Zo Života Georga Vongela (časť 1.)

Georg Vongel, člen slobodnej kompánie, sa účastní bojov proti rebélii, ktorá otriasa Cisárstvom už tri dlhé roky. Ako sa ale Georg zachová, až kompánia dorazí do osady, kde pozná nejedného obyvateľa, ktorí sú teraz podozriví z napomáhania rebelom?
Filmová história sci-fi časť 9. (2010-2020)
Ilustračné obrázky k spacenews - Koncept - . .
Ilustračné obrázky k spacenews - Koncept - . Disclaimer
“Jedenásť panien som ja skúsil, jedenásť panien mi podľahlo,
Hľadám si ja ale dvanástu, až mi v bruchu riadne vyhladlo.”
“Nemôžeš s tým už prestať, Peer? Uši mi idú odpadnúť, ako to už týždeň počúvam.”
“Georg, umenie v ľuďoch nemožno potlačiť. Mám chuť si spievať, tak si spievam. A pochodovanie mi tak ubehne rýchlejšie.”
“Bodaj by sme sa už plížili k nejakej usadlosti, to by si aspoň na chvíľu zavrel hubu,” šomral Georg.
“Čo sa ti dnes porobilo?” zaujímal sa Peer.
“Ten posledný útok... To nebolo v poriadku. Koľko zím videl ten fagan, čo sa ti hodil na meč? Deväť? Desať?”
“Chudobné decká vždy vyzerajú mladšie, to je všetok ten pohyb, čo majú na poliach. A vôbec, nehodil sa mi na meč, normálne som ho preklal.”
“Máš sa ty čím chváliť, hrdina.”
“Tá tvoja kyslá nálada ma už serie. Čo keby si si strčil hlavu do riti, aby si mi dal na chvíľu pokoj?”
“Čo keby som ti do riti dal-”
“Chlapi,” objavil sa im za chrbtom seržant Besler.
“Pane!”
Obaja zasalutovali, akosi menej predpisovo, ako bývalo zvykom.
Odkiaľsi spredu prišiel povel zastaviť. Väčšina z takmer dvoch stoviek vojakov si posadala do trávy okolo cesty. Mali za sebou celý deň pochodu. Zopár vopred určených nešťastníkov ostalo stáť okolo kompánie a ostrým pohľadom striehli na nepriateľa, ktorý sa mohol hockedy ukázať.
Na nohách ostali aj Peer, Georg a seržant Besler.
“Vongel, vy poznáte tunajšiu oblasť, pravda?” obrátil sa Besler na Georga.
“Áno pane,” prisvedčil, “lovil som tu zver dlhé roky.”
“Prieskum hlási, že pred nami sa nachádza nejaká osada.”
“Áno, to sedí. Je to len pár domov, zväčša drevorubači. Majú tam aj nejaké zvieratá, malú svätinu... A to je vlastne všetko.”
“Koľko mužov?”
“Naposledy pol tucta. Ale zopár chlapcov tam už asi dospelo za ten čas.”
“Ich presvedčenie?”
Georg na okamih zaváhal. “O cisára sa nestarajú, na to je príliš ďaleko. Najvyššieho boha Giessera i nižšie božstvá si ale ctia a dodržiavajú všetky sviatky.”
Besler prikývol. “Kapitán posiela druhú čatu do osady. Naše družstvo pôjde od domu k domu, vypočujeme obyvateľov. Druhé družstvo bude prehľadávať domy. Tretia a štvrtá čata utvorí perimeter.”
“To je celkom dosť mužov kvôli pár domov. Očakávame problémy?” vyzvedal Peer.
“Prieskum tiež hlási, že ďalej po ceste, nejakú míľu za dedinou, našli obeseného vyberača daní aj s jeho sprievodom. Pokiaľ sa tam všetci neobesili sami, tak by mohli byť rebeli ešte stále v tunajších lesoch. Podľa kapitána je lepšie zabiť dedinčana navyše, než nechať rebelov pobehovať v okolí.”
