Medzi nebom a zemou - IX. - XVI.

Zamýšľali ste sa už nad tým, ako to môže vyzerať v pekle? Pokračovanie
Filmová história scifi
UPOZORNENIE: pre všetkých, ktorí to čítajú, nasleduje séria akýchsi reprodukcií niektorých bitiek ľudstva. Ak sa to niekomu nechce čítať, nech preskočí na kapitolu XIII, v ktorej sa opäť vraciam k primárnemu deju
IX. ...Bitka pri Kadeši
Júl 1274 PNL, Kanánske hranice.
Keď som otvoril oči, zistil som, že už nestojím vo Wolandovom dome pri hodinách, ale kdesi...
- Rýchlo posilniť faraóna, – ozývalo sa zo všetkých strán.
Púštna civilizácia na vrchole rozkvetu, staroveký Egypt. Ľahký vánok sprevádzaný a umocňovaný hrkotom kolies a erdžaním koní.
- Čo sa vlastne stalo? – opýtal som sa lukostrelca, ktorý bol na voze so mnou, nespúšťajúc zrak z terénu pred sebou a ruky z oprát.
- Amunova divízia sa utáborila kúsok pred nami. Tam sa stretneme s faraónom a potom zaútočíme. Kadeš padne a Chetiti budú rozdrvení... Reovou divíziou. – povedal chvastavo a udrel sa do pŕs.
Náhle prišiel rozkaz a my sme zastavili, v diaľke som už rozoznával obrysy tábora. Ale hoci sa faraónova armáda nehýbala, zem dunela ďalej.
- Pri Anubisovi... – vzdychol lukostrelec.
Nebola to mágia, bojové vozy Chetitov do nás vpadli z boku a zasiali v naších radoch semienko smrti. Rýchlo som popchol kone a voz sa šialenou rýchlosťou rozletel k táboru, obkolesený krikom ranených ľudí a žalostným erdžaním mocných zvierat. Pešiaci proti Chetitským vozom nemali šancu. Veliteľov hlas už dávno zmĺkol, ležal kdesi na bojisku, prebodnutý ostrým šípom. Len tetiva luku môjho spolubojovníka občas zaspievala pieseň zo záhrobia, ostatný odpor bol chabý, neorganizovaný a zúfalý, no šípy tohto vojaka nachádzali svoj cieľ takmer neomylne.
Uháňali sme ako víchor, ako púštny prízrak, Chetiti ako lovci tajomstiev za nami a ich šípy ako ostré myšlienky prelietavali okolo nás. Niekoľko ďalších egyptských vozov sa s nami dostalo až do tábora, no často niesli iba mŕtvoly a tak spôsobili v Amunovej divízii iba zmätok. A tá obrovská vlna za nami bola ako z piesku, nezastaviteľná, pažravá a bez srdca, vedená len jediným impulzom. Ak padne faraón, ríša sa rozplynie do vzduchu. Popchol som teda kone a vyzeral som Ramsesov stan, no koleso vozu odrazu zaškrípalo a rozlámalo sa na triesky, voz sa prevrátil a nás oboch vymrštilo do vzduchu. Kone bežali ďalej.
- Si v poriadku?
- Hej. – odvetil som a schmatol som svoj luk, ktorý vyčnieval z trosiek pri mne.
Čosi mi však bránilo vstať. Čosi drevené, prejavujúce sa paralyzujúcou bolesťou, rozlievajúcou sa po celej nohe. Keď som to vytiahol, z rany sa vyvalila tmavá krv a ja som opäť klesol do piesku.
- Si zranený.
- To nič nie je... Faraón, musíme nájsť faraóna!
Krívajúc som vykročil k honosnému stanu Ramsesa, môj druh ma podopieral. Vtrhli sme dnu. Faraón sa pokojne pripravoval na boj.
- Pane, Chetitské vozatajstvo zasiahlo a zničilo Reovu divíziu a teraz ničia aj tábor, musíte utiecť. – vyhŕkol som náhlivo.
- Môžeš riadiť voz? – opýtal sa ma pokojne.
- Pri božskom Reovi, bude mi cťou viesť faraóna.
Ramses vzal svoj luk z akáciového dreva a vybehol zo stanu. Vyšli sme za ním. Faraón už stál vo svojom voze, žrebec Vesteské víťazstvo a kobyla Spokojná Mut boli zapriahnuté a čakali na pokyny. Faraónov lev Zabijak netrpezlivo ceril zuby. Chytil som opraty. Chetitská armáda zatiaľ stihla obkľúčiť tábor, ale zdalo sa, že ich viac zaujíma rabovanie ako absolútne zničenie Egypťanov.
- Prerazíme ich. – povedal Ramses neochvejne.
Rozhýbal som kone. S faraónom v jednom voze som sa cítil nesmrteľný. Hovorilo sa, že jeho šíp nikdy neminie cieľ. Voz som nasmeroval presne do stredu nepriateľskej línie, vyhýbajúc sa skalám a mŕtvým telám rozlámanej Amunovej divízie. Vtedy Ramses napol tetivu z býčich šliach silou hodnou boha Sutecha a vystrelil. Šíp môjho spolubojovníka, ktorý vyletel v tom istom okamihu ako faraónov, pripomínal bezstraostné trilkovanie slávika v porovnaní so strmhlavou precíznosťou orla, ktorého krídla by dokázali zatieniť slnko. Oba šípy našli svoj cieľ a ukázali, že Muwatallisovi vojaci predsa len majú srdce. Dva vozy vybočili z línie a splašené kone zrazili niekoľko ďalších na zem. Vzduchom znela pieseň podľa Amonových nôt, faraón nikdy neminul. Jeho lev Zabijak nás predbehol a vrhol sa na hrdlo najbližšieho koňa.
