Mágia mena

Na Vianoce sme si pre Vás pripravili trošku exotiky - Mladý arabský posol sa ukryje pred piesočnou búrkou v jaskyni. Netuší, že najväčšia skúška ho ešte len čaká a ľstivosť dokáže byť dvojsečnou zbraňou. Najmä pri slovách.
Filmová história scifi
Ilustračné obrázky k spacenews - Mágia mena
Ilustračné obrázky k spacenews - Mágia mena / Zdroj Disclaimer
Piesočná búrka dosahovala najväčšiu silu. Abu Saíd si pevnejšie pritisol šatku cez ústa a postupoval ďalej vyprahnutou krajinou. Damask bol vzdialený asi deň cesty, už teraz ale vedel, že nedorazí včas. Občas zbadal v diaľke modravé oči, nasledujúci poryv vetra ich ale zmyl z horizontu.
Obzeral sa, kam by sa mohol zložiť. Bál sa, že sa bude musieť uchýliť za nejakou dunou, veľký Alláh ho ale obdaril jaskyňou, ktorú zbadal tesne pred zotmením. Posledných pár krokov prebehol a prerývane dýchal.
„Kamže, cudzinec?“
Strhol sa a tlmene vykríkol. Otočil sa a hľadel do zahalenej tváre neznámej devy. Aj v tlmenom svetle ohníka medzi nimi vedel rozpoznať nádhernú snedú pleť a jagavé modré oči. Ako dva lapis lazuli zasadené v precízne vypracovanej buste.
„Odkiaľ si sa tu vzala?“ odvetil protiotázkou.
„Prišla som v búrke,“ v jej hlase cítil nedbalosť, ako keby jej víchrica neubrala ani kúsok síl.
Impozantné na tak mladú dámu, pomyslel si a hoci nepôsobila nebezpečne, položil ruku na rúčku šable. Niekoľkokrát sa už presvedčil, že za tou najnevinnejšou tvárou sa skrýva to najpodlejšie srdce. Našťastie, vďaka ti, ó, Alláh, rozumom a dovtipom si na mne nešetril, zakončil svoju úvahu.
Schúlila sa do klbka na stene oproti nemu. Istý čas len ticho sedeli, potom prehovoril ako prvý.
„Mal by som vyraziť.“
Pokrútila hlavou: „Vyčkaj do rána. Nie je to tam teraz bezpečné.“
Sultán nepočká, pomyslel si, pre príslušníka ľahkej jazdy sýrskeho emirátu neexistuje nebezpečenstvo. Pokrčil ramenami: „Len Alláh rozhodne, kedy si nás k sebe povolá. Som v jeho rukách, čoho by som sa mal báť?“
Naklonila sa k nemu a prebodla ho pohľadom. Snažil sa nedať najavo, že ho tým oberá o sebavedomie a rozhodnosť.
„Bytostí, ktoré tu prebývali pred tým, než vaša viera dobyla tieto kraje,“ šepkala tajomne, „ohniví anjeli, ifríti, džinovia. Počas piesočnej búrky su najmocnejší.“
„Kacírka!“ vykríkol a tasil šabľu. Hrotom čepele namieril na jej hrdlo.
Na jeho prekvapenie však neuhla ani o kúsok. Stále na neho hľadela, len jej hruď sa sotva badateľne viac dvíhala pri jednotlivých nádychoch. Okamih myslel na to, kedy naposledy strávil noc so ženou, ale rýchlo tú myšlienku zahnal späť.
„Mňa možno zastavíš, ale džin sa tvojej čepeli vysmeje,“ odvetila s chladom v hlase, „aj keď je to kvalitná zbraň.“
„V mene Alláha..."
„Tak už dosť!“ nenechala ho dokončiť a rukou ľahostajne odstrčila jeho šabľu,
Všimol si zmenu v jej tvári, trvala len krátky okamih, ale aj za ten čas stihol pochopiť vážnosť situácie.
„Vieš vôbec, kde si?“ spýtala sa ho a v jej hlase cítil hrozbu.
