neľutuješ! Aspoň teda zatiaľ nie. Ale budeš, ver mi, že budeš ľutovať.“

Povedal jej do tváre a na jeho holom čele sa v slanom pote zaleskol vytetovaný had.

„Pusť ju, debil!“

John ani nevedel, ako to zo seba vysúkal, ani ako sa mu podarilo tak rýchlo prekonať vzdialenosť medzi ním a holohlavým hadom. Teraz mu uprene hľadel do očí. Alebo aspoň do miesta, kde tušil, že by mali byť oči. Keby vedel, že dnes bude za hrdinu, dal by si o pár rumov menej.

V bare by bolo počuť spadnúť špendlík na zem. Všetci so zatajeným dychom sledovali, ako sa situácia vyvinie.

„Kto si kurva myslíš, že si? Neser sa do toho, do čoho ťa nič!“ zreval holohlavý na Johna a silno pri tom zatriasol blondínkou.

„Pusť ju...ty DEBIL!“ zopakoval John hlasom, z ktorého bolo cítiť neurčitú vyhrážku. Pritom dôrazne vyslovoval každú slabiku posledného slova.

„Inak čo?!“ spýtal sa holohlavý so širokým úsmevom, ktorý odhalil čiernu dieru na mieste, kde kedysi býval očný zub. „Vykrvácaš tu na podlahe??“ Opýtal sa Johna a voľnou rukou si od pása stiahol za chrbát dlhý kabát, ktorý mu končil pri kolenách. Za opaskom sa mu čnela čierna pištoľ.

„Nevidíš debil, že slečna je na odchode?!“

Holohlavý odsotil dievča na zem a druhou rukou siahol po zbrani. Tú už ale držala rýchlejšia ruka Johna a pištoľ vytrhla spoza nohavíc. Ľavou rukou schmatol prekvapeného agresora za tričko a ukoristenou zbraňou mu zasadil úder do nosa. Bolo počuť puknutie nosnej prepážky a z očí vytryskli slzy. John mu päsťou vrazil do brady a nohou mu podrazil nohy. Tetovaný sa s kvílením zvalil na zem. Tupý úder mu vyrazil dych. Váľal sa po zemi a krvou z nosa špinil ošúchaný a zatuchlý koberec.

Dievča na to všetko meravo hľadelo. Začala sa triasť a ochromená strachom sa nevedela pohnúť. Stále si zvierala miesto na ruke, ktoré jej ešte pred momentom mliaždil muž váľajúci sa teraz na zemi.

John k nej urobil krok a napriahol pomocnú ruku.

„Hej, si v poriadku?“ Po odstavení hrozby sa John snažil v alkoholovom opojení zaostriť na dievča.

To s preľaknutím odlepilo pohľad od zeme a pozrela hore. Nič nepovedala, len sa otočila a so strachom v tvári utiekla z baru.

„No..., nemáš za čo,“ zamrmlal John sám pre seba a znovu pozrel na muža s krvavou tvárou.

„A ty...muselo to byť?! Musel si sa správať ako debil?!“

John sa ležérnym krokom vrátil k baru. Tam si všimol, že v ruke stále zviera zbraň holohlavého hada. Vytiahol z nej zásobník, namieril do zeme a pre istotu stlačil spúšť. Žiadny výstrel sa neozval. Zaistil ju a položil na bar. Opilecky sa uchechtol.

„Platíííííím!“ zopakoval svoju požiadavku na barmana.

„Halóóóó“ zamával náramkom s čipom previazaným s jeho bankovým účtom.

Barman mierne prikrčený a z bezpečnej vzdialenosti len mávol rukou.

„To je dobré. Je to na účet podniku.“ Vôbec sa mu nechcelo približovať k človeku, čo je opitý a zjavne nebezpečný.

„Vážne? No tak to ti veľmi pekne ďakujem kamarát. A nehnevaj sa za tú nepríjemnosť s debilom.“ Kývol bradou do rohu, odkiaľ sa pred chvíľou vrátil.