- Prečo Muwatallis útočí iba vozmi? Kde je jeho pechota? – rozmýšľal nahlas faraón.
- Pane, sústreďte sa na tých Chetitov, ktorí vás majú na dostrel. – povedal som a pozrel som do jeho vznešenej tváre.
Bol stále pokojný, hoci oheň, sálajúci z jeho hrude, by dokázal rozseknúť svet napoly. Jemne sa usmial a odpovedal:
- Dávajte pozor na moje kone.
Prikývol som a obrátil som zrak k nepriateľovi prváve včas na to, aby som stihol privítať smrť v podobe svištiaceho šípu, letiaceho doprostred mojej hrude. Kdesi vpredu sa ozvalo mohutné zavrčanie Zabijaka, vízia stmavla a ja som sa opäť ocitol vo Wolandovej pracovni.
Príbeh ma uniesol tak, ako to dokáže dobrá kniha alebo film. Naozaj teda ide len o produkt mojej imaginácie... ale ako to ten Woland robí? Nechal som sa pohltiť ďalším obrázkom.
X. ...Agincourt
25. október 1415, pole neďaleko Agincourtského zámku.
- Tak čo, ako to vyzerá? – spýtal som sa chlapa, čo stál vedľa mňa, pohrávajúc sa s povestným anglickým lukom, ktorý som držal v ruke.
Prstom prebehol po horizonte. Na druhej strane poľa, asi míľu vzdialená, bola línia francúzskych vojakov. Ich zbrane sa blyšťali na slnku.
- Pekné počasie. – utrúsil som.
- Už bolo na čase...
Dvojtýždňový lejak sa podpísal na bojisko, čerstvo poorané pole premenil na blatové jazero. Čakali sme, na oboch stranách sa čakalo. Francúzom sa asi nechcelo útočiť, my sme nemali dôvod. Velitelia sa netrpezlivo prechádzali a čakali na nejaký rozkaz, ale nič sa nedialo. Možno to bola pasca...
- Anglickí lučištníci! – zahrmel hlas spoza môjho chrbta, – Náš osud závisí od vás. Každý z vás je iste hrdý, že môže bojovať za kráľa! Je čas to dokázať. Pripravte sa, šťastie patrí odvážnym.
Posunuli sme sa na dostrel a znova sme zakľakli. Vytiahol som z tulca šíp a napol som tetivu. Nemal som chuť zabíjať, ale jednoducho, ako dobrý vojak, som chcel poslúchnuť rozkaz. A mimochodom, stále to bola len ilúzia a hoci tí, ktorých som až doposiaľ videl umierať, boli presvedčiví, predsa len... jednoducho neexistovali.
- Namieriť, páľ!
Šípy zasvišťali ponad rozmočenú zem. Mrak šípov chvíľu stúpal a potom zniesol ostrú búrku na postavy v brneniach. Odtiaľto sme nevideli, koľkých sme trafili, ale jednoznačne sme Francúzov nahnevali. Z krídel sa vyrútili rytieri na koňoch. Druhá vlna našich šípov preťala vzduch a hoci niektoré zasiahli nechránené miesta, väčšina sa len roztrieštila o brnenie. Našťastie tu bol ešte ťažko prekonateľný terén, ktorý jazdu spomalil. Čosi ich však stále hnalo dopredu.
- Mierte na kone! – zaznel akýsi hlas.
Ďalšia spŕška letela neomylne do krkov a bokov úbohých zvierat. Zasiahnuté padali a bahno ich pohlcovalo aj s bezmocnými jazdcami na chrbtoch. Zvyšné sa plašili, vyhadzovali prednými nohami a niektoré sa prevrátili a pochovali svojich rytierov za živa. Nikto sa však nedal na útek. Posledná vlna šípov zasiahla hŕstku preživších. Sláva francúzskych rytierov sa utopila v blate, ani jeden nezostal nažive.
Chlap, stojaci vedľa, mňa sa prežehnal. Sklonil som hlavu. Z blata trčali ruky ľudí, ktorí zahynuli zvierajúc meče v šialenom útoku, ktorý ani pri presile nemal šancu na úspech.
V diaľke sa rozpohybovali nepriateľskí pešiaci. Znovu sme napli tetivy a šípy zaskučali v povetrí. Prvá línia sa zosunula do blata, zvyšok o to zúrivejšie kričal. Bolo ich príliš veľa, každý z nás strieľal tak rýchlo, ako mohol no masa ľudí sa predsa len približovala. Francúzi sa tlačili do zužujúceho sa lievika, plece pri pleci, keď niektorý z nich zakopol, bol ušliapaný ostatnými. Prestal som strieľať, keď boli od nás vzdialení len zopár metrov, takže sme im mohli vidieť do tvárí. Anglické luky vystriedali dlhočizné kopije.
Strhol sa boj nablízko. Muž proti mužovi, po kolená v blate. Francúzi boli už vyčerpaní, no v prevahe postupne prerážali hradbu našich. Prehodil som luk cez plece a vytiahol som dýku. Jej rukoväť som pevne zovrel v dlani a čakal som, či naši pešiaci ustoja nápor.
Keď sme konečne prelomili ich ofenzívu, boli sme asi desať yardov za pôvodnou pozíciou. Lenže za nepriateľskou masou, ktorá teraz tvorila hradbu tiel uviaznutých v blate, sa objavila ďalšia útočná vlna. Zastrčil som dýku do puzdra a opäť som vytiahol luk. Anglickí lukostrelci znova tvorili jednu líniu, čakajúcu na povel, no ten neprichádzal. V nemom súhlase odznelo „Páľ!“ v naších hlavách v tom istom okamihu. Mrak šípov nechával pod sebou tieň, ktorý sa plíživo sunul až k Francúzom, brodiacim sa v blate. Účinok bol devastujúci, prežila len hŕstka vojakov. Luky zavŕzgali ešte raz a dokončili skazu, tak ako ju približne pred hodinou začali.
