Vesmírni tuláci - X. Pomoc znenazdania

Jožo sa stáva novým veliteľom vesmírnej posádky, no ihneď musí čeliť novým problémom a nástrahám. Cestičky, vedúce k Ilumovi sa začínajú spájať do jednej, hlavnej, na ktorej však čaká azda posledná nečakaná nástraha. Dokážu sa zainteresovaní dostať k hlavnému nepriateľovi?
Podporte scifi.sk
Posádka vesmírnej lode Crusader, ktorá stroskotala na planéte zvanej Tretia, sa ocitla v zovretí galaktických síl - na jednej strane zmiznutý vesmírny parazit Ilum, ktorý doteraz sužoval Tretiu, na druhej strane Ľudský roj, transhumánna spoločnosť post-ľudí, ktorá - zdá sa - nevie, ako so vzniknutou situáciou naložiť. A medzi nimi naši hrdinovia a hrdinky...
Vesmírni tuláci - Background
Vesmírni tuláci - Background Disclaimer
„Dobre, chyťte ju opatrne za všetky možné hnáty a odveďte na palubu,“ zavelil svojim Jožo a tváril sa pritom ako diktátor tej najvyššej kategórie. Všetci navôkol postávajúci ozbrojenci rad radom poslúchli, s nesúvislým mrmlaním schytili ambasádorku a následne splnili rozkaz nového veliteľa.
Kdesi v diaľke sa kúdolil žltý prach, akiste sa schyľovalo k poriadnemu vetrisku, uvedomoval si celkom logicky Jozef, zízajúc pred seba. No nič to, na lodi budú takmer v bezpečí. Veľmi rád používal slovo „takmer“, pretože nikdy a nič nebolo v hlbinách vesmíru isté...
„Dávaj si pozor,“ oslovila ho Monika znenazdajky.
„Prečo?“ zadivil sa.
„Alter Jewel môže byť nebezpečná.“
„Tak to mi naozaj nemusíš hovoriť. To vidím predsa aj sám,“ uchechtol sa pobavene nad banálnym oznámením.
„Nedokážeš si ani predstaviť, akým spôsobom,“ zašepkala napokon jednoliatym tónom.
„Ver mi, nedokážeš.“
Veliteľ Kôpok sa mrzuto prechádzal po palube druhého galaktického plavidla a zanechával za sebou nechutnú rôsolovitú stopu, ktorá však o pár sekúnd záhadne zmizla.
„Toto je neslýchané!“ pokrčil už beztak vráskavú tvár, pripomínajúcu tvár francúzskeho buldočeka a poškrabal sa sliznatou rukou s troma hrubými prstami po tretej brade.
„Už roky sme veľmi zručne obchádzaní a hoci nás uznávajú za našu slovnú obratnosť, intelekt a iné danosti, všetci dobre vieme, že sme v podstate tlupa poskokov, podriadená Roju a Silikom. Musíme tomu zamedziť. Musíme, priatelia!“ zakričal priamo pred seba, až sa mu z roztraseného ústneho otvoru odtrhlo pár kúskov zeleného želé.
Samozrejme, pred ním nestál nikto, iba množstvo prístrojov, ticho pukajúcich signalizátorov a kužele tlmeného svetla. Jeho národ čakal v rečníckej hale a on si vždy najprv výstup preskúšal na neutrálnej pôde. Toto by mohlo vyjsť. Mohlo! Rázne otvoril dvere a pomkol sa vpred, predniesť svojim súkmeňovcom čerstvé, až buričské myšlienky...
Ambasádorka sa nechala ponížene viesť tlupou zaostalcov a popritom sama netušila, či sa má uškŕňať, alebo nedajbože vyroniť nejakú ľudskú slzu. V záujme hlavného účelu sa radšej podriadila úspešnosti misie a svoje hnevlivo pulzujúce ego zapratala do úzadia. Uznanlivo si premeriavala interiér plavidla. Loď nebola vybavená zle, ale netrpela ani nijakou výnimočnosťou. Celkom zreteľne badala, že technológia použitá ako na exteriéri, takisto v interiéri by Roju za nijakých okolností nemohla konkurovať.
