Vskutku veľká vec - celá poviedka od začiatku do konca

Krádež mimozemského zariadenia ako vždy prinesie niečo nečakané. Prvú časť poviedky sme už uverejnili, teraz Vám toto dielo prinášame celé.
Podporte scifi.sk
Ilustračné obrázky k spacenews - Vskutku veľká vec
Ilustračné obrázky k spacenews - Vskutku veľká vec / Zdroj Disclaimer
„Povráva sa, že Plicetovia si z ľudskej kože robia predložky,“ poznamenal Larry.
„Ako my z medvedej kožušiny,“ Fairbanx ho celkom vážne podporil. „Hodia si ich doma pred ohnisko a pária sa na nich. Šupiny sa im šmýkajú jedna báseň.“ Ešte aj jeho tieň, ktorý sa plazil po žltom piesku k neďalekej trávnatej línii sa pobavene otriasol.
„Zvlášť pekné kúsky, také pomaľované kérkami alebo vybité piercingami, spracujú ešte pozornejšie. Človečí patchwork je už len na parádu, ale drahý je jak sviňa.“
Barnymu sa na holej hlave rozvaľovla trojhlavá dračica chrliaca oheň. Keď doňho Larry veľavýznamne štuchol, neisto si preleštil vytetovaný obrázok zatvorenou päasťou. „Však ma len chcete vydesiť,“ hlesol a blysol pohľadom po mne.
Upokojil som odmietavým pokývaním hlavou a tých dvoch som napomenul: „Prestaňte blbnúť!“
Myslel som to vážne. Posudzovať, ako veľmi môžu byť krčmové povedačky o čudesných mimošoch odkiaľsi z Tramtárie pravdivé sa mi dnes vážne protivilo. Chystali sme sa na výsostné územie Plicetov. Bez povolenia.
Vláda Pozemskej aliancie poskytla jašteričím vesmírčanom na päťdesiat rokov do prenájmu Saharu. Celú. Urobili si na nej obrovské skladisko. O ich kšeftoch sa veľa nevedelo, ale pravidelne, deň čo deň, prilietali dva ich vesmírne koráby, spustili sa do pristávacieho sila, vyložili nejaký náklad a zase odleteli.
Nehostinné podmienky púšte slizký mimozenšťania prekonali hravo. Vlastnou supertajnou technológiou upravili vlhkosť aj teplotu rozľahlého mŕtveho územia a prehlásili, že zmena je trvalá. Z pieskových dún sa stal hotový raj, keď sa z nich po päťdesiatročnici vypracú, strhne sa hotová vojna o úrodné pozemky a lukratívne lokality na bývanie.
Ale zatiaľ bol ten priestor ešte ich a tak si ho šupinatci polchlapovej veľkosti obohnali ohromným obranným valom, ktorý nám teraz stál v ceste.
Barneymu sa nepríjemná prekážka najviac nepáčila. „To sa ako máme vyšplhať hore?“, pochybovačne vrtel pomaľovanou kotrbou. „Veď toto siaha až do neba.“ Skusmo do steny pred sebou pichol hlavňou automatickej pulzérky AP-613, ktorými sme boli všetci, pre každý prípad, vyzbrojení. Zabrnelo to. „Vieš vyradiť silové pole?“ opýtal sa ma a odul pery.
„Vydrž, ty trdlo. Rémy je hlavička,“ zarazil ho Larry.
Larry mi veril. Pomáhal mi s plánom, poznal podrobnosti. Ostatným som vysvetlil len máločo. Skúsil som teda svoju nedôslednosť aspoň formálne napraviť.
„Poradil by som si s tým, ale nemusíme nič vyraďovať. Máme vznášadlá, sám som ich dal dohromady a vybavil riadením cez repasovaný neurálny adaptér. Preletíme ponad.“
„Ale čo ak je to pole nielen v stene, ale aj nad priestorom?“
Barney jednoducho musel pochybovať, inak by to nebol náš úzkostlivý a ľakavý Barney. Hodlal som ho kvôli tomu poslať tam, kam slnko nesvieti, ako už mnohokrát. Predbehol ma Larry.
„Ak ti to pred chvíľou neuškvarilo tvoj úúúžasný mozog, neuškvarí ti to ani zadok, keď budeme klesať dovnútra.“ Vyjadril sa jasne, ale pre niekoho stále nie dosť zrozumiteľne, územčistý plešatec sa nestiahol.
„Odkedy si vševediaci?“
„Ja nie. To tuto Rémy.“ Larry nelenil, potľapkal ma po pleci, rozstrapatil mi vlasy. Srandista! „Stretol chlapíka, čo pozná iného chlapíka, ktorý rád tára. Chceš vidieť ich identifikačné karty?“, naťahoval nechápavca ako staré traky. Poodstúpil odo mňa kúsok, navliekol si ľahkú lietaciu aparatúru, stiahol si háro do copu a potriasol ním ako podráždený žrebec chvostom. „Neser sa, je to overené.“
„Ochrana je chabá, ako si sám zistil,“ pridal som zmierlivo svoj diel k Larryho prednáške. „Prefrčíme dovnútra a tam si vezmeme, po čo sme prišli.“ Zo svojho batoha som vybral záznamovú kocku a aktivoval som ju. V priestore nad prístrojom sa objavila holografická projekcia. „Zoznámte sa. Konektor 372. Žiadny raketoplán triedy MM050 sa bez neho nezaobíde. Strelíme ho mimo oficiálny trh a za dobrú cenu, už mám kupca.“
Roky som sa živil ako astrotechnik. A živil by som sa tak i naďalej, pokojne by som si pestoval pivné brucho a plánoval včasnú penziu. Lenže nová generácia robotov, ktoré nepapuľujú a drú dvadsaťštyrihodín denne mi tak trochu naštrbila vzletné plány. Zvýšili mi iba tie prízemné.