Natiahla ruku smerom k nemu a zacítil závan omamnej vône. Chcel sa pohnúť, ale telo odmietlo. Jazmín a púštna ruža. Stál tam ako v tranze.
Využila jeho zaváhanie a chytila ho za zápästie, v ktorom držal zbraň. Rukou mi prešlo teplo, ktoré ho popálilo až niekde v mysli. Vykríkol, šabľa s cvengotom dopadla na zem.
„Si na mieste, ktoré patrí mojim ľuďom. Zaplať.“
„Nezaplatím,“ odvetil rozhodne, „toto územie patrí sultánovi z Damasku.“
Privrela oči a sykla v hneve: „Veď ty zaplatíš...“
S tichou kliatbou vyrazila proti nemu.
Konečne sa dokázal pohnúť z tranzu, rukou podvedome siahol za opasok. Vzduchom sa mihla dýka, ostrie sa zalesklo vo svetle ohňa. Uhla sa v poslednej chvíli, aj tak však preťal závej, ktorým mala zakrytý vrch hlavy. Kus purpurového hodvábu sa v pomalom páde zniesol na zem.
Nečakal, kým sa spamätá, tentokrát ťal sprava na jej pažu. Vrhla oproti nemu závoj, ktorý tvoril časť jej šiat a v úzkom priestore jaskyne sa obratne držala mimo dosah jeho dýky.
Uvedomil si, že ustupuje mimo svetlo plameňov. Preto začal útočiť rýchlejšie a silnejšie, o čo viac sa ale snažil súboj ukončiť, o to ladnejšie sa bránila. Na okamih sa mu zazdalo, že urobila chybu, opäť ale švihol naprázdno. Do útoku vložil toľko sily, že stratil rovnováhu a spadol na zem.
Vyprskla od smiechu, čo opätoval kliatbou a začal hmatať po dýke, ktorú pustil pri páde.
„Hľadáš toto?“ zamávala mu pred očami zdobenou dýkou.
Ako to dokázala? Veď nemohla byť taká rýchla!
Obchádzala ho ako šelma, ktorá sa chystá vrhnúť na korisť. Náhle mu priestor jaskyne prišiel až príliš stiesnený.
„Čo si zač?“ vyhŕkol ohromene.
„Čo myslíš?“ jej medový hlas sa niesol vzduchom, až mal pocit, že hovorí v jeho mysli.
Celá situácia sa mu začínala vymykať spod kontroly. Jeho podozrenie, že žena, s ktorou bojoval, nie je človek, sa začínalo meniť na istotu.
Opäť zavírila purpurovou šatkou. Cítil, ako mu jemná látka prešla po tvári a zacítil, ako sa pod ním podlomili nohy. Bezbranný padol na zem, vydaný jej na milosť. Otočila si k nemu a napravila si šatku, avšak vtedy si ale nedala pozor a na okamih odhalila žiarivo modré tetovanie
Skrížil svoje zbrane s džinni.
***
Nespomenul si, kedy stratil vedomie, prebudil sa už zviazaný a bez zbrane. Vonku stále zúrila búrka, ohník stále blčal.
V pamäti zalovil, čo o týchto entitách vedel. Obmedzené magické schopnosti, silne viazané na miesto, ktoré im bolo podľa legiend pridelené. Môžu plniť želania, ale sú ľstiví a preto je potrebné zvlášť starostlivo vysloviť prianie, aby sa neobrátilo proti majiteľovi. Zároveň je potrebné ich oklamať, aby sa nestihli pred splnením želania pomstiť. Veľmi dobre si spomínal na príbeh o mužovi, ktorý si prial „veľké a silné mužstvo“, pričom na druhý deň mu prisahala vernosť jednotka najlepších žoldnierov.
„Ako sa voláš?“ skúsil opatrne.
Podráždene sykla.
„Nie, prepáč, ja viem,“ zatiahol ospravedlňujúco, „ale očarila si ma.“
Jej nedôverčivý pohľad zakolísal. Skúšal na ňu to, čo by podľa legiend malo platiť na také ako ona.