Odložil som luk a utrel som si pot z čela. Slnko osvetľovalo bojisko a pomaly vysúšalo blato, ktoré pochovávalo statočných a verných Francúzov. Angličania sa vrhli na mŕtvoly ako supy. Brali všetko cenné. Spýtavo som hľadel do prírody, ktorá nás obkolesovala, či ju zasiahol dnešný boj, či krv ľudí, pochovaných v poli zúrodnila pôdu a dá vyrásť obiliu a vysokým stromom. Za našimi chrbtami však stúpal tmavý dym.
- Tábor! – skríkol jeden z lukostrelcov.
Rozbehli sme sa k nemu, bolo to len tristo yardov, no poriadne sme sa zadýchali, kým sme sa ta dostali. Francúzski rytieri ničili stany a plienili ich útroby, no netrvalo dlho a opäť sme sa im postavili na odpor, zomknutí v jednej línii. Zakľakli sme a namierili, kone rytierov sa obrátili smerom k nám, sformovali sa a s hromovým pokrikom sa dali do útoku.
Zatvoril som oči. Počul som ohlušujúci dupot koní, ktorým fŕkala pena z papule, vŕzganie lukov, ktoré mali posledný krát vystreliť a tichý šelest lesa, ktorým príroda vyjadrovala ľútosť nad krvavým prejavom patriotizmu a odvahy.
Znovu som otvoril oči a napol tetivu. Pierka šípu mi jemne vibrovali medzi prstami. Opäť sme naraz vystrelili. Veľa koní padlo mŕtvych k zemi, ostatné šípy sa roztrieštili o brnenie. Slnko naplno zasvietilo a lesk rytierov nás oslepil. Už boli príliš blízko, prehodil som luk cez plece a vytiahol som dýku. Pár yardov voľného priestoru nás delilo od takmer istej smrti. Zaujal som obranné postavenie. Popri tvári mi preplávala hlava koňa a zacítil som jeho horúci dych. V zlomku sekundy som dvihol zrak na jazdca. Ostrie jeho meča preťalo vzduch a vízia stmavla.
Znovu som stál pred hodinami. Tie pocity boli tak neskutočne reálne a predsa som tu stál nedotknutý... nie! Z krku mi kvapkala krv. Je to teda skutočné, tak magicky skutočné, ako peklo samotné? Možno sa isté veci naozaj nedajú vysvetliť, no... v podstate je to jedno. Ďalšieho obrázku som sa teda dotkol už len z čírej ľudskej zvedavosti a túžby po poznaní.
XI. ...Bitka pri Ypres
22. Apríl 1915, západný front pri Ypres.
Keď som sa znovu ocitol vo Wolandovej pracovni, dychtivo som sa dotkol ďalšieho obrázku a ocitol som sa na studenej zemi v kanadskej uniforme. Na západný front okrem tmy klesol aj zelený oblak, takže sme sa trocha stiahli. Vojak vedľa mňa začal rozprávať, tak sme sa prisunuli k nemu a počúvali.
- Keď sa to všetko začalo, bol som akurát v prvej línii. Proste som len tak na chvíľu odbehol, chcel som sa porozprávať s frantíkmi. Musím povedať, že niektorí z nich sú naozaj znamenití ľudia. Ten, s ktorým som sa akurát rozprával, mohol mať okolo tridsiatky a mal príjemnú tvár. Našu debatu prerušila náhla pohotovosť. Čosi sa zjavilo nad frontom, čosi, o čom som si najprv myslel, že je to nejaký paranormálny jav, že tým prekliatym Nemcom pomáhajú mimozemšťania a v duchu som ľutoval frantíkov, hlavne toho s peknou tvárou, pretože proti vesmírnym silám s puškami, ktoré sa každú chvíľu zaseknú... Vojaci mali rozkaz za každú cenu udržať líniu, takže celý zákop bol v pohotovosti, ale nikto sa takmer nehýbal. A potom to čudo začalo klesať do zákopov a ja som rýchlo zdrhol. Z diaľky to pripomínalo rozprávku, zhora svietilo slnko a celý front bol zahalený do zeleného oparu, takže mi to pripomenulo tú rozprávku, čo som kúpil malému... Čarodejník z krajiny Oz, alebo ako sa to volalo. A frantíci sa dali na útek, každý za seba, no pre mnohých už bolo neskoro. Zákopy ostali plné mŕtvych, ktorí zomreli na udusenie a tí čo prežili, sa slepí potácali preč. Málokto sa dostal od toho preč tak rýchlo, aby sa mu nič nestalo. Vznikla asi šesť kilometrov dlhá medzera v postavení. Nakoniec to teda bol chlór. Svinstvo. Potom sme nastúpili my, s takými blbosťami cez tvár, ktoré nás ani trocha nemohli ochrániť a odrazili sme nemecký útok.
A my tu teraz ležíme, počúvame dunenie nemeckých batérii, čakáme na rozkazy a dúfame, že nás nepošlú na zelenú smrť. Strieľať po ľuďoch v zákope oproti je síce neetické, ale aspoň máte šancu na fyzickú výhru, kdežto proti smrtiacemu plynu... No velitelia nás považujú za prijateľné straty, teda minimálne desiaty a šesnásty batalión kanadských vojakov. Rozkazy sú jasné, vyraziť do protiútoku a obsadiť Kitchenerov les. Hodinky na mojej ruke ukazujú trištvrte na dvanásť. Ostatní si dávajú na ústa rúško z gázy a všetci čakáme. K lesu to nie je ďalej ako štyristo yardov. Stačí prebehnúť tmavým priestorom medzi zákopmi a prekvapiť prvú nemeckú líniu.