„Nnnič sa nnnestalo.“ Zakoktal barman.

John si cez seba prehodil svoje sako a zberal sa na odchod.

V tom nočná ulica pred barom ožila striedavými modrými a červenými svetlami. Jeden z hostí určite zalarmoval políciu a tá vyslala jednu z najbližších hliadok robiť poriadok. Teraz už stáli strážcovia poriadku v bare a pohľadom hodnotili situáciu. Johnovi rýchlo doplo, ako to asi vyzerá. Je na mol, ruka od krvi, pri tom sám nikde nekrváca a jediný je na odchode.

Jeden z policajtov vytiahol putá a ukazovákom namieril na Johna.

„Otočte sa a ruky za chrbát!“

John zvesil hlavu a poslúchol výzvu policajta. Vedel, že nemá zmysel sa hádať. Napokon pravda sa určite rýchlo ukáže.

„Na moju obhajobu poviem, že to vyprovokoval ten holohlavý had tam v rohu.“ Bradou kývol k zvíjajúcemu sa chlapovi na zemi.

„Obhajobu si nechajte pre sudcu.“

Kovové pásky sa ostro zarezali do zápästí a jeden z policajtov vyvádzal Johna von k autu.

Tesne pred tým ako prešli dverami ešte počul holohlavého vzlykavý výkrik.

„Kto vlastne si do Boha?!“

„Ja som stredoškolský učiteľ, kurva!“


dakinee

Diskusia

draculin
Hoj! Toto je k obom castiam - i ked sa blbo pise k nedokoncenej veci... Miestami ti ubieha prva a tretia osoba rozpravaca, pripadne aj pritomy a minuly cas v ktorom rozpravas pribeh (nie retrospektiva). Treba si v tom urobit poriadok a drzat sa trebars klasickej tretej osoby a minuleho casu. ...Niektore slova su prudko nespisovne, na co ale zatial mozeme kaslat, akurat o scifi terminov - "cryo-" nema zmysel pouzivat, ked mame "kryo-". EM drive moze byt pokojne elektromagneticky pohon/motor. Ten warp je ale OK, to je terminus technikus :) "Kolonia" je zavysle, ovladane uzemie. Ked sa kolonia osamostatni, uz sa urcite nebude oznacovat za koloniu - pretoze koloniou uz nie je. ...
31.01.2019

draculin
Viac vadia amaterske / nedomyslene sucasti zapletky. Skolu opisujes ako akukolvek priemernu zo Slovenska sucasnosti. Nic to nepridava, nepomaha to deju - absolutne nijake plus pre zapletku, atmosferu, prostredie. Premrhany priestor. Inac aj "napad", ze hrdinom je ex- (nieco), ktory sa venuje civilnemu zamestnaniu je hollywoodom naduzivany a potom slepo a bez rozmyslania opakovany. Ak to nie je vyuzite k niecomu co dotvori osobu hrdinu alebo nieco prida...tak naco to je dobre? Tiez mam inac pochybnosti, ci v realite by armady a tajne sluzby tak casto pristupovali k nejakym ex- a neskusili vyuzit mozno o trosku menej kvalitne, ale rozhodne doveryhodnejsie existujuce zdroje. Inac po rokoch mimo niecoho, ludia stracaju reflexy, takze cely ten napad je casto nie prilis rozumny. Pokial vsak nepomaha - vazne by deju ublizilo, pokial by napr. hrdina bol v armade -
31.01.2019