„Ja som Saíd,“ povedal naoko skromným hlasom, „máš naozaj uhrančivý pohľad. Tak krásne modré oči. Ako lapis lazuli!“
Dychtivo sa k nej naklonil. Hoci bol jej pohľad stále rovnako chladný, jej dych sa nepatrne zrýchlil. Pokračoval s lichôtkami.
„Určite aj zvyšok tohto odevu ukrýva pastvu pre oči. Snedú pleť, ako cédre z libanonu...“
Vedel, že sa jej dostáva pod kožu. Jej pohľad sa zachvel, pery jemne pootvorili.
„Prosím, najskvostnejšia hviezda...“ trpezlivo jej dvoril.
Pokrútila hlavou, avšak jej ruka sa váhavo natiahla jeho smerom. Opäť zacítil jazmín a púštnu ružu.
„Muži ti musia podliehať na želanie,“ zašepkal, „určite si už zlomila veľa sŕdc.“
Rukou mu prešla po stehne a on stisol pery, aby potlačil túžobný vzdych. Pod šatkou, ktorá
zakrývala jej tvár sa mihol jemný úsmev.
Pokračoval v chvále na jej krásu a túžobnom obdivovaní, ako spĺňa všetky jeho sny. Odolávala mu, ale stálo ju to čoraz viac síl.
„Al Zubrá,“ šepla túžobne. „
Nevydržala a odhalila tvár. S ňou aj krásne, plné pery, ktorými sa prisala na tie jeho.
Tie bozky! Ohnivé, spaľujúce a zároveň plné života. Ako púšť, ktorá skúša odvážlivcov a tým najvytrvalejším odhalí oázu rozkoše. Mykol rukami, no uvedomil si, že ich má zviazané.
„Rozviaž ma, prosím, chcem aj svojim dlaniam dopriať tú dokonalosť, akou si zahltila moje pery!“ zaúpel.
„Budeš ma chcieť zabiť,“ šepla medzi bozkami.
Pokrútil hlavou: „Chcem sa ti zavďačiť.“
Váhala, ale túžba bola silnejšia ako opatrnosť.
Po chvíľke pocítil, že je voľný a jeho ruky sa rozbehli po jej chrbte. Keď sa nasýtil jej pier, presunul sa na jej krk a po šiji na chrbát. Slastne vydýchla.
Chcel ju objavovať. Obišiel ju a dotkol sa perami jej ramena. Tíško vykríkla jeho meno. Vydal sa po jej chrbte, objavoval zákutia jej tela.
Skúmal nežne a dôkladne. Celú.
***
„Je ti jasné, že sme prisahali kalífovi, že žiadny posol nestihne varovať Damask.“
Prikývla: „Možno sme prefíkaní, ale takéto výhodné spojenestvá ctíme.“
„Takže by som ti odporúčal zneškodniť toho posla, ktorého si zlákala,“ prikázal jej džin, „medzitým ďalší naši druhovia rozpútajú búrku severnejšie, pokiaľ viem z Aleppa vyrazila jednotka jazdy.“
„V poriadku.“
Otočila sa a vracala sa do jaskyne. Za sebou začula hlas.
„Nenechaj sa zmámiť jeho rečami,“ varoval ju, „možno sme starší ako oni, ale ľstivosťou sa nám môžu rovnať. Najmä mu neprezrádzaj svoje meno. Ak ho vedia, môžu nás ovládnuť! Ale ak vymámiš ty to jeho, nikdy nedorazí do cieľa.“
Teraz už jej gesto nebolo také sebavedomé.
***
Objala ho, ako keby bol jej jedinou spásou. Poznal ten druh dotyku, akým ho počastovala, vo
svojom vnútri však pocítil nutkanie odpovedať rovnako. Nežne ju pobozkal na čelo.
„Nepovedal si mi všetko,“ šepla ustráchane, „nevoláš sa Saíd.“
Takúto si ju nepamätal. Bola očarujúca, sebavedomá, aj patrične drzá, ale túto emóciu u nej videl po prvýkrát. Naozaj sa bála.