Konečne sme sa zoradili do útvaru a čo najtichšie sme sa rozbehli v ústrety nepriateľovi. Delostrelecká paľba náhle utíchla a z ťažkého vzduchu, ktorý sa miešal s chlórom vyrážal dupot nôh a plytký dych vojakov, ktorí bežali okolo mňa. Prebiehalo to celkom hladko na to, aký to bol riskantný plán.
Z pozície vojaka som sa snažil pochopiť rozkaz veliteľstva, ktoré dobre vedelo, že niečo musíme urobiť. Nechať jednotky v zákope by znamenalo ich istú smrť, ústup stratu kľúčového mesta Ypres.
- Achtuuuuung! – ozvalo sa z nemeckého zákopu, ktorý bol už len pár metrov od nás.
Zašramotili prvé výstrely. Chlap vedľa mňa to dostal do nohy a zvalil sa na zem. Jeho hlasný krik prebral nepriateľské zákopy, no pre ich prvú líniu bolo už neskoro. Úzky priestor vyplnili naše bajonety, zabodávajúce sa do všetkého, čo sa hýbalo. Čoskoro bol zákop vyčistený, ostávalo už len obsadiť les.
Vyskákali sme von a vtedy zaštekali strategicky rozostavané guľomety. Postup našich jednotiek sa zastavil, vojaci sa poskrývali za stromy. Všade svišťali guľky a triesky odštiepené zo stromov lietali v povetrí. Odpovedali sme niekoľkými dobre mierenými granátmi. Vyskočil som spoza stromu, odistil som granát, vrhol som ho v smere, z ktorého prichádzal zlostný zvuk posledného funkčného nemeckého guľometu a hodil som sa na zem.
Výbuch ma na chvíľku úplne ohlušil. Prevalil som sa na chrbát a prestal som vnímať bojisko. Kochal som sa svetlom mesiaca, ktoré presvitalo pomedzi stromy. Ich koruny sa jemne vlnili v ľahkom vánku. Bolo to také upokojujúce, že som zabudol na všetko. Zvonenie v ušiach sa zmenilo na rajskú hudbu ale s návratom do reality pomaličky stíchla. Vystriedalo ju vzdialené dunenie nemeckej artilérie, ale... streľba pušiek a guľometov stíchla.
Trochu som sa nadvihol. Kľačal pri mne medik a v rukách bezradne zvieral zrolovaný obväz. Napriek zákazu som sa posadil. Uvidel som tváre ostatných chlapov, obkolesovali ma v jednoliatom súcitnom výraze. Spýtavo som sa na nich zahľadel a chcel som povedať: „Veď mi nič nie je!“ Oni by sa však opýtali: „Prečo teda ležíš?“ Ja by som im odvetil: „Neviem, hlava, trup a aj ruky, všetko je v najlepšom poriadku, len sa mi akosi nedarí... postaviť...“ Moje nohy končili kolenami, za nimi bola už len kaluž krvi. Jeden z vojakov vystúpil z radu a kľakol si k medikovi:
- Videl som ho. Jeho granát sa od stromu odrazil naspäť a vybuchol pri ňom.
- Je to dosť zlé. – pokýval hlavou medik.
Rozprávali sa o mne, akoby som tam ani nebol.
- Dostane sa z toho?
- Pochybujem.
Ich hlasy sa pozvoľna stratili v diaľke a vízia stmavla.
XII. ...Deň D
6. jún 1944, pláž Omaha, Normandia.
Miesto toho, aby som zisťoval, kam sa stratil Woland, som sa nechal pohltiť ďalším obrázkom. Ocitol som v guľometnom bunkri na vyvýšenom mieste nad plážou, ktorá bola pokrytá protitankovými zátarasami.
- Cigaretu? – opýtal sa chlapík vedľa mňa.
- No, môže byť. Čo máme dnes na pláne?
- Američanov.
- Všetci umierajú rovnako. – ozvalo sa z rohu, kde sedel posledný člen našej posádky, nemecký ostreľovač a ešte dodal, – Dúfam, že mám dosť nábojov.
- Chlapi, ideme na to. – zhodnotil situáciu ten druhý a podal mi ďalekohľad.
V diaľke na trblietajúcej sa hladine mora sa objavili transportné lode. Ostreľovač si prehodil pušku cez plece a prišiel k nám. Ostatný skontroloval guľomet a chytil pás s nábojmi.
- Guľomet sa sám neobslúži... Ale ak sa chceš vymeniť, tak mi to pokojne povedz. – uškrnul sa.
Odložil som ďalekohľad a zameral som hlaveň na koniec pláže. Ešteže to nie sú skutoční ľudia. Teda, aj keby to bolo reálne, táto bitka sa predsa už odohrala a ja nemôžem mať vplyv na jej výsledok, ani na straty spojencov. Predsa boli tie pocity príliš reálne... a vojaci okolo mňa príliš uveriteľní, v každom jednom obraze.
- Som zvedavý, koľkí ti ujdú, – podpichol ma ostreľovač, pušku už majúc opretú a oko nalepené na zameriavač.
- Ešte chvíľu. Ešte čakaj. – dával mi pokyny pomocník, ktorý sledoval vylodenie pomocou ďalekohľadu, – Už sú von, páľ!