“Preto sme predsa tu,” zaškeril sa Peer. Beslerova tvár ostala bez výrazu.
“Vyrážame o päť minút.” Obom im uštedril kamenný pohľad a odišiel.
“Zdá sa to len mne, alebo si seržant myslí, že je niečo viac?” škrabal sa Peer na hlave.
“Myslíš okrem toho, že z nás troch ako jediný nestál pred sudcom?” pýtal sa Georg, kým kontroloval svoju pištoľ a zásoby pušného prachu.
“Pokiaľ vieme. A navyše, neviem ako ty, ja som nevinný, aj som to tomu sudcovi povedal.”
“A preto si tu teraz s nami ostatnými?”
“Chyby sa stávajú. Ale ja sa nesťažujem, mne je tu dobre.”
“Očividne,” povedal Georg skôr pre seba.
***
Georgova čata stála nastúpená v jednej línii na vrchole nízkeho kopca. Osada bola necelú štvrť míľu pred nimi. Viedla k nej cesta, ktorú teraz Georg s ostatnými zahradili.
Tretia čata bola naľavo pred nimi, štvrtá zase napravo. Obe čaty boli už zarovno s prvými domom. To bol signál pre druhú čatu, aby vyrazili. Tri kroky pred nimi šiel poručík Maader, veliteľ druhej čaty.
Georg potreboval päťdesiat dychov, kým prišiel k osade. V tej dobe už okolo nich ostatné dve čaty vytvorili pevné zovretie.
Bol večer, ľudia boli vo svojich obydliach, jedli večeru, pripravovali sa na spánok. Dve deti sa hrali vonku. Teraz stáli na malom námestí a pozerali na približujúcich sa vojakov. Niekde štekali psi.
Jedno z detí, asi 8 ročný chlapec, utiekol do jedného z domov. Rovnako staré dievča ostalo stáť na mieste ako prikované. Georg prišiel až k nej.
“Ako sa voláš?”
Dievča mlčalo.
“Meno!” vyštekol poručík Maader. Dievčaťom myklo akoby dostalo facku.
“Ula,” zašepkalo dievča.
“Ula,” zopakoval Georg. “Je tu ešte stále Karl Wenschke?”
Ula prikvla.
“Je tu stále za richtára?”
Ďalšie prikývnutie.
Z domu, do ktorého vbehol chlapec, vyšli dvaja mladí muži. Mohli byť chlapcovými bratmi. Za nimi stála útla staršia žena. Obaja bratia mali v rukách sekery, na tvárach však vystrašené výrazy.
Besler a zopár ďalších chlapov okolo Georga sa otočilo, ich ruky hladko skĺzli k zbraniam, ktoré mali ešte stále za opaskami.
“Dobrý večer,” otočil sa Besler na rodinu. “V mene cisára tu vyhlasujeme stanné právo. Každý občan sa sem musí ihneď dostaviť. Prosím, chlapci, odložte tie rárohy a zvolajte ľudí.”
Hoci Besler vystupoval slušne, jeho ľadový hlas bez náznaku emócie spôsobil, že obaja bratia rýchlo pustili sekery. A možno aj do gatí.
“Ty!” ukázal prstom na jedného z nich. “Okamžite choď za...” Otočil sa na Georga.
“Karl Wenschke,” pripomenul mu.
“Áno, okamžite choď za Wenschkem a doveď ho.”
Chlapec nestrácal čas a zaraz prebehol k jednému z domov. Rýchlo zaklopal a bez počkania vstúpil dnu.
“Niečo skrývajú. Sú posratí až za ušami,” mudroval Peer.
“Aj ty by si bol. Pozri sa na nás. Z takejto bandy by prišlo hockomu nevoľno,” odvetil Georg.