Moniku položili rovno pred ňu, a tá na ňu po celý čas upierala zvláštne živo-neživé okále. Ryšavé vlasy jej padali cez čelo ako asymetrická opona. Ambasádorka si zrazu uvedomila, že je to skutočne veľmi pekná a vnadná žena. Určite nepotrebuje ani pätinu telepatických schopností, ktorými istotne disponovala, aby toho nového veliteľa obalamutila a previedla na svoju stranu. Aj keď bola iba robot...
Utvrdila sa aj v tom, že má pred sebou nebezpečného protivníka, čo ju privádzalo do stavu narastajúcej zúrivosti.
„Všivavý Android,“ precedila pomedzi zuby, akoby zo seba dostávala spŕšku otrávenej vody.
Monika sa iba nežne usmiala.
„Prečo myslíš?“ zaštebotala láskavo. V miestnosti už ostali len oni dve a hoci by mohli komunikovať cez mentálnu sféru, zvolili (akiste kvôli ambasádorkinim emóciám) tento spôsob.
„Neviem, čo máš za lubom, ale ja mám svoje inštrukcie, ktoré sú určite vznešenejšieho charakteru, ako tvoje.“
„To, že chceš túto ľudskú posádku predložiť Silikom ako na podnose, len, aby ste sa vyhli vojne s nimi? Značne nekonštruktívne.“
„Prečo?“ vyhŕkla Alter Jewel a ani sa neprekvapila, že tento záhadný humanoid všetko ovláda.
„Silikovia sa s tým nikdy neuspokoja. To by ste mali vedieť. Dostali sa na okraj priepasti a tam už majú len veľmi málo priestoru na manévrovanie. Budú chcieť všetko, alebo nič. To je zrejmé.“
„Zničiť nás?“ pootvorila nepokojne ústa.
„Samozrejme,“ stále sa usmievala Monika.
Jožo si poriadne logol a potom nechal tekutinu pozvoľne plynúť, nech mu zahreje vnútornosti, srdce, svaly, artérie a nakoniec zmorenú dušu. Slivovica mu pomáhala vznášať sa nad problémami, ktoré sa v poslednom čase kopili, ako hŕbka nechutných výkalov. Oddával sa jej už od nepamäti, vlastne kvôli jej vedľajším účinkom si ten prvý dôvod vôbec nepamätal. Asi to bolo kvôli nejakej bývalke. Klišé, ale práve na klišé býva pekné to, že je skoro vždy pravdivé...
Premýšľal nad všetkým. Nad Kowalskim, nad robotickou Monikou, ktorá mu bola taká strašne sympatická, nad Alter Jewel a nakoniec nad sebou a nad zničenou loďou tej zelenej želatínovej gebuziny.
V tom, keď v ňom už liehovina prebudila skryté spoločenské maniere, dostal chuť porozprávať sa s Kowalskim. Upravil sa a zamieril do úložného boxu, kde ho prednedávnom izolovali.
„Ako sa máš, Kowalski?“ prehodil priateľsky a znovu si chlipol dobrej pálenej. Postavil sa rovno pred box, rozkročmo, aby udržal rovnováhu.
„Ty had! Za toto zaplatíš,“ precedil cez mikrofón oslovený.
„Musel som ťa bezpodmienečne odstrániť, bol si príliš samoľúby a arogantný, rozumieš? Inak proti tebe, pravdaže, nič nemám, veď ma poznáš,“ uškŕňal sa.
„To je ten problém! Nepoznám! Ak by som bol teraz na druhej strane, vlastnoručne ťa zabijem!“ zahulákal a priesvitný val, ktorý ich delil od seba zaprskal množstvom kvapôčok slín.
„Stále si arogantný, Kowalski. Ale ja ti pomôžem. Tuto za mnou je nový zástupca, Hardy, iste si ho pamätáš.“
Nižší chlap, s ryšavými vlasmi a lícami posiatymi pehami, vyšiel spoza Jožovho chrbta a Kowalski zbadal jeho nenávisťou skrútenú tvár.
„Nikdy som vás nemal rád, pane,“ oči mu zasvietili akýmsi šialeným leskom a popritom si malou handričkou utrel cícerok krvi, ktorý mu od vzrušenia vybehol z ľavej nosnej dierky.
„Hardy sa s tebou iba porozpráva. Zaslúžiš si to,“ riekol vážne Jožo, ktorý už bol na odchode. „A zapamätaj si. Hardy má v obľube veľmi špecifickú formu komunikácie.