Stlačil som spúšť a začal som kropiť malé postavičky bežiace k nám. Dosť ich popadalo na zem, no zvyšní sa blížili k ostnatému drôtu, ktorý chránil prvú líniu zákopov. Kútikom oka som sledoval ako ostreľovač vždy chvíľu pozorne mieri, potom vystrelí a potichu zašepká číslo vždy navýšené o jednotku, o ďalší ľudský život.
- Ešteže my ich nerátame. – komentoval jeho rituál môj pomocník, ktorý práve guľomet oblial trochou vody, aby se neprehrial.
- Aj tak by ste to museli vydeliť dvoma. – zamrmlal on.
Dole na pláži sa rozpútalo peklo, ohlásené dunením artilérie. Tá kosila vojakov po desiatkach a časti tiel lietali do vzdialenosti až dvadsať metrov. Do toho zlostne štekali guľomety z vyvýšených hniezd a kropili piesok presiaknutý krvou. Keby k nám doľahli výkriky umierajúcich, vytvorila by sa okolo nás dokonalá kakofónia. Takto to však bolo cvičenie na pohyblivé terče. Tie sa kryli za protitankové zátarasy a líhali si do dier, ktoré ostali po našom delostrelectve. Akonáhle ale vybehli z úkrytov, dostávali presne mierené guľky od ostreľovačov. Stále som kŕčovito zvieral spúšť guľometu, keď sa prvým jednotkám spojencov podarilo prejsť cez ostnatý drôt a skočiť do zákopu.
Vtedy ostreľovač odložil svoju pušku a spoza opasku vytiahol dôstojnícky Luger. Chlap vedľa mňa pustil pás, odistil svoju štyridsaťštvorku, kľakol si a namieril na dvere. Ja som odložil guľomet a s odisteným granátom som čakal. Delostrelecká a guľometná paľba utíchla. To znamenalo, že spojenci sú už príliš blízko k nemeckým vojakom. Vtedy začali ťažkým zvukom rapotať americké samopaly typu BAR, odpoveďou im bol štekot nemeckých Sturmgewehrov 44.
Pred dverami som začul šuchot. Zvyšok posádky tiež zaostril svoje zmysly na vchod a ten sa náhle otvoril. Rýchlo som hodil granát, dvere sa samovoľne zavreli a zvonka sa ozval tlmený výbuch. Keď sa dvere otvorili znova, vystrelil do nich dávku ten so samopalom. Stále sa ale nikto nechystal dnu. Dvere sa opäť zavreli. Chlap zanadával a vytiahol druhý zásobník. Vzduchom zasvišťala osamelá guľka a trafila vzpriamene stojaceho ostreľovača presne do zátylku. Guľka, ktorá boly vstrelená z malej zbrane, nie ostreľovačky, takže to znamenalo, že hniezdo napravo od nás bolo už v rukách Američanov.
Dvere sa znova otvorili...
- Scheise!
... a tentokrát dnu vletel granát. Ohlušujúci výbuch a asi poltucet šrapnelov ma hodil do kúta. Nemec, ktorý bol ešte nažive, chrčal v druhom kúte hniezda. Dnu vstúpili američania. Dôstojník, ktorý vošiel ako prvý, hneď udelil ranu z milosti môjmu spolubojovníkovi. Radový vojak s ľahkým samopalom, ktorý vošiel ako druhý, pristúpil ku mne.
- Skap, ty sviňa nemecká. – povedal a vpálil mi guľku do hlavy.
Vízia stmavla.
XIII. ...Môj sprievodca peklom
Znovu som sa ocitol v pracovni pri hodinách. Cítil som na chrbte niečí pohľad, v strede miestnosti sedel čierny kocúr a uprene na mňa hľadel. Dvere vrzli a dnu vstúpil Woland.
- Ach, pekný kúsok, tieto hodiny, – z úst mu opäť zaznel prívetivý tón.
- Áno, to áno, – odvetil som v pomykove.
- Vidím, že vás zaujala predná stena, no podľa mňa sú napravo zaujímavejšie bitky, Stalingrad, Gettysburg, Moháč... – povedal a žmurkol, – Možno inokedy, teraz nemáme čas na zábavu, že? Vlastne vy nemáte čas.
- Prečo?
Woland len pokrčil plecami, prešiel okolo mňa a sadol si za stôl. Odstúpil som od hodín a zaujal som polohu v kresle oproti nemu.
- Takže vy by ste sa odtiaľto chceli dostať, že?
- Ak sa to dá... – povedal som neurčito.
- Veľa vecí sa dá a ani o tom neviete, – uškrnul sa.
- Napríklad?
- Napríklad nechať vzbĺknuť papier bez zápaliek, uväzniť do dreva živé spomienky ľudí... – Woland vetu ukončil teatrálnym rozhodením rúk.
- Nebojte sa, na to ešte prídem, určite sa to dá racionálne vysvetliť.
- To som si kedysi tiež myslel, – zamumlal doktor tak potichu, že som ho skoro nepočul.
- Späť k veci, máte pre mňa teda nejaký návrh?
- Trocha som sa pohrabal v knižnici, – vravel, vyťahujúc z vrecka kabátu kus pergamenu, ktorý vyzeral, že sa každú chvíľu rozpadne, – a myslím, že som niečo našiel.
Woland uprel svoj zrak na dokument, napísaný okrasným písmom a zahmkal.
- Presne ako som si myslel. Zdá sa, že k šéfovi vedie iba jedna cesta. Musíte poznať jeho pravé meno. A na to, aby ste ho zistili...
- Ale ja poznám jeho meno. – skočil som mu do reči.
- Aha... To by malo celý proces značne zjednodušiť, – uznanlivo pokýval hlavou a očami zašiel až na koniec pergamenu, – Tak ho teda vyslovte, hm? Podľa tohto by vás to malo premiestniť k nemu.