Wenschke bol starý muž, ktorý videl za svojho života už asi viacej zím, ako mal osudom pridelené. Lysá hlava, v ústach iba pár zubov. Pokožku hlavy i rúk mu pokrývali početné hnedé škvrny. Mladík, ktorý po neho šiel, ho teraz podopieral z jednej strany. V druhej ruke si Wenschke držal jednoduchú drevenú palicu, ktorou si pomáhal pri chôdzi.
“Vy ste Wenschke?”prikročil k nemu Maader.
“Áno,” povedal tichým, no pevným hlasom.
Maader zasalutoval. “Poručík Maader, druhá čata, freikompanie Kettenadler, Cisárske vojsko.”
Mladík sťažka preglgol.
“A čo vás sem privádza, v túto hodinu?”
“Rebélia, pane.”
Viac a viac ľudí sa k nim zbiehalo z domov a chatrčí. Niektorí budili dojem, že už aj boli v posteli, keď sa k nim dostala správa, že majú prísť na námestie. Deti vzlykali, dospelí boli zmätení.
“Sú toto všetci ľudia, ktorí tu bývajú?” spytoval sa Besler.
Wenschke sa obzrel najprv naľavo, potom napravo. Chvíľku rozmýšľal. “Áno.”
Besler sa otočil na Georga. Ten si premeral nastúpený dav a začal počítať.
“Dvaja chýbajú.”
Wenschke akoby až teraz Georga uvidel. “Georg, si to ty? Giesserovi vďaka! Georg, čo sa to tu deje?”
“Pán Wenschke,” prerušil ho Maader, “chýbajú tu dvaja ľudia?”
“Áno. Marta a Heldrik. Zahynuli poslednú zimu, zavalil ich strom.”
Maader si premeriaval Wenschkeho hodnú chvíľu, kým sa otočil k svojim mužom.
“Druhé družstvo, vpred! Hľadáme aj dvoch ďalších, muža a ženu!”
Wenschke naňho smutne pozrel, potom na Georga.
“Prvé družstvo si preberie týchto ľudí,” hovoril Maader Beslerovi. “Seržant, zistite, čo sa dá.”
“Rozkaz.” Besler sa naklonil k Peerovi a Georgovi. “Nech sa rozdelia podľa rodín. Popýtajte sa na toho vyberača daní a aj na tých dvoch, čo tu chýbajú.” Obaja muži prikývli.
Georg sa vyhol Wenschkemu a zamieril k trom postavám úplne na kraji. Boli to Leikerovci, manželia a ich asi pätnásťročná dcéra. Pamätal si ich ako čestných a pracovitých ľudí, hoci sa mohli javiť ako trochu jednoduchší.
“Jurgen,” pristúpil Georg k otcovi, svalnatému štyridsiatnikovi s mozoľnatými rukami.
“Georg, čo to má byť?”
“Len bežná kontrola,” klamal Georg. “Povedz mi, boli tu v poslednej dobe nejakí rebeli?”
“Nie, samozrejme, že nie. To by bolo predsa zlé.”
“A čo nejakí pocestní, obchodníci, možno karavána?”
“Nikto nám sem nechodí,” zamiešala sa do rozhovoru Jurgenova žena, Klaira.
“To je zaujímavý šperk,” neušlo Georgovej pozornosti. Klaira mala na prste ľavej ruky strieborný prsteň. Bol tenký, jednoducho urobený, stále však nehorázne drahý na tunajšie pomery. “Odkiaľ ho máš?”
Klaira s Jurgenom na seba pozreli. “Jurgen mi ho dal.” Zaváhala. “Z lásky.”
“Kedy?”
“Minulý rok.”
“Kde si ho kúpil?” spýtal sa Georg Jurgena.
“Od obchodníka.”
“Myslel som, že vám sem nikto nechodí.”
“No... Niekedy niekto príde.” Vo svetle pochodní sa Jurgenovi zalesklo čelo kropajami potu.
“Kedy presne?”
“Asi v lete?”
“Kedy sa stratili aj Marta s Heldrikom?”
“Uhm... Nie?”
“Nie?”