Fairbanx vedľa mňa si potiahol z cigarety a potom si odpľul. „Pfch. Vyzerá ako hračka,“ zhodnotil točiaci sa priestorový obraz, trochu pohŕdavo.
Vyviedol som ho z omylu. „Nie je to hračka. Je to veľký kus. Zapotíme sa pokým ho naložíme na antigravitačnú plošinu. Ale potom to už pôjde. S jej pomocou ho dokážeme prepraviť k dodávke a odvezieme si ho.“
Len aby vznášadlám vydržal pohon. A aby sme rýchlo našli správny box. Otvorene by som to nepriznal, ale bol som riadne vynervovaný. Fotky, ktoré som hackol z medzisvetovej info-siete boli nejasné a zoznamy číselných kódov označení dvanásť hodín staré. Podobali sa viac na odpočítavanie ako stály identifikačný znak. Neistôt bola viac, ako by som si želal. Neisto som pritiahol popruh Fairbanxovi a Barneymu som znova, snáď aj po stý raz, vysvetlil drobné detaily ovládania vznášadla.
A aby sme sa rýchlo a bez úhony vrátili domov! Vraj predložky pred krb! Huh!
Srdce sa mi natrepalo kamsi do hrdla a spuchlo mi tam.
Zhlboka som sa nadýchol a opäť vydýchol. Veľmi to nepomohlo, akurát sa na mňa spýtavo pozrel Larry. Len som pokrčil plecami, nemohol mi pomôcť. Odvrátil som sa a pokračoval vo vyratúvaní ďalších podrobností: „Videl som nahrávky z komplexu. Vyzerá to tam ako celkom obyčajné prekladisko plné kontajnerov. Iba je také rozsiahle, že mu konca nevidno a prepchaté až po okraj. Uličky sa tiahnu celým priestorom nahusto v pravých uhloch. Veľmi úzke uličky. Nemám šajnu, akým spôsobom majú Plicetovia zabezpečenú prekládku, pretože navážajú nové boxy tak, akoby nikdy nič nechceli vybrať von.“
Slová sú vraj proti stresu tie najúčinnejšie tabletky. A ešte smiech. Ale do smiechu mi fakt nebolo. A po mojom krátkom prejave som nebol ani trochu pokojnejší. Sú to iba sprosté kydy!
„Na všetko dozerá strážnik, tak buďte potichu,“ prihodil som poslednú dôležitú vec.
„Majú prekladisko veľkosti Sahary a len jedného strážcu?“
Nemohol som si dovoliť, aby ma Barneyho pripomienka rozčertila. Naozaj nie. Ale už som mu vážne chcel zatvoriť ústa.
„Jedného na tento sektor, dokopy ich iste majú viac,“ upresnil som svoje tvrdenie. „Lenže mnoho ich nebude. Prečo aj? Čo si myslíš, koľko bláznov sa bude trepať cez vysokánsku ohradu po niečo, čo sa skoro nedá odniesť a riskovať pritom, že skončí ako predložka?“
Larryho kecy ma nakazili a potreboval som rozptýlenie, akékoľvek. Nemohol som si pomôcť. A on mi hneď chápavo zakontroval.
„A koľkým asi tak robí šéfa istý Rémy, aby mohli byť dosť šialení a aspoň to skúsiť?“
Rozosmiali sme sa. Žeby zavrhnutá terapia predsa len fungovala?
Prípravy boli rýchlo dokončené. Vzlietli sme. Fairbanxovi trochu drhol pohon, ale nakoniec sa ustálil. Vznášadlá nás vždy bavili, tieto najnovšie boli hotový zázrak. Manévrovalo sa s nimi ľahko, bez problémov sme pristáli na prvom väčšom kuse prázdnej plochy, ktorý sme zvrchu zazreli.
Navôkol malého námestia v pravidelných vzdialenostiach zívali vchody do sektorov naplnených skladovacími boxmi. Ohromné kvádre s vrátami vpredu naukladané do viacerých vrstiev a úhľadne otagované budili dojem podozrivo dokonalého poriadku.
Až na ten smrad. Neuveriteľne nepríjemný zápach nápadne pripomínajúci rozkladajúce sa biologické zvyšky sa prevaľoval všade okolo nás. Bol hustý a ťažký, mazľavo sa nám lepil na odev aj na holú kožu. Ako na povel sme si poprikrývali nosy dlaňami.
„Bože, to je puch,“ povzdychol si Larry. „Kdesi som počul, že toto nie je sklad, ale skládka,“ dodal podozrievavo. „Keby tu nebol taký zasraný poriadok, práve teraz by som tomu ľahko uveril.“
„Išli fámy, pamätám si,“ aj ja som si spomínal na obdobie, keď aktivisti hnutia Zelení proti Plicetom rozpútali mediálnu vojnu za vyhostenie jašteričieho národa aj s jeho tovarom. „Ale na hlúposti nemáme čas.“
Rozdal som všetkým kópie hľadaného kódu. Rozpŕchli sme sa na štyri svetové strany. Hľadať.
V komunikátore zapraskalo už zanedlho. Ozval sa Fairbanxov hlas.
„Pfch. Máte ma?“, opýtal sa
Skontroloval som si lokátor a uvidel žiariacu Fairbanxovu bodku. Bol odo mňa len pár desiatok metrov.
„Mám,“ potvrdil som. Reproduktor stihol ešte vypľuť Larryho: "Hej" a Barneyho: "Eh".
Keď som dobehol pred ohromnú kovovú škatuľou, Fairbanx práve porovnával číslice z tabuľky odo mňa s ukazovateľom na dverách boxu. Očividne si nebol istý.