- Ako teleport?
- Milý Dante, radím vám... čaká vás dlhá cesta, keď zahodíte rozum hneď na začiatku, budete to lepšie znášať.
- S niektorými vecami sa dokážem zmieriť, napríklad nesmrteľnosť duše... s tým som tak nejak počítal. Ale tie vaše púťové triky nenechám na pokoji.
- No, v tom prípade je to ako teleport, – odvetil a položil sa do kresla.
Privrel som oči a potichu som to vyslovil. Lucifer. Čierny kocúr, ktorý sa usalašil na kraji stola, sa zahniezdil, ale inak sa nič nestalo. Woland sa tajomne usmial. Sklamane som naňho pozrel.
- Ešte ste tu? – opýtal sa.
- Čo musím?
- No tu sa píše, že ak sa chcete dostať k šéfovi, musíte poznať jeho pravé meno, to už vieme. Mimochodom, myslel som si, že vám napadne nejaký totálny nezmysel...
- Lucifer nie je nezmysel... – bránil som svoj postoj.
- Neopakujte to príliš, sme tu na to dosť alergickí. Lucifer je najväčší nezmysel už takmer pol milióna rokov, odkedy existuje peklo. Je to taký istý nezmysel, ako keby ste povedali Karol...
- Dobre, vzdávam sa. Pokračujte.
- Takže, aby ste zistili jeho pravé meno, – zopakoval s dôrazom na slove pravé, – musíte postupne navštíviť štyroch služobníkov a každý z nich vám odhalí nejakú jeho časť. Keď ho budete mať celé, stačí ho už len prečítať a prenesie vás to priamo k nemu... ako teleport.
- Hm, nevyzerá to zložito.
- Tak čo myslíte, prečo sa k nemu ešte nikto nedostal? Dokonca ani ja som ho ešte nevidel. A preto, ak sa rozhodnete podstúpiť tú cestu, pôjdem s vami.
- A mám na výber?
- Môžete tu ostať na večné veky... Bežte sa domov pripraviť, večer prídem po vás.
***
Zasa raz som sa mýlil, povedal som si stojac znovu pred Diegovými dverami. Interiér bytu vyzeral stále rovnako. Pochybujem, že sa tu niečo môže zmeniť. No predsa som nosom vtiahol novú vôňu, pripomínajúcu zmes exotického ovocia. Vošiel som do Diegovej izby. Opretý o okno stále poľoval na ľudí tak, ako predtým.
- Tak si sa vrátil. – povedal a otočil sa ku mne. Vedľa hlavy mi zahvízdala guľka. – V pohode, len si robím srandu.
- Aj tak by si netrafil.
- Ber to ako prejav mojej náklonnosti... a drž hubu.
Hlboko som sa uklonil a otočil som sa, no keď som chcel vykročiť smerom k mojej izbe, Mexičanova ťažká ruka spočinula na mojom pleci.
- Áno?
- Skús ju neobťažovať, lebo fakt zistíš, či policajti z protidrogového vedia strieľať.
Len som mávol rukou, bláznom si a bláznom ostaneš. Diego nebol o nič viac vyšinutý bez halucinácii, ako teraz s nimi. Neobťažuj ju... jasné, jasné, nebudem.
Keď som však otvoril dvere do izby, pochopil som, koho mal na mysli. Na posteli sedela žena, odetá v bielych šatách. V ruke držala knihu a čítala.
- Ahoj, – pozdravila veselým tónom, – Dante, že? No neboj sa, poď bližšie.
- Poznáme sa?
Mala dlhé blond vlasy, ktoré jej voľne splývali až kamsi do pol chrbta. Štíhlu, súmernú postavu a chutné nohy, všetko pokryté jemnou bielou kožou. Jej tvár bola nádherná, bledomodré oči a sladké červené pery by dokázali ovládnuť hocijakého muža... a nejednu ženu. Chudák Diego sa do nej asi zamiloval. Pristúpil som k nej a ona natiahla ku mne ruku so slovami:
- Prepáč, nepredstavila som sa. Beatrice, tvoj sprievodca peklom.
- Na sprievodcu peklom vyzeráš úžasne.
Na krku mala zlatú retiazku s krížom, kresťanský symbol na mieste, kde je náboženstvo dávno zabudnutým javom. Zložila knihu a podala mi ju hovoriac:
- To je tvoj Faust. Dúfam, že ti nevadí, že som si ho požičala, je to jedna z mojich najobľúbenejších kníh. Epický príbeh dobra proti zlu, odohrávajúci sa na rozhraní duše jedného človeka.
Fausta som si predsa bral so sebou k Wolandovi! Musel mi niekde na chodníku vypadnúť z vrecka. Do izby vtrhol Diego, práve keď sme knihu obaja držali v rukách a končeky našich prstov sa jemne dotýkali.
Bum! Netrafil.
- Niečo som ti povedal ty hajzel, nie? – takého naštvaného som ho ešte nevidel.
Ďalšia strela ma trafila presne do čela. Objavoval som pocit prestrelenej lebky, pach spáleného mäsa a ďalší spôsob smrti v svete živých. Tu v pekle ma to iba odhodilo na posteľ vedľa Beatrice.
- Tak, to ťa naučí... že neviem strieľať, debil.
- Diego, prosím ťa... – povedala ona.
Mexičan sklonil hlavu ako poslušný pes a odišiel. V ušiach sa mi medzičasom rozhostilo hučanie, myšlienky, spomienky a rozum unikali dierou v hlave. Beatrice ma pohladila po čele a v tom momente všetko stíchlo... a rana sa zacelila. Lapal som posledné unikajúce spomienky.