“V zime,” povedala Klaira takmer víťazoslávne.
“V zime?” zdvihol Georg obočie.
“Áno,” prisvedčil Jurgen. Tváril sa skoro až hrdo.
“Dobre. Čo ten vyberač daní, kedy ste ho skántrili?”
Jurgen chcel čosi povedať, ale zháčil sa. Pozrel zmätene na Klairu, potom späť na Georga.
“Kde ste skryli jeho peniaze?”
“My sme ich nezabili.”
“Prečo tam ešte stále visia?”
Obaja manželia mlčali. Georg na nich pár okamihov pozeral, oni však zaryli pohľad do zeme.
Georg sa vrátil k Beslerovi, pripojil sa k nim aj Peer.
“Pane, tamtá rodina,” ukázal palcom za seba, “niečo vie a skrýva.”
“Rovnako u mňa, “ pridal sa Peer. “Na polovicu otázok nevedia odpovedať. Najradšej by som ich všetkých hneď narazil na kôl.”
Besler len mĺkvo kývol hlavou na znak, že ich oboch počul. Ešte pár chvíľ počkal, kým k nemu prídu so správou aj ostatní muži prvého družstva. Georgovi, ktorý stál blízko, sa zdalo, že ich správy sa viac-menej zhodujú. Títo ľudia vedia niečo, o čom nechcú hovoriť. Georgovi však nenapadlo nič iné, čo by mohli tajiť, ako ich styky s rebelmi. Dobre vedel, že vo svojej hlave už vyniesol súd, ku ktorému sa asi dopracuje aj Maader. A bolo mu to jedno. Bodavý pocit pri srdci skrátka ignoroval.
Druhé družstvo zatiaľ prehľadávalo domy a začalo tiež prichádzať k svojmu veliteľovi, seržantovi Kruhlovi, aby hlásili, čo našli. Georg videl, že niektorí z nich nesú zbrane, iní nejaké cennosti a aj písomnosti.
Kruhl prešiel k Beslerovi.
“Tu sme hotoví, potrebujeme len doznanie,” oznámil Kruhl.
“Koľkí sú do toho zapletení?”
“Nie je to jedno?”
“Chcete to tu všetko vypáliť?”
Odpoveďou mu bol len Kruhlov znudený pohľad.
“Poďme za poručíkom,” povedal Besler s trpkosťou v hlase.
Obaja muži odišli o pár krokov ďalej, kde stál poručík Maader. Seržanti mu podali hlásenie a všetci traja sa začali krátko radiť.
Georg medzitým pozeral na ľudí pred sebou. Deti sa triasli, či strachom alebo zimou. Dospelí poväčšine napäto čakali na svoj osud, kde-tu sa niekto nervózne zamrvil.
Maader s Beslerom a Kruhlom sa doradili. Maader vystúpil pred ľudí.
“Cisár, skrze mňa ako jeho verného služobníka, vyhlasuje, že táto dedina sa previnila zradou a podporou rebelov. Avšak, božský Giesser pozná zľutovanie. Preto vás bude súdiť aby videl, ktorí ste tu nevinní a ktorí z vás zaplatia životom.
“Seržanti, z každej rodiny vezmite najstaršie dieťa, to nám už pri výsluchu povie, či sa rodičia previnili, alebo nie.”
Besler aj Kruhl okamžite začali štekať rozkazy. Chlapi na nič nečakali, dobre vedeli, ako to celé bude prebiehať. Takýchto razií už zažili priveľa.
Georg pristúpil k Leikerovcom ešte pred tým, ako Besler stihol dať rozkaz. Natiahol ruku k ich dcére. Jurgen ho v návale zúfalstva udrel do tváre.
Georg to jednak nečakal a jednak boli Jurgenove svaly ako z kameňa, vypracované rokmi a rokmi práce v lese.