„Pfch. Je to ono?“
"Asi." Ani ja by som nevložil za obsah škatule ruku do ohňa a ona sa rozhodla, že ma zpochybní ešte viac. Posledná číslica na ukazovateli sa zmenila. Akoby nám osud vyplazil jazyk.
"Pozrime sa dnu." Znervóznel som. Jediným úderom pažbou pušky som odrazil podivný zámkový mechanizmus. Pripravený na rozčarovanie som otvoril vráta dopoly a nazrel dovnútra. Zásah! Konektor tam nehybne ležal, čakal ako poslušne vychované psíča, kým zakričím Aport!. Uľavilo sa mi a z čisto úprimného popudu som sa natiahol siahnúť si na svoj budúci majetok. Pre istotu.
Narazil som. Ruku mi zastavil ochranný energetický štít tesne za vrátami. Cítil som ho ako pevnú stenu, pri mojom dotyku ani nezaiskril.
„A kurva...“ zaklial som naštvane. „Toto silové pole má vyššiu frekvenciu, potrvá hodiny, kým sa dostaneme skrz.“
Predstava, že sa naša neohlásená návšteva skladišťa predĺži mi nebola milá. Larry bol na tom podobne. Nazeral mi cez rameno, všetko si obzeral.
„Alebo aj nie,“ prehodil potichu. Spýtavo som sa naňho pozrel. Mieril zbraňou na neveľkú kovovú tehličku pripevnenú zvnútra pri dverách kontajnera. Tú vecičku som aj ja posúdil ako zdroj aktívnej ochrany. Prikývol som. Larry vystrelil.
Obraz pred nami sa zmenil. Zašumel, zablikal, veľká súčiastka, ktorú sme si chceli prisvojiť sa stratila. Na pár chvíľ sme miesto nej zazreli neúhľadnú zmäť všeličoho neidentifikovateľného, natlačeného husto do seba. Potom obraz znova zaprskal a vrátil sa nazad. Ponúkol nám krásne tvary zaručene neexistujúceho spínača. Konetor 372 by nikdy nebol taký drahý, keby ich bola na trhu záľaha, aká mala byť skladovaná v Saharskom areáli. Dávno mal niekto zistiť, že je to podvod, a obrovský. Sám som to mal zistiť! Som korunovaný hlupák.
„Pfch, hologram?!!“ Farbainx akoby neveril vlastným očiam, rovnako ako ja.
Larry sa s ničím nekašlal, zahrešil v dlhom a kvetnatom súvetí a napaprčene dorazil klamúce zariadenie druhou salvou. Vyhorelo. Elektronická opona zmizla. Rozoznali sme špinu a neporiadok, ktorým bol box vrchovato napchatý. Kde-tu sa v ňom dali rozpoznať steny prazvláštnych domov alebo nosy nevídaných vesmírnych korábov zahrabané medzi všetkým možným.
Odpadkové Hobbitovo bolo malé a cudzosvetské, iba smrdelo celkom pozemsky. Pripomínalo haldy na pozemských skládkach tak veľmi, že ma dostalo do stavu absolútnej paniky. Ak je toto skládka... bál som sa pustiť si do hlavy už len tú myšlienku, nieto celý obraz chyže vykúrenej ohníkom, praskajúcim v krbe... čo ak sú pravdivé všetky klebety?
Barneymu trvalo dlhšie nájsť spôsob ako vyjadriť svoje sklamanie. Zamyslel sa, pokrútil hlavou, zodvihol obočie a prehlásil: “Tuším sme v peknej riti.“
Bol naňho žalostný pohľad, taký žalostný, až sme sa rozrehotali. Áno, smiech definitívne funguje. Obzvlášť vtedy, ak je takzvaného riešivého typu. Výsledok dnešnej výpravy bol okamihom odhalenia kamufláže daný, nezávisel viac na tom, čo dokážeme a či budeme mať šťastie, naše snahy a schopnosti boli mimo obliga a to nás zbavilo napnutých nervov.
Ani ma neničilo, že nedokončíme lúpež. Keď objasníme jednu veľkú páchnucu tajnosť alebo rovno zachránime svet, bude po materiálnych starostiach. Hneď sa mi vrátili vzletné plány, ktorých som sa už tak nejako vzdal. Môžem byť aj hrdina. Získame dôkazy, pošleme slizkých zelených a šupinatých podvodníkov do čerta a svet nám padne k nohám. Už som sa videl, ako hľadím na svoju bronzovú sochu v životnej veľkosti na mohutnom podstavci.
„Larry, nahrávaš?“ Všetky vznášadlá mali záznamové zariadenia, kvôli bezpečnosti letov. Iba sme ich pred akciou z pochopiteľných dôvodov vypli. Lenže teraz sa situácia zmenila.
„Jasne!“ Potvrdil vzduchom švihajúci konský chvost.
Fairbanx zhnusene prežrel slinu. "Pch! Švihni si. Smrdí to tu, akoby tu skapal pes. Len tu žiadny neni.“
„A si si istý?“ Larry štuchol hlavňou pulzérky do spoly zachovaného paneláčika veľkosti pňa stromu. Domček stratil stabilitu a zosunul sa. Vyzeral pekne realisticky, aj všetky hrozienka, ktoré sa z neho vysypali. „Búd je tu dosť. A nielen pre psíčka Bodríčka. Iba sme si, nanešťastie, zabudli mikroskop.“
Odpľul som smrad a zaostril pohľad na kopec hnusu. Fantázia dokončila zvyšok. Videl som to – rozbité káry, cudzotvaré lavičky, podivný nábytok, poničené tankery a tanky bizarných tvarov a medzi nimi mŕtvoly, utrhnuté končatiny a torzá bez utrhnutých končatín. Zaiste, boli také maličké, až to bolo nemožné, lenže predstavivosť je mocná čarodejka.