Doslova a do písmena bolestivú.“
Hardy sa stále šialene díval a prúžok krvi, ktorý si rozotrel ponad hornú peru vyzeral ako rozťahaná farbička neposedného zababraného dieťaťa.
Následne, z ničoho nič, celým vesmírnym plavidlom otriasol mnohonásobný, až deštruktívny výbuch...
Monika zavrela oči, akoby práve zaspala, hoci to bolo absolútne nelogické, či vylúčené a ambasádorka sa v tele zviazanom akousi zvláštnou, vlhkou, no pevnou látkou pohniezdila, zaťažujúc myseľ vírom myšlienok. Áno, chcela ostať v tomto tele, to bolo fixné rozhodnutie, no zároveň potrebovala vedieť, čo sa deje „doma“, a tak sa následne rozhodla, a napokon aj tak vykonala, že na kratší čas opustí toto telo a odskočí si za audítorom zistiť, čo je nové. Privrela viečka a o niekoľko sekúnd opustila teraz už bezvládnu ľudskú schránku.
Keď sa zjavila rovno pred audítorom, ostala akási zaskočená, nepripravená, čo sa jej stávalo málokedy. Možno ju posledné kolísavé situácie mierne vyniesli z „rytmu“.
„Nastal sled veľmi závažných udalostí,“ prehlásil okamžite vôbec neprekvapený audítor, sťažka si odfukujúc.
„Akých?“
„Plyny nám oznámili, že v Hadej hmlovine zajali Iluma.“
„Čože?“ nespoločensky jej opadla sánka.
„Skutočne, lenže tie naničhodné a imbecilné stvorenia by si ho chceli ponechať v nejakej chránenej ZOO, ako atrakciu, alebo čo! Až sa mi nad tým zastavuje všetko hĺbajúce.“ Pretrel si ihneď roztržite zarosené čelo.
„Toľká stupídnosť,“ nahnevane dupla nohou. „Ale Plyny nikdy neboli obzvlášť bojovne naladené, čo poviete?“
„Neboli. Je ich však veľmi ťažké bojovo lokalizovať a zneškodniť, keďže sa dokážu premiestňovať, či meniť podobu z pevného na plynné. Z minulosti sú s tým nejaké skúsenosti a oni si to, hľadiac na ich správu, aj plne uvedomujú.“
„Musíme niečo vymyslieť. Vrátim sa na loď ľudských prišelcov a zariadim nejaké záležitosti. Onedlho budem zasa späť. Už vo mne tlie istý plán.“
Audítor iba nevnímavo pokyvkal hlavou.
„To je fajn. Veľmi fajn. Som potešený.“
Okamžite, ako sa ambasádorka prinavrátila do krehkejšieho ľudského tela, otriasol loďou nevídaný výbuch, ktorý neskôr identifikovala ako sled po sebe nastávajúcich explózií.
„Preboha,“ vyvalila okále a neskôr dumala nad tým, čo všetko sa mohlo stať. Aj keď už bola na podobné excesy zvyknutá, takýto fyzický otras by dokázal prekvapiť aj mŕtveho.
Žeby ich napadla Silikcká dominancia? Napadlo jej ako prvé. Už len tá myšlienka bola hriešne neskutočná, až zarážajúca...
Nie, nie! Pretriasala úvahu za úvahou. Potom jej v mysli skrsla ďalšia alternatíva, ktorá bola tak očarujúco prekvapivá, že mohla byť dokonca aj pravdivá. Uvedomila si, že ju možno dokáže „zneužiť“ vo svoj prospech.
A vôbec ju nepremohol pocit, že sa mýli.
„Takže mi rozumiete?! Národ Kôpok, tak poddimenzovaný, tak podceňovaný, a pritom tak výnimočný a neutkvelý! Už chápete, čo som mal na mysli? Prečo všetko riešiť diplomaciou a pritom potláčať naše zrelé emócie do úzadia? Prečo sklopiť naše želé uši, ponížiť sa a pokúsiť každý problém riešiť nekonfliktne, zatiaľ, čo ostatní sa za clonou porozumenia z našej rozumnosti, nad tým smejú? Prečo?!“
Dav zaburácal. Cítil ich empatiu, sympatie a rozhorčenosť. Cítil, že sú na jeho strane.