Aby ju upokojil, úprimne sa rozosmial: „Abu Saíd, aby som bol presnejší.“
Neuvedomil si rozsah svojej chyby.
Maska strachu z nej opadla a tvár sa jej znovu rozžiarila príjemným úsmevom. Nevedel, že džin ju stihol povzbudiť, že ovládnutie poznaním mena funguje aj obrátene.
Z jej dotykov už necítil hrozbu. Aj ona mu plne dôverovala.
„Ostaň, prosím, Abu Saíd.“
Slová ostali visieť vo vzduchu. Rozprestreli sa nad nimi ako magická pečať.
Pobozkal ju na pery: „Ostanem, ak tu budeš so mnou, Al Zubrá.“
„Budem,“ nadšene prikývla.
Spokojne sa uvelebila v jeho náručí a nechali sa unášať nocou skrášlenou hrejivými snami.
Po vzájomnej kliatbe, ktorú si neuvedomovali, bolo otázne, nakoľko bola ich vášeň slobodná a aká časť z nej náležala ich vzájomnému prianiu, aby ani jeden z nich neopustil toto miesto. A tak sa nedozvedeli, ako dopadla vojna medzi Damaskom a Fátimovcami, či aké postavenie bolo prisúdené jej rase, ktorá sa tak zúfalo snažila prežiť, že pristupovala aj na tie najriskantejšie spojenectvá.
Keď cítili tlkot svojich sŕdc a teplo vzájomného objatia, všetky tie veci strácali svoju naliehavosť a zmysel. Patrili len sebe. Navzájom.

Marek Páperíčko Brenišin

Marek Páperíčko Brenišin
Recenzent filmov a hier, nadšenec do scifi, fantasy, cudzie mu ale nie je ani anime. Ak nepíše recenzie, zastihnete ho pri písaní poviedok, či už pre seba, alebo v rámci súťaží. Pravidelný účastník Poviedok na počkanie.

Diskusia

Marek Páperíčko Brenišin
Ďakujem za hodnotenie, nehovorím, že na potešilo, ale bol by som rád, keby nabudúce hodnotiaci aj napísal svoje dojmy. Len tak sa človek môže posunúť ďalej a zlepšiť to, čo sa publiku nepáči. :-)
30.12.2016
jurinko
Nie zle, ale (paradoxne, po tom, ako som nedocital "Smiem prosit?" kvoli dlzke a rozvlacnosti) prilis kratke, priam az skratkovite. Ma to myslienku, je to fajn, len by si to asi zasluzilo rozviest, nieco pridat, spravit z toho uceleny a hutny pribeh. Takto je to iba taka akasi epizodka, prilis prchava na to, aby dokazala nejako vyraznejsie zaujat. V podstate ani prilis nie je co hodnotit, nejake extra chyby som si tam nevsimol, ale ani ma to nejako nenadchlo. Taka romanticka jednohubka. Myslim, ze by sa oplatilo skusit viac. Dal som 7
09.01.2017
Marek Páperíčko Brenišin
Ďakujem pekne za hodnotenie. Veľmi rád poviedku rozvediem, išiel som radšej na kratší rozsah, priznám sa, že mi poslúžila ako inšpirácia Púšťou a potom som išiel arabským smerom. Ďakujem za podnetný komentár, aj za sedmičku, od teba to beriem ako 14-tku :-D
10.01.2017
jurinko
Fiha, inspiracia Pustou? To tou mojou, ci tou od Karla Maya? :-D
10.01.2017
Marek Páperíčko Brenišin
Tou tvojou :-) Páčila sa mi atmosféra, chcel som to strihnúť ale stredovekou fantasy :-) Nuž. myslel som, že šantím dosť, asi som mal šantiť viac :-D
10.01.2017
jurinko
No toto, to mi lichoti! :-)
11.01.2017
Marek Páperíčko Brenišin
Zaslúžiš si to, tak si to uži :-D
11.01.2017
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.