„Ruky hore a ani hnúť!“
Výkrik odkiaľsi zozadu nás všetkých ochromil. Načapali nás! Nebol čas podnikať niečo zmysluplné. Jednoducho sme všetci zodvihli ruky a otočili sa zoči-voči útočníkom.
„Pario, zober im zbrane.“
Za ďalších pár okamihov sme prišli o pušky. Nechytila nás síce žiadna početná jašteričia kavaléria, iba dvaja chlapíci úctyhodných rozmerov, ale boli sme takí prekvapení, že sme len tupo zízali pred seba a nechali sa obrať o všetky zbrane. Jeden zo strážcov sa nimi ovešal ako vianočný stromček.
Postupne ale prvý záchvat otupenej poslušnosti opadol, začali sme zase vnímať a fungovať.
„Vidíš čo ja?“, zamrmlal Larry, dosť nahlas, aby ho počuli všetci.
"Mal byť len jeden a sú dvaja."
"To je fuk. Ale robia pre jašternatcov a sú ako chodiaca reklama na kérovací salón.“
Sám by som to nepovedal lepšie. Párik svalnáčov bol navlečený v rozhalených vestách bez rukávov a nahé hrude a ramená sa im len tak hemžili tetovanými ružami, krásavicami, motorkami a všelijakou ďalšou zvečnenou nádherou. Nechtiac som na konci uličky začal hľadať odstavené motorky tých dvoch harleyákov. „Samý atrament, čierna koža a kovové cvočky. Máš recht.“
„Náš Barňas a jeho dračica? Slabý čajíček.“
„Podľa mňa je to celkom dobrý čajík na začiatok.“ Maník s piercingmi v hornej pere a pravom obočí nám bez rozpakov skočil do dialógu. Rečičky a okukovanie ho očividne nerozladili, bol na také zaobchádzanie zvyknutý, ako koniec-koncov každý s maľovanou kožou. A že mal cit pre kresbu, Barnyho dračia krásavica naňho zapôsobila. Dokonca sa mi zazdalo, že trochu sklonil krátkohlavňovku, ktorou na nás mieril. "Ste od Zelených?“
S otázkou sa obrátil na Fairbanxa. Fairbanx sa pozrel na mňa. Vždy mal nízky bod odolnosti voči akémukoľvek nátlaku, hoci aj neškodnému tichu čakajúcemu na odpoveď. Preto sa ozval skôr ako ja: „Sme?“
Zaváhal som, ale netrvalo dlho a pritakal som: „Sme.“ Odkašlal som si pri tej lži a na druhý pokus som zamak presvedčivejšie dodal: „Samozrejme, že sme.“ Larry sa ako na povel naširoko zazubil a Barney, povzbudený mojím vystupovaním prehnane ochotne odkýval moje povážlivé tvrdenie. Nebolo cesty späť. Skočil som teda po hlave do svojej novej úlohy a prísne napomenul našich protivníkov: „Prišli sme, aby sme to tu zaistili a podali dôkaz verejnosti.“
Bál som sa. Samozrejme. Hlaveň neidentifikovanej, najskôr cudzo-planetárnej zbrane, do ktorej som spolu s ostatnými hľadel, mohla po mne ľahko pľuvnúť oheň a síru. A chlapi stojaci proti nám boli ako obri, majestátni aj medzi všetkými tými obrovskými škatuľami úložiska.
Ale ten, čo sa nevolal Pario, skutočne sklonil pušku. Ten náznak pred chvíľou nebol iba zdanie.
„Vyhodíme ich z areálu,“ hlesol po druhej hore potetovaného mäsa.
Chodiaca zbrojnica s náručím plným našich pulzériek sa už dávno prestala tváriť hrozivo. „Hej, súhlasím. Povieme, že ochranný val narušil kŕdeľ veľkých vtákov.“ Mladý mal očividne mäkké srdce. Upieral na nás oči modré ako letné nebo a výrazne láskavé. „Počúvajte, ešte sme vás nenahlásili. Pozbierajte si svoje čačky-pačky a vypadnite.“
Tváril sa ako hotová Matka Tereza a preto úplne stratil autoritu. A vyprovokoval ma. Chcel som byť hrdina! „To určite! To vás nemrzí, že slúžite slizkým plazom, čo zavaľujú zem odpadkami?“
„Ti šibe? My tu strážime zásoby súčiastok do raketoplánov.“
Vtedy mi to došlo. Oni o ničom nevedia. Myslia si, že sú zasraní sekuriťáci na plný úväzok.
Viac som sa nebál, postúpil som dopredu a rozďavil som otvorené dvere kontajnera dokorán. „Čo nepovieš?“
Budkáčik a Dubkáčik, inak sa mi tých dvoch už nedarilo nazvať, pozerali na podivný obsah rovnako nechápavo, ako my pred chvíľou. Ako teľa na nové vráta.
„Toto je blbosť,“ zaošíval sa ne-Pário, „Pár kontajnerov sme už otvorili, zo zvedavosti. Nikdy tam nič podobné nebolo, len tá súčiastka, spínač do raketoplánu MM050. Možno je hentá krabica ojedinelý omyl, možno sem iba odniekiaľ zablúdila.“
„Dobre, ty mudrlant,“ vzdal som sa naoko. „Otvorme teda ďalšiu!“
Pário hodil naše pulzérky aj svoju čudnú pušku na kopu a trochu nepokojne otvoril ďalší kontajner: „Tak vidíš. V tomto je čo má byť.“
Prekrásny kovový kus nám svojim leskom dobreže nevybil oči. Ale ja som už vedel svoje. „Naozaj?“ Akože som sa začudoval a nechal som pracovať Larryho.