- Je to blázon.
- Hej, zistil som to už pred týždňom, keď som sem prišiel. A ty si sa sem ako dostala?
Zadívala sa na mňa. Je to jasné, odpoveď nedostanem. Vonku sa stmievalo a my sme sedeli na posteli oproti sebe bez jediného slova, úplne potichu. Ja som sa díval na ňu a ona von oknom na pohasínajúcu červenú žiaru.
- Nie si unavený? Ja by som bola, po takom ťažkom dni.
- Ale áno, mal by som ale počkať na Wol... na niekoho. Dotyčný mi sľúbil, že ma ešte dnes príde navštíviť.
- Ak to nepočká, môžem ťa zobudiť, keď sa ohlási.
- To by bolo fajn... ostávaš teda tu?
- Som predsa tvoj sprievodca peklom, nie?
Nechápal som, čo ťahá duše smerom ku mne, najprv ma sám od seba vyhľadal Woland, potom mi Raziel odovzdal dôležitý artefakt a nakoniec ma vyhľadala žena, ktorú by som nazval anjelom, keby som nebol presvedčený o tom, že anjeli v pekle nie sú.
- Zmestíme sa, nie? Ak ti to nebude vadiť.
Usmiala sa a prikývla. Ľahol som si k nej a omamná vôňa krásy a zmyselnosti ma zakrátko uspala.
***
Uprostred noci som sa zobudil. Woland ešte stále neprišiel? Beatrice vedľa mňa pokojne spala a jej živočíšny magnetizmus ma nabádal uložiť sa tesne vedľa nej. Odolal som však pokušeniu, vstal som a vyzrel som von z okna. Ulicu ovládla tma. Chvíľu som sa díval na spiacu krásavicu, no zrazu...
Spod postele vyšľahli čierne plamene. Svaly ma neposlúchali, napriamili ma do strnulej polohy a potom ma začala ovládať akási neviditeľná sila, ktorá ma zodvihla do vzduchu. Bezmocne som sledoval skazu a nebezpečenstvo ohrozujúce najdokonalejšiu ženu, akú som vo svojom živote, aj v živote po smrti, stretol. To čosi ma vynieslo cez okno a zložilo ma to dole na ulici. To čosi ma iste odhodilo naspäť, keď som sa rozbehol smerom k vchodu, pretože to čosi nechcelo, aby som sa dostal dnu. Zakričal som prvé slovo, ktoré mi prišlo na um:
- Diego!
Snažil som sa sluchom zachytiť aspoň nejaký zvuk, aby som zistil, čo sa vnútri odohráva. Plamene už vyliezali z okien a chystali sa zhltnúť celý dom. Z Diegovej izby sa ozval hrmot a potom výstrel, ktorý sa rozľahol tmavou nocou. Následne vrčanie pripomínajúce divú zver, dušu zbavenú aj posledného kúska ľudskosti. Zvuk krokov na schodoch, niekto sa ponáhľal. Z plameňov obkolesujúcich vchod sa vynorili obrysy dvoch postáv, muža, držiaceho v náručí ženu v bielych šatách. Diego bezradne zastal pred vchodom. Bude musieť aj teraz niekoho obetovať, aby dosiahol cieľ, aby prežil? Plamene na chvíľu pohasli.
Diego spravil dva kroky a ocitol sa vonku na ulici. Hľadeli sme si do očí, vzdialení asi dva metre, no na jeho tvári sa zrazu objavil úsmev. Keď vykročil ku mne, dom sa definitívne zrútil a veľký kus betónu zrazil Mexičana na zem. Beatrice mu vypadla z náručia a prevalila sa ku mne. Keď som ju chytil za ruku, opäť nadobudla vedomie. Postavila sa a schúlila sa mi pod rameno. Diego ležal na chodníku, jeho nohy a trup ukrývali trosky, stravované plameňom, ktorému bolo jedno, či daný objekt má fyzikálne predpoklady na to, aby horel. Mexičan namáhavo zdvihol hlavu a pozrel na nás, ako sme sa k sebe tisli:
- Cassandra. – vystrel ruku smerom k Beatrice.
- Diego. – slabo zašepkala.
- Cassandra, opúšťaš ma s tým hajzlom? – Diego sa zúrivo mykol, snažiac sa oslobodiť spod trosiek.
Neodpovedala a aj ja som ostal ticho:
- Enrique, ty idiot! Veď ten debil by ma kľudne odstrelil! Nie, nie. Manuel, neodpovedal si mi na otázku. Koľko si ich prefikol? Enrique, Enrique, dávaj trocha pozor, takto Manuela nedostaneme. Ach Cassandra, – znovu uprel pohľad na Beatrice, – Naozaj ma opúšťaš? To mi hádam nespravíš! S tým hajzlom, ktorého sme tak dlho naháňali? Enrique odstreľ ich obidvoch prosím ťa. Budem mať konečne pokoj. Už naveky. Amen.
Plamene pažravo hltali Diegove nohy. Suchými perami ešte chvíľu čosi šepkal v nezrozumiteľnom delíriu, no nakoniec nehybne klesol tvárou k zemi. V tom momente plamene zmizli, nasýtené ľudskou dušou. Za chrbtom mi zapišťali pneumatiky.
Patrili elegantnému čiernemu automobilu. Dvere spolujazdca sa otvorili a vystúpil z nich Woland.
- To máte z antikvariátu? – zavolal som naňho.