„Zničili našu loď. Doslova a do písmena ju rozmašírovali na konfety a my sa budeme len tak pozerať a riešiť to formou diplomacie pred ironickými úsmevmi Roja, Silikov a iných farizejov? Nie! My sa pomstíme! My im ukážeme, že národ Kôpok za niečo stojí. My,“ buchol sa do pŕs, až sa želé rozprsklo na všetky strany ako zelený rozprašovač, „im dáme lekciu!!!“
Tentokrát už dav šalel a zahrmotal jediným búrlivým jasotom, pritakávajúcim vodcovi. Pôjdu do odvetnej akcie. Bez auto-škodlivej diplomacie. Bez otáľania. A bez porozumenia.
Ihneď, ako zahrmel prvý úder, Jožo pribehol na mostík a pýtal si aktuálne informácie.
„Tie ohyzdné zelené monštrá, pripomínajúce nedeľnú želatínu mojej starej mamky na nás zaútočili,“ pretlmočil mu emotívne správu vrchný technik.
„Kriste, ďalšia Kowalského chyba,“ zahromžil pripitý veliteľ osádky. „Aké majú zbrane?“
„Neviem, či strieľajú svojimi deťúrencami, ale to, čo na nás vysielajú, pripomína ich samotných. Nejaký ten žabí sliz, pane,“
„Je to účinné?“
„Kupodivu nás všetkých, áno. Pekne krásne to rozožiera vonkajší plášť lode, akoby to bola tá najúčinnejšia kyselina univerza.“
„Do prdele! Musíme to zastaviť, dokážeme sa s nimi nejako spojiť?“
„Myslím, že áno.“
„Potom tak okamžite urobte! Takmer nás dostali!“ tento krát už namosúrene zrúkol Jožo, a ihneď sa počastoval ďalším dúškom všetko riešiacej tekutiny.
„Teraz vôbec neriešte fakt, že som tu,“ okamžite, ako vtrhla na mostík, skríkla Alter Jewel na všetkých prítomných, pričom si dokonale vychutnávala Jožove oči, ktoré sa krútili od prekvapenia ako bubny vo výhernom automate.
„Viem, zviazali ste ma, chytili, to je všetko pekné, ale ja sa dokážem dostať z hocijakej šlamastiky, tobôž z vašich banálnych pút, priatelia. Takže, aká je situácia? Kto to útočí? Kôpky? Sú to Kôpky?“ obzerala sa na všetky strany ako nepríčetná.
Jožo aj zabudol, že v prvom a akútnom momente sa chcel na ňu rýchlo hodiť a silovo ju spacifikovať.
„Áno, zdá sa, že je to tá zelená gebuzina,“ odpovedal, akoby z nejakej vzdialenej dimenzie.
„To je fajn. Spojte ma s nimi. Pomôžem vám a dúfam aj, že tým pádom pomôžem aj všetkým,“ zahundrala záhadne, pričom sa oprela rukami o riadiaci panel.
„Spojte ju,“ stále neprítomne velil Jožo. „Spojte ju!“ zašomral ešte raz mechanicky.
Ambasádorka sa potmehúdsky usmievala. Kôpky môže využiť na účely Roja a dostania Iluma. Tento národ bol skutočne podceňovaný. Vedela to, ako každý iný, a preto o tom veľmi obozretne a diplomaticky mlčala. Zdalo sa však, že niekto z ich interného sveta si to tentokrát plne uvedomil, čo by mohlo byť na škodu, no v takomto prípade, zrejme aj na osoh.
Dokonalé! V hlave už spriadala ďalšie kúsky myšlienkovej pavučiny...
Roháč stál nad bezvládnou Veľkou matkou a následne stiahol konár naspäť ku kmeňu. Umrela, aby uvoľnila miesto ďalšiemu. Jej púť skončila, no jej posolstvo nabralo na intenzite, na večne živých cieľoch a nadčasových prioritách.
Roháči mali svoj plán, ktorý v rúšku pokoja a tichosti útrpne realizovali. A teraz sa plán dostal do finálnej fázy. Uvedomovali si to všetci. Ako reťazovú správu, ktorá ich napĺňala nekonečným optimizmom... A zadosťučinením.