Na Larryho bolo spoľahnutie, už riešil škatuľku na stene vedľa dverí v tomto druhom kontajneri. Bez pušky musel byť vynaliezavejší. Našťastie bol vysoký, dočiahol na kontaktné zariadenie. Natiahol káblik a dotkol sa ním dverí, hologram sa rozplynul a spoza neho sa vylúpol reálny obraz špiny a neporiadku. Odpojil kontakt, ktorý sa očividne aktivoval iba ak niekto otvoril dvere, a voilá, hologram akoby si zobral napätie na prevádzku, objavil sa obraz náhradnej súčiastky, krásny a čistý.
„Abrakadabra.“
„No do psej matere.“ Od srdca vybafol Pário.
„Psov tu radšej nespomínaj.“ Fairbanx pokukol po mne a ja po Fairbanxovi.
„To vás nezarazil ten smrad?“ Vyslovil som ja, čo nám obom už dlho mátalo v hlave.
„Tvrdili nám, že takto páchne ich špeciálna konzervačná látka.“ Odrazu sa podvedeného strážnika zmocnilo spravodlivé rozhorčenie, bolo na ňom vidno ako strašne ho hnevá, že sa nechal obabrať. „Musíme s tým niečo robiť,“ rozčúlil sa, pekne nahlas. „Musíme túto somarinu vytiahnuť na svetlo božie. Musíme tých Plicetských hnusákov dostať!“
Vtedy sa do veci znovu vložil aj jeho druh: „Určite sem skoro prídu. Aspoň dvaja. Keď ste sem liezli, porušili ste integritu ochranného valu. V takých prípadoch ho obyčajne kontrolujú do hodiny.“
Ako jeden muž sme sa znovu všetci vyzbrojili. Vrátane strážcov, ktorí viac nevykazovali žiadnu lojalitu voči svojim zamestnávateľom. Zákony motorkárskych gangov sú jasné, načapem ťa pri podfuku, strácaš nárok.
Strategicky sme sa rozmiestnili pomedzi kontajnery na rohy uličiek a čakali sme. Ušlo sa mi dosť času poprezerať si obrázky na mohutných telách našich nečakaných spojencov. Neodbytne sa mi pri tom pripomínala tá vec o predložkách. Z týchto dvoch by bol nádherný ľudský patchwork, taký nádherný, že moja zvrátená polovica, ktorej som nikdy nedoprial dostatok slobody, pritom pišťala blahom.
„Ako ste sa vlastne dostali k tej práci?“, opýtal som sa.
„Konkurz na ochranku. Boli sme najväčší.“
„A aj najviac pomaľovaní, všakže.“
Maník prikývol. "Oni sú malí, siahajú nám sotva nad pás. Museli sme si kľaknúť, aby si nás mohli dobre poobzerať."
Radšej som mu o svojom čoraz živšom podozrení nič nepovedal. Osobné stretnutie s Plicetmi som ešte na konte nemal. Najprv si urobím prieskum, až potom začnem robiť paniku.
Hliadka Plicetov sa priblížila čoskoro. Pricupkali na krátkych zadných nohách ako párik školákov v krokodílích maskách. Iba ruksaky im chýbali. Keď sme vyskočili z úkrytov, vyzerali iba prekvapene.
„Prečo sem vozíte svoj odpad?“, bafol som po nich, ani neviem prečo. Asi som čakal, že sa od strachu poserú. Ale boli to určite chladnokrvné živočíchy, skôr sa mi zazdalo, že sa dobre zabávajú.
„Nevozíme ho sem, len ho tu prekladáme. Chvíľu ho tu skladujeme a potom ho prepravíme na obežnú dráhu slnka, trošku ho postrčíme a pošleme ho do tej vyhne na spálenie." Syčivý prízvuk rezal uši všetkým, vrnel rovnako ako falošná holografická zástena. Neverili sme mu. Asi to bolo na nás aj vidieť, lebo emzák pokračoval v argumentovaní: „Máme technológiu, ktorá nám umožňuje manipulovať s veľkosťou hmoty. Vieme zhustiť molekuly a zmenšiť ich objem a v prípade potreby ho zase vrátiť späť. Mrzí nás, že sme museli použiť lesť, ale nikomu tým neuškodíme. A platíme Zemskej aliancii za prenájom viac ako dobre. Netreba z takej maličkosti hneď robiť vedu."
Špinou zavalená Sahara mi neprišla ako nejaká malichernosť. Celá tá vec bola jasné obrovské svinstvo! Ktoré podľa rečí dvoch malých oblúd, končilo slnku rovno v papuli. Neprišlo mi práve bezpečné takto kŕmiť hviezdu. Bola to naša hviezda, nechcel som aby od toho ich bordelu praskla.
Ale čo sme s tým mohli robiť? Nakoniec sme sa nechali vypoklonkovať z areálu a brána za nami zapadla. Za všetkými.
Pomaly sme sa brali k našej dodávke aj s našimi novými kámošmi, keď nás Larry, ktorý zľahka zaostal dobehol celý vydesený.
"Chalani, pozrite!"
"Čo sa deje?"
"Nechal som tam kameru. Toto musíte vidieť!"
Už posúval nahrávku dozadu, aby nám ukázal, čo kamera zaznamenala. Obstúpili sme ho, aby každý z nás dobre videl. Na malom monitore sme uvideli odchádzajúcich Plicetov v uličke medzi kontajnermi. Len si tak išli a odraz, náhle a zničohonič, sa zväčšili tak desaťnásobne. Bez zaváhania sme vedeli, že práve takáto je ich normálna veľkosť.