Na poznámku nereagoval, iba kývol rukou, aby sme nastúpili. Otvoril som zadné dvere a hodil som sa na zadné sedadlo tak, aby sa mohla pohodlne usadiť aj Beatrice. Wolandov kocúr, ktorý sa ukrýval v tmavom kúte auta, výhražne zaprskal. Beatrice si unavene sadla vedľa mňa a keď zabuchla dvere, kostlivý sluha naštartoval a automobil sa rozbehol nevedno kam. Doktor sa otočil dozadu:
- Mali ste šťastie, – povedal s jeho typickým úškrnom, – Mimochodom, nepredstavíte nás?
- Och, slečna Beatrice, toto je pán Woland, na ktorého som čakal.
- Doktor Woland. – povedal a podával jej ruku.
- Chcel ma tam nechať. – povedala Beatrice urazene.
- Kto? Diego? – vonkoncom som nechápal, o čom hovorí. – Veď ťa vyniesol... ja som sa nemohol pohnúť.
Ona však kývla hlavou smerom k Wolandovi, za čo som jej venoval spýtavý pohľad, no doktor prerušil našu debatu:
- Takže, ako som vám bol býval sľúbil, dobrodružstvo sa začína. Služobníci, fascinujúce... nikdy by som nepovedal, že budem mať tú šancu...
- Vás to berie viac ako mňa. Kde začneme?
- Najprv by som odporúčal navštíviť Umbru, pána strachu. Cesta je ešte dlhá, takže môžete pokojne dospať zameškané.
- Veď ste vraveli, že tu sa spí iba zo zvyku... ale to je jedno, hlavne, že viete, kam ideme.
- Veď to poznáte, trocha som sa hrabal v knižnici. Nechcel som vás nechať čakať tak dlho, no musel som zrealizovať aspoň minimum príprav.
- Vykopať nejakého chudáka a posadiť ho za volant, nie?
- Ale to som urobil už dávno. Väčšinu času som strávil študovaním mapy.
- Ste tu tristo alebo koľko rokov a ešte to tu nepoznáte naspamäť?
- Peklo je dynamickejšie, než by ste predpokladali.
- Mhm. – odvetil som a keďže sa mi už nechcelo v debate pokračovať, rozložil som sa na sedadle a po chvíli som zaspal.
Snívalo sa mi, že som držal Beatrice za krk a pištoľ, ktorú som mal v ruke, som vtláčal do jej lebky. Oproti mne stál Diego a mieril na mňa. Potom sa sám zastrelil, Beatrice zmizla a miesto nej sa mi v náručí objavil Wolandov kocúr, ktorý na mňa zaprskal a vyškriabal mi oči. Prebudilo ma zaškrípanie kolies a absencia monotónneho hluku motora. Beatrice vyzerala z okna, kocúr po mojej ľavej ruke spal schúlený v klbku. Woland vystúpil. Jemne som štuchol do svojej spoločníčky a obaja sme vystúpili.
Svet plával v hustej hmle, ktorú rozrážal iba jediný svetelný bod, lampa. Pod ňou na lavičke sedel doktor. Prišiel som k nemu. Ukázal palcom za seba, smerom do lesa. Prikývol som.
- Postrážte mi ju zatiaľ, dobre? – povedal som a kývol som hlavou smerom k Beatrice, ktorá sa opierala o auto.
- Ale samozrejme. Umbra vás už asi čaká.
- Máte pre mňa nejakú radu?
- Je to pán strachu, musíte sa ho báť.
XIV. ...Na ceste za strachom
Vykročil som smerom do lesa a tma ma ochotne obklopila. Chodník náhle zmizol pod nohami a spoločnosť mi robili oba prastaré stromy, ktoré sa týčili ako obnažené monumenty kamsi do výšky, kde sa rozprestierala spleť konárov tak prepletená, že cez ňu nedokázali preniknúť ani fotóny.
Miesto zraku mi poslúžili ruky, ktoré som tápavo vystieral pred seba, aby som do ničoho nenarazil. Občas som nimi nechtiac objal obrovský kmeň a keď som k nemu priložil ucho, počul som šelest tisícov hmyzích nožičiek... a čosi začalo štrkotať aj v mojom vnútri. Strach. Strach z nepreniknuteľnej tmy, v ktorej na mňa mohlo číhať divé zviera, prízrak... všetko, čo si moja myseľ vedela zosyntetizovať. Zastavil som sa a načúval som absolútnemu tichu, ktoré sa začalo usádzať v dutinách a nerušil ho ani ten základný zvuk ľudského dychu, pravidelného, rytmického, pokojného. Nedýchal som. Kdesi nado mnou zahúkala sova a osamelý, temný impulz mi podlomil kolená. Zviezol som sa po kmeni najbližšieho stromu. Musím sa upokojiť. Hlavne dýchať. Zhlboka.
Neviem, ako dlho som sedel na hrboľatých koreňoch, pretože tma času neustúpila ani o centimeter. Znova som sa začal potácať pomedzi stromy, no les zaútočil a vložil mi pod nohy koreň, na ktorom som sa potkol. S tvárou zaborenou do blata som sa snažil poprieť iracionalitu tohto sveta a uchytiť sa na nejakú zdravú myšlienku, upnúť sa k nejakému stabilnému bodu... alebo dvom, ktoré svietili kúsok predo mnou. Mimovoľne som o krok ustúpil. Svetielka sa rytmicky, kolísavo približovali.
S rukami natiahnutými pred seba som sa dal na útek. Čím rýchlejšie bežíte v tmavom lese, tým skôr do niečoho vrazíte, takže keď som začul tupé prasknutie, vedel som, že z receptorov sa ohlási ostrá bolesť. Zmätene som sa obzrel okolo seba, snažiac sa ju ignorovať a zistiť, či ma predátor ešte prenasleduje, no keď som zistil, že svetielka zmizli, naplno ma