Georgovi sa podlomili kolená a na okamih sa mu zatmelo pred očami. Naozaj ale len na okamih. Ako klesol na jedno kolena, inštinktívne siahol rukou po dýke, ktorú mal za opaskom.
Jurgen sa k nemu oboma rukami načiahol. “Georg, čo to stvárate?!”
Georg nevedel, či ho chcel Jurgen zmlátiť alebo mu pomôcť na nohy. Jeho myseľ ale nad tým odmietla uvažovať.
Ruka s dýkou mu vystrelila prudko hore a trafil Jurgena tesne pod rebrá na ľavom boku. Ten prekvapene pozrel dole. Ako Georg vstával, ľavou rukou chytil Jurgena pod krk, pravou rukou trhol do strany smerom k bruchu. Na ruku sa mu vyvalila krv a črevá aj s ich obsahom. Georg pozrel Jurgenovi do očí, ani jeden z nich nevydal hlásku. V ostrom kontraste s tým bol krik a plač žien a detí, či krik mužov okolo.
Georg videl v Jurgenových očiach pohasnúť posledné svetlo života. Nechal ho klesnúť na zem. Klaira aj s dcérou na neho zhrozene pozerali, vzlyky prerušovali nadávky a naopak.
Georg si utrel dýku do nohavíc. Zasunul ju naspäť za opasok.
Ani pri iných rodinách sa to nezaobišlo bez násilia, zatiaľ však nikto iný nezomrel. Traja ďalší dedinčania skončili s krvavými ranami na zemi. Ako rýchlo sa to všetko začalo, tak to aj skončilo.
“Spýtam sa najprv podobrom,” ozval sa Maader. Muži za ním držali sedem detí ako rukojemníkov. “Ktorí z vás sú zapletení s rebelmi? Ktorí z vás im pomáhali? Ktorí z vás ich ukrývali, živili, šatili?”
Nikto sa ani nepohol.
Maader na nich pozeral. Potom sa otočil na prvého chlapa po svojej ľavici. Kývol hlavou.
Čepeľ rozrezala krk a hrdlo. Dusivé zvuky sa ozvali námestím.
“Spýtam sa znova!” zahrmel Maaderov hlas. “Ktorí z vás sú zapletení do povstania? Prihláste sa a ostatným sa nič nestane!”
Najprv sa zdvihla len jedna ruka, potom druhá. Tretia. Nakoniec nich bol vo vzduchu dobrý tucet, ak nie viac. Wenschke si smutne premeral prihlásených. Georg čakal, že sám bude medzi nimi. Nevedel sa rozhodnúť, či bol nevinný alebo sa len bál prihlásiť tiež.
Maader povedal tichým hlasom smerom k chlapom z druhej čaty: “Popraviť.”
Muži vykročili k davu. Odstrkovali všetkých, ktorí sa neprihlásili. Naopak, nešťastníkov, ktorí sa priznali, zabíjali priamo tam na mieste, pred zrakmi ich detí a priateľov.
Georg sa mohol utešovať len tým, že ich smrť bola vždy rýchla.
Pár nádychov a bolo po všetkom. Plač, hoc tichý, bol priam ohlušujúci.
“Zapáľte budovy,” rozkázal Maader, kým sa pozeral do Wenschkeho očí. “Všetky.”
“Čo s ostatnými, pane?” pýtal sa Besler.
“Nechajte ich tak. Nech im Giesser pomôže.”
***
Celá kompánia bola na pochode. V údolí za nimi ostalo len zopár dymiacich trosiek, ktoré kedysi boli domami. Vzduchom sa niesol pach spáleného dreva a mäsa. Georgovi pri uchu pospevoval Peer známu melódiu.
“Dvanásť panien som už ja skúsil, dvanásť panien mi už podľahlo,
Hľadám si ja ale trinástu, až mi v bruchu riadne vyhladlo.”
Spev stíchol.
“Táto rebélia je nuda,” zamýšľal sa Peer.
“Hej,” prisvedčil Georg, “je.”