***
Prepis rozhovoru odchádzajúcich Plicetov, vedeného ich rodnou rečou, ktorý naši dobrodruhovia už nemohli počuť, pretože sa ponáhľali upovedomiť isté orgány. (Preklad zabezpečila Secentity:D)
"Myslíš, že nám to zožrali?“
"Nedokážu si spočítať, že náklady na pohon a prevádzku vesmírnych transportérov by nás zruinoval, keby sme vozili kontajnery k slnku po jednom. Dosť, že ich musíme dotrepať až sem.
"Už to dlho nepotrvá. Ešte sedemstošesťdesiat bední a váha skládky odkloní Zem z obežnej dráhy a do pol roka ju gravitácia Slnka pritiahne a oheň ju spolkne. My tu vtedy už dávno nebudeme, lebo si budeme užívať ušetrené šestáky."
"Ale ešte predtým, ako odídeme, presťahujeme našich vyvolených, však? Označil si toho s dračicou?"
"Označil som ich všetkých. Budú sa hodiť. V správnom okamihu ich môžeme preniesť do klietky a potom v našej prípravovni pekne zbaviť kože."
"Je ti jasné, že naše predložky budú ten najväčší hit?"
"Jasná vec."
***
Dovetok - Pozemská aliancia zrušila prenájom Plicetov 20. novembra 2648. 21. novembra toho istého roku invázia plazov veľkých ako osemposchodový panelák zabrala Zemeguľu. O pol roka Zemeguľa zhorela v slnečnej plazme. Z obyvateľstva sa zachránil iba obmedzený počet, z ktorého väčšiu časť tvorili potetovaní muži a ženy a prevádzkovatelia tetovacích štúdií. Všetci títo boli odvlečení na domovskú planétu Plicetov, kde sú postupne decimovaní.
Ale ľudia sa nevzdávajú. Nestratili nádej a pripravujú vzburu. Znakom odboja je tetovaný obrázok Konektora 372 a jeho hlavou Rémy Astrotechnik.

Monika Kandriková

Monika Kandriková
Čo ma nezabije nech rýchlo utečie! :D :D

Diskusia

Tatiana Lajšová
Dala som 6. Dej mal potenciál, kazili to zlé dialógy a zlé gradovanie hlavnej akcie. Neuveriteľné reakcie postáv ma nepresvedčili. Epióg- nie.
27.12.2014
Monika Kandriková
Po zverejnení prvej časti tejto poviedky tu na scifi.sk pred dosť dávnym časom som dostala od pár ľudí pár konkrétnych pripomienok, ktoré som naozaj zodpovedne zvážila a následne v texte pozmenila, snažila som sa vysvetliť všetky dôležité veci, ktoré boli nejasné a nič nenechať náhode. Dejovú linku som prispôsobila tomu, čo mám najradšej - kamarátstvo a odboj, hoci aj v márnych podmienkach ma bude baviť furt. Tatiana, ďakujem za koment. Škoda, že sa nepáčilo viac. :D
30.12.2014
Tatiana Lajšová
Aby to nevyznelo tak negativisticky: mne osobne sa nápad so skládkou gigantických rozmerov veľmi páčil - je to originálne, teda aspoň pre mňa, ale forma ešte nie je vyladená. Skúsila by som pridať viac žargónu (zlodeji) a menej vysvetľovať (ak niečo vysvetľovať, tak v rámci akcie/textu/obrazov). Najviac ma asi zmiatlo a sklamalo, že za tým strašným puchom hniloby sa neskrývalo nič viac ako "len" smeti - napätie sa tým pádom minulo účinkom (alebo som to iba ja nepochopila?) a osobne by som nechala otvorený koniec, lebo epilóg mi úrišiel zbytočný, ale to je asi vec vkusu. Veľa úspechov pri ďalšej tvorbe.
30.12.2014
Nadalan
Priznávam, že som poviedku nedočítala. Nemusí to byť spôsobené kvalitou textu, sci-fi ma nebaví všeobecne (aj keď som už nejaké iné sci fi poviedky na scifi.sk prečítala a páčili sa mi). Preto bodovo nehodnotím. No chcela som napísať, že sa mi veľmi páčil úvod poviedky. Prvé dva odstavce. Dobrý začiatok. Na základe toho som sa aspoň pokúsila do príbehu pustiť. Budem zvedavá na hodnotenia ostatných.
02.01.2015
Monika Kandriková
Nadalan - A kam až si sa v čítaní dostala? K Budkáčikovi a Dubkáčikovi si došla? Alebo ťa odradili preklepy v prvej časti úplne? Zostalo mi ich tam nešťastne veľa, v domácom archíve som ich už mnoho opravila. :D Príbeh som uzavrela hrdinským dovetkom, aby bol z Rémyho naozajstný hrdina, aby bolo jasné ako málo na taký obrat stačí. Ďakujem za koment. :D
02.01.2015
Nadalan
Ahoj Monika. Je mi to ľúto, ale ani k Budkáčikovi a Dubkáčikovi som sa nedostala, lebo mi to nič nehovorí (myslím v spojení s poviedkou). Chyby mi až tak nevadili. Skôr motivácia hlavnej partie, prečo idú, kam idú? Sú dobrí? Sú zlí? Prečo idú prekonať plot, keď územie dostali jašteričí vezmírčania od Pozemskej aliancie. Mala som z tejto informácie pocit, že je všetko legálne a v poriadku. Pozemská aliancia znie ako nejaký oficiálny zástupca zemegule. Nejak som nebola zvedavá, čo sa stane ďalej. No je možné, že keby som príbeh dočítala, všetky odpovede na otázky dostanem.
03.01.2015
zuna
Prvu verziu som necitala, takze pardon,neviem posudit zlepšenie. Zaujimalo by ma preco jasterici muzici nemozu vysypat to svoje smetie v obrovskom prazdnom vesmire stvrt parseku od svojho domova ale morduju sa s takym ukrutne zlozitym projektom. Inak mam z toho dojem,ako by si tu poviedku napisala ako akesi cvičenie, jednoducho nevidim tam nejake autorske autenticke pocity,prezivanie,snenie...,ni eco zvnutra kvoli comu to píšeš.