Nasledovníka už mali vybratého. Boli úplne zosúladení a spokojní. Ostávalo už iba jedno. Oboznámiť aj jeho, aby udalosti nabrali konečný, rýchly spád...

Roman Kulich

Roman Kulich

Diskusia

jurinko
V pohode, nejako ma to sice nevtiahlo, ale ani neodradilo. Dobry dielik do skladacky, takmer nic sa tam nestalo, ale tym je to aspon viac otvorene ostatnym autorom. Len som zvedavy, kedy sa to zacne konecne uzatvarat :-)
02.11.2013
Dávid Novotný
heh uz iba dva diely, takze ividime
03.11.2013
jurinko
No prave ;-)
04.11.2013
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.

Ďalšie články / poviedky v téme

Rozbroj v galaxii vrcholí. Na Tretej, planéte, ktorá bola kedysi kolískou ľudstva a teraz je hrozí anihilácia, majú naši hrdinovia ročného románu na pokračovanie už len poslednú šancu uniknúť určitej záhube... Finále od Matúša Mikšíka.
Pod vianočným stromčekom scifi.sk nájdete vyvrcholenie našej celoročnej vesmírnej ságy! Ak ste sledovali dobrodružstvá našich hrdinov, nenechajte si posledné dve kapitoly veľkého finále. Tu je XI. od Aldebarana.
Jožo sa stáva novým veliteľom vesmírnej posádky, no ihneď musí čeliť novým problémom a nástrahám. Cestičky, vedúce k Ilumovi sa začínajú spájať do jednej, hlavnej, na ktorej však čaká azda posledná nečakaná nástraha. Dokážu sa zainteresovaní dostať k hlavnému nepriateľovi?
Ľudský roj sa nachádza v rozpakoch, ako naložiť s problematickou situáciou na Tretej, zatiaľ čo naša posádka Crusadera na Tretej to nemá práve na ružiach alebo Roháčoch ustlané... Deviata kapitola Vesmírnych tulákov od YaYe.
Monika to má namierené k centrálnemu systému, ktorým Ilum ovládal sieť na planéte, Kowalský medzitým vydal príkaz na prechod vesmírnej lode Zeme do orbity Tretej a Kirrik, silikský veliteľ, sa v novom tele anihilátora objavil na Tretej, aby sa pomstil ľuďom... Začína tam byť pekne horúco.
Posádka vesmírnej lode Crusader naberá druhý dych, ambasádor Silikskej dominancie vrie od zlosti a Kowalsky si to hodlá rozdať s celým alternatívnym vesmírom. Vzkriesená Monika sa vydáva na prieskum Mŕtveho ostrova...
Na Tretej vládne chaos. Ilum zbavil jej obyvateľov telepatických schopností, v jej orbite medzi sebou súperia transhumánni potomkovia ľudí s mimozemšťanmi, Jacob objavil kópiu Jewel Jonesovej a Gmork sa práve kŕmi.
Zatiaľ, čo sa schyľuje k osudovému stretnutiu medziplanetárnych síl nad Treťou, na jej povrchu sa jednotliví preživší z posádky Crusadera dostávajú do čoraz väčšej šlamastiky...
Jacoba pálili oči z ostrého svetla. V hlave mu hučalo, ako pri výbuchu ohňostroja, ktorý práve vyplnil nebo. Pôvodný plán zachrániť Arthura sa v okamihu rozplynul. Najprv potreboval zachrániť seba.
Posádka stroskotanej vesmírnej lode Crusader sa snaží prežiť, no ani len netuší o nástrahách, ktoré ich očakávajú. Keď všetky strany spriadajú plány, príbeh sa začína komplikovať... v treťom dieli nášho seriálu na pokračovanie, tentokrát od Kanysa.
Pokračovanie príbehu Juraja Búryho o prebudení hrôzy spiacej na Mŕtvom ostrove, pokazenom androidovi a zúfalom nedostatku cigariet... Vesmírni tuláci sú románovým experimentom 12 autorov na scifi.sk - čo mesiac, to kapitola.
Ľudstvu sa podarilo postaviť obrovskú Hviezdnu bránu a teraz do nej vysiela prvú živú posádku. Skupina odvážlivcov má dokončiť svoju cestu v Hadej hmlovine, no namiesto toho stroskotajú na neznámej planéte...