Konrad

Konrad

Diskusia

Marek Páperíčko Brenišin
Ach, jaj. Nápad stokrát ošúchaný, to by ale nevadilo. Lenže tu chýbala aj originalita spracovania a, žiaľbohu, aj skúsenosti s písaním.
Postavy sú ploché, navzájom zameniteľné. Nepomáhajú tomu ani dialógy, ktorých množstvo je tu paradoxne na škodu. Kto sú? Prečo konajú tak ako konajú?
Pozadie poviedky je tiež z kategórie univerzálnych. Nejaká rebélia, trestná výprava, výsluchy a random popravy.
Celkovo by som mohol dej zhrnúť v nasledujúcich vetách: "Jednotka príde do dediny, ktorá sa zapojila do rebélie. Prebehne výsluch, pár ľudí pri tom umrie, časť sa od strachu prizná. Tých popravia, zapália dedinu a ide sa ďalej."
Odporúčam viacej čítať a zistiť si, ako sa buduje dej, postavy a zápletka.
Ani tu som v hodnotení nebol zvlášť štedrý.
01.11.2018

Marek Papcun
Ja ako nový a nie až tak sčítaný človek, hodnotím toto dielko ako zaujímavý kúsok. Udržalo ma to v strehu a pri chuti čítať a dozvedieť sa viac.
08.11.2018

B.T. Niromwell
Musím sa priznať, pri názve som sa veľmi zľakla, že pôjde o začiatok nejakej ságy, ktorý bude mať len sotva dej a už vôbec nie ukončený. Našťastie som sa veľmi mýlila. Dej tu je, príbeh sa udial, štylisticky to bolo celkom pekne učesané. Po jazykovej stránke mám pripomienky len k opakovaniu sa slov. Slovo čata si použil na veľmi malom úseku asi miliónkrát. K samotnému príbehu mám viac poznámok. Prvá je, že hrdinovia sa od seba vôbec neodlišujú, iba podľa mena, v podstate je jedno ktorý čo robí a hovorí, kľudne by sme ich mohli povymieňať a nič by sa nestalo. Druhá poznámka smetuje k notičke. V upútavke na poviedku sa hovorí, že pôjde o príbeh, kde hlavný hrdina bude riešiť dilemu, či má alebo nemá zradiť ľudí zo svojej minulosti. Lenže keď na to dôjde, žiadna dilema sa nekoná. Počas celého príbehu nám vôbec neodhaľuješ pocity hlavných postáv a neodhaľuješ pohnútky ich konania.
13.11.2018

B.T. Niromwell
Ak sa ti podarí popracovať na tomto, bde to veľmi dobré. Som zvedavá na ďalší príbeh.
13.11.2018
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.

Ďalšie články / poviedky v téme

Pomaly ale isto sa z našej súťaže stáva tradícia. Kto vyhral tento raz?
Georg Vongel, člen slobodnej kompánie, sa účastní bojov proti rebélii, ktorá otriasa Cisárstvom už tri dlhé roky.
Ako sa ale Georg zachová, až kompánia dorazí do osady, kde pozná nejedného obyvateľa, ktorí sú teraz podozriví z napomáhania rebelom?
Kto vám pomôže, keď sa vám všetci obrátia chrbtom? Kto je skutočný priateľ, keď ani jeden vám už nezostal? S kým pôjdete v práci na obed, keď aj kolegovia sú falošní? Všetci sú len pokrytci, alebo to vy ste ten iný?
Niekedy stačí mať len želanie... a pozvánka na vykročenie na cestu príde sama. A tá „cesta“ samotná i keby len za zábavou, sa môže stať dobrodružstvom i zábavou samotnou...
V šatníku sa niečo skrýva. Nie je to obyčajné strašidlo. Táto bytosť ma špeciálny plán, ako podviesť svoju obeť a nedá sa len tak niečim zastrašiť. Druhá poviedka mesiaca október, ktorá sa uchádza o titul Fantastická poviedka.
Prichádza nákladný vlak. V stanici nezastaví, všetky len prechádzajú, to Laura vie a predsa… Čímsi jej naháňa strach.

Ďalšie články, ktoré by ťa mohli zaujímať...