03.01.2015
Monika Kandriková
Nadalan: Už v anotácii poviedky je predsa uvedené, že sa chystá krádež :D Myslím, že z tých prvých odstavcov je to zrejmé:D Či sú chlapci dobrí alebo zlí, to sa predsa hneď na začiatku prezrádzať nehodí. :D Možno sú to len takí obyčajní chlapíci, ktorí učinili isté rozhodnutie, ktoré ich kamsi zavedie. :D Kam, na to naozaj dá odpoveď až poviedka celá. Nie všetko sa trafí každému do vkusu. Nevadí. :D
03.01.2015
Monika Kandriková
Zuna: Prečo jaštmužíci nemôžu vysypať svoje smeti štvrť parseku za domom? Pre to isté, prečo si ho my nesypeme za plot vlastnej záhrady. Nemusí to byť ich vlastný záujem, skôr požiadavka starostlivého jašteričiaka domáceho, na ktorej oni zarábajú. Ten projekt zase nie je až taký zložitý, dve lode pendlujúce sem a tam, jeden prenájom a popritom si šikovní podnikatelia zhromažďujú materiál na ďalší projekt, ktorým sa obohatia potom - patchwork z človečiny. Planétu zrejme nepotrebujú, tú asi nevedia využiť. A kvôli čomu to píšem? Nerada nechávam svoje nápady v nedorobenom stave, myslím, že táto verzia poviedky má konečne náladu, aká sa mi práve páči. A, áno, je to dobrý tréningový materiál.
03.01.2015
jurinko
Negativa: Prezivanie postav. Chapem, ze to nie su nejaki chladnokrvni hrdlorezi, ale az tak zle, aby to prezivali ako novacikovia, tiez neposobili (ked maju napr. pusky). A tito to prezivali ako Scifi Barbie, ani nie aspon ako Scifi Ken ;-) Naivita deja a vsetkych udalosti. Chyby v ciarkach, gramatike, slovne spojenia. Logicke kopance (preco potrebovali hadzat odpad do Slnka aj s celou planetou, ked, v rozpore so znamou fyzikou, vedia manipulovat hmotu? Nemohli odpad zmensit na velkost zapalkovej skatulky a spalit ho v krbe?), a vseobecne nevypisanost. Napr.: Chvilu mi trvalo, kym som pochopil, ze strazcovia su ludia, takze najprv polchlapovi, zrazu hory masa? Neslo mi to do hlavy... No, a ked uz som sa nasiel, tak jeden z potetovanych drsonov povie "čačky-pačky"?!? Coze?! Zrazu sme v Rozpravkovej Barbie? Tiez take tie detaily, ze zdroj maskovacieho pola je "pred" nim, nie "za" nim ...
04.01.2015
jurinko
[pokr.] alebo "v" nom, je trosku taka autorska lenivost, taky blby by nebol nijaky konstrukter na svete. Pricom - preco je treba robit holograficku projekciu vovnutri zamknuteho kontajnera? Nestaci zabezpecit ten kontajner proti otvoreniu? Alebo proste nemaskovat skladku ako skladisko cennych dielov? Ved to by chceli mozno ukradnut aj sami sekuritaci, hlavne ak su iba dvaja na nejaky sektor - preco by sa nedohodli, ze ten modul zoberu oni, a neodhalili pri tom to ultra tajomstvo? Za dalsie, preco by cakali na jastericiakov? Preco by neodleteli na tych vznasadlach, ktore maju v sebe kamery a su tak vybornym dokazom? Cele je to urobene iba preto, aby postavy cez zabudnutu kameru uvideli pravdu, ale posobi to neuveritelne a naivne. A ta neopatrnost, ze vsetci jastericiaci, este aj posledni straznici, vedia cely plan, bezne sa zvacsuju na skutocnu velkost a rozpravaju sa o genocide, ...
04.01.2015
jurinko
[pokr.] akoby sa nechumelilo? A navyse pouzivaju vyraz “sestaky”? Ale no tak... Pozitiva: Ludsky patchwork je super napad (hoci by ma zaujimalo, ako na to ludia prisli, ze si to zacali medzi sebou suskat) a repasovane diely su parada, autenticita, ako ma byt. Napriek tomu negativa nad pozitivami prevazuju. Dal som 4
04.01.2015
jurinko
Este k tomu ich planu: Taka masa odpadu, aby dokazala odklonit Zem, by sa nedala navozit nebadane, ak Pozemska aliancia disponuje aspon takou technikou, aku mame uz teraz my, tak by na to prisla uz davno predtym, ako by to bolo nezvratne. Plus by to mnozstvo muselo byt po tej Sahare naskladane (toto bude odhad, ale som si isty, ze by to niekto vedel aj vypocitat) tak do vysky Mt. Everestu, aby to malo nejaky efekt (a aj ten by asi nebol taky, ze padneme do Slnka, sme od neho pomerne daleko, skor by sa zmenila zemska os alebo nieco take, prilivy a odlivy, podnebne pasma, cojaviemco, ale aby sme padli do Slnka? to by asi chcelo spomalit obeh Zeme, nie nahromadit hmotu na jednu stranu...). Cize jedna lodka, pendlujuca sem a tam, by to asi nedala... A ak, tak to uz rovno moze pendlovat priamo do Slnka. Alebo mozu spravit kometu, ktoru do toho Slnka vystrelia. Nie je dovod robit kontajnery...