draculin
a cela cast so skolou by sa zrusila? Usetrene miesto, a ze ho je hodne, by sa dalo vyuzit zmysluplnejsie, nez ho zaplnovat balastom. ...Snaha o humor sa ceni, jej neuspech uz menej. Huste hlasky zneju inac, ked ich povie Bruce Willis vo filme a nie kazdy je Kotleta, aby ich sukal jednu za druhou. Davat ich do kazdej tretej vety je kontraproduktivne a praktickejsie je sa na to vykaslat, dialog (napr. ten s dostojnikom a tajnym) mat vecny. ...Druha cast je o kus horsia. V podstate je anonymna - mohla by sa odohravat v nejakom bare kdekolvek na svete v roku 1950 alebo 2020. A chcel si ukazat, ze hrdina chlasta (nuda, klise, funguje len ked ma suvislost s dejom) a potom da niekomu do drzky lebo to je galantny rytier (bleh, nuda, klise, dalsie nezaujimave huste hlasky). Jasnacka, ze da do drzky a vyhra. Cela cast s dejom nic poriadne neurobila a v podstate to je balast.
31.01.2019

draculin
Nebude pokracovanie cca. v zmysle, ze sa dostane za toto do basy (alebo bude mat problem trebars v skole), armada mu pomoze a on bude suhlasit s pilotovanim - a az vtedy sa konecne rozbehne dej? Pises poviedku, takze je lepsie vsetko nepodstatne amputovat. Celkovo by to vobec nemuselo byt zle...nie prevratne, ale rozhodne nie zle, ale zatial je tam privela zbytocnych pismenie a chyba prave to podstatne. Takze som zvedavy na dalsiu cast :)
31.01.2019

dakinee
Ahoj Draculin,
v prvom rade ti dakujem za komenty. S rozpravanim v 1. vs 3. osobe mas pravdu, viem o tom, a uz to mam upravene. Stalo sa to, ze prvy diel bol nahodeny pred 7mimi mesiacmi, druhy az teraz a medzi tym prislo ku zmenam.
Co sa tyka balastu, ako ho to nazyvas, je tam pre mna dolezity, pretoze aj ked neposuva dej priamo dopredu, mas aspon moznost spoznat trochu osoby, ktore tu vystupuju. Ver mi, ze aj rozpravanie o skole je dolezite, aj keď ti to tak teraz nepride.
Na svojich pokusoch o vtip tiež este popracujem :)
Zatial dik a tesim sa na tvoje komenty k tretej casti.
Cau
03.02.2019

B.T. Niromwell
Teším sa z tejto ságy :D Al emusím povedať, že jednotka sa mi páčila o dosť viac, bola vtipnejšia, udialo sa tam toho podstatne viac, boli tam neanonymné postavy - napríklad tuto ten párik, neviem o ňom nič, len že má tetovanie hada. Hádam, že to bude dôležité, ale na druhej strane to spomenieš len tak spakruky, okrem tejto črty ide fakt len o bitku v bare, dej teda nič moc - i keď o druhých dielach sa hovorí, že bývavajp väčšinou také nič-moc prechodné, ja mám druhé diely väčšino najradšej z viacdielnych ság. Je v nich obrovský potenciál, čitateľ už pozná postavy, tkaže už nemusia takpovediac bojovať o jeho priazeň, môžeš rozvíjať zápletku, je čas na poriadny twist. Toto mi prišlo ako taký krátky začiaotk druhého dielu. Inak tu bolo už veľa vecí povedaných, striedanie časov, pozor na písanie priamej reči. To mačovstvo vyznieva trochu silene, ale prax robí majstra, tak treba písať,čítať.
08.02.2019

B.T. Niromwell
Ešte sa povenujem tej vate, lebo opisovanie kulís a priestor pre postavy, aby sa prejavili, je, samozrejme, veľmi dôležitý, ale tu sa vyskytujú napr. fakt zbytočné naťahovačky a opakovania, ako keď nám trikrát, stále inak, oznámiš, že dievča sa bálo. A to naťahovanie medzi dvoma bitkármi sa po čase obohrá, chcelo by to tam dať možno torchu viac vtipu, nejaký pokrm pre dušu. Punchline na konci bol fakt, vďaka nemu može tento durhý diel fungovať ako osobitná poviedka, len k tomu punchlinu vedie dlhá cesta. Inak dúfam, že sa časom dozvieme viac o marťanských reáliách, bola by škoda takáto setup nevyužiť.
08.02.2019

kAnYs
A kde je cast 1?
13.03.2019

Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.