04.01.2015
jurinko
[pokr.] a holograficke systemy v nich, a zasterku, a falosnu zmluvu, ktoru hned porusime (ako vieme, ze pozemstania nebudu kontrolovat jej plnenie?) a cely ten proces okolo toho... Suhlasim so Zunou, je to nechutne zlozite a efekt je takmer nulovy, az priam minusovy. Hlavne, ked nas mozu rovno napadnut a nasu planetu nam zobrat nasilim, tak nie je dovod zapodievat sa nejakymi podobnymi planmi. Pridu, rozmetaju nas na prach, zacnu vozit bordel a ked uz bude zo Zeme taka Wall-Emu podobna pustatina, tak ju vyklopia do Slnka... Tiez prilis zlozite, osobne by som to videl na to vozenie priamo do Slnka alebo na tu vystrelenu kometu, ale budiz, stale radovo jednoduchsie, ako najimat si Hell''s Angels ako ochranku ;-)
04.01.2015
jurinko
nebadane. Ak* ;-)
04.01.2015
Monika Kandriková
Jurinko: Hi hi. Zaujímavé, ako som rozprúdila tvoje mozgové pochody. :D Prečo sa chlapi vlúpali kradnúť, je, myslím, jasné. Štve ich, že prišli o prácu, a áno, majú pušky, lebo vedia, že idú porušovať zákon. Preto ani neodišli, ale počkali na tých dvoch jašteričiačikov, lebo sú rozčúlení a v podstate by len radi niekomu rozbili huby. A o jašternatcoch si navyše myslia, že sú maličkí. Zákroky proti vlamačom sú v skladisku pripravené: po narušení švihajú mimoši skontrolovať maskovanie, lebo, áno, určite ich už niekto skúsil okradnúť a možno aj ušiel, boli predsa nepokoje, dokonca vznikla iniciatíva proti Plicetom, len sa nič určitého nepodarilo. Prečo technika nebola použitá inak? Niektoré technológie sa prosto nedajú použiť vo veľkom, aj na Zemi už kadečo nového dokážeme, ale niečo sa stále musí robiť po starom. Veľkosť plány väčšinou predražuje.
05.01.2015
Monika Kandriková
A ešte mi napadlo: Prečo jašternatci pracú celú Zem s cesty? Možno ich šéf má tajný kontrakt s nejakými vesmírnymi staviteľmi ako u Dougalsa Adamsa. :D :D
05.01.2015
jurinko
Monika, ale toto cele si si bud prave vymyslela, alebo mala vymyslene uz skor, ale zabudla dopisat do poviedky. Napr. z nej vobec nevyplyva, ze by ta partia bola nejaka nasilnicka ci nasrata a chcela niekomu rozbit hubu (a pritom staci napisat o tom jeden riadok ;-) ). Takze sorry, ale v poviedke tie veci nefunguju. A to je to, o com sa tu bavime - poviedka. Nie to, co si myslela tym textom, alebo co si chcela napisat, ale to, co si napisala ;-)
05.01.2015
Monika Kandriková
Výčitka akceptovaná. :D Budem pokračovať v dopĺňaní vetičie, aby táto poviedka ešte o trochu viac rozkvitla a ďakujem za pomoc pri objavovaní prázdnych miest. :D Bye.
06.01.2015
zuna
kde su nove poviedky??
10.01.2015
Marek Páperíčko Brenišin
Ja som poslal niečo :-)
11.01.2015
jurinko
Nove poviedky nie su, lebo bola prazdna cakacka. Dnes sa vsak do cakacky opat pozriem a ak tam cosi bude, tak to v sobotu pojde von ;-)
12.01.2015
mayo
niektore nelogickosti by som bol ochotny prehliadnut s vyhovorkou ze to su predsa premisy ktore si autor vymyslel tak, aby mohol dej fungovat (ovela viac by mi vadilo keby dej porusoval vlastnu vnutornu logiku). ked ide o kontakt s inou rasou, najzaujimavejsie (a asi aj najtazsie vykreslit) su mentalne odlistnosti. jasterice nerozmyslaju ako my, a preto aj konaju z nasho pohladu "zahadne", ale ktovie co je za tym, a mozno im take postupovanie diktuje ich nabozenstvo, alebo co. bolo by vsak ovela zaujimavejsie, keby o tom diskutovali postavy a nie komentujuci pod poviedkou :) na druhej strane, v niecom jasterice rozmyslaju presne ako my - je im vlastny koncept podvodu, vykoristovania... su skoro ako ludia, este sa aj podobnym sposobom rozpravaju (to, ze tym prihodne vykecaju pointu pre citatela je vec druha, nemilo videna)... tiez pozor na cechizmy.
12.01.2015
mayo
a este, dej sa odohrava 500 rokov v buducnosti, no hlavny hrdina si pamata knizky pre deti z minuleho tisicrocia? preco tie tetovania nemaju aspon trojrozmerne-holograficke alebo animovane? :) okrem toho, spomina sa ze maju technologicu zmensovania veci, ale nie zvacsovania. naco budu tridsatmetrovym jasterom predlozky velkosti cloveka? aj keby ich zosivali dokopy, nebudu dobre vidiet na drobne tetovania. alebo sa budu muset sami zmensovat vzdy ked si na nich budu chciet zasantit? :) a to ako sa bavia o nakladoch, tak dotrepat az na zem bedne mozu, ktovie kolko je to svetelnych rokov, ale do slnka (dalsich 8 minut) uz nie? napad je to zaujimavy, len to chce doladit. najviac sa mi pacila myslienka premeny Sahary na urodnu podu. a este ta scena kde v kontajneri objavili cele znicene mesta, to posobilo celkom temne, dufal som, ze odtial sa bude odvijat nejaky dej ci aspon vysvetlenie...
12.01.2015
Marek Páperíčko Brenišin
Tak ťa tam čakajú, jurinko :-D
12.01.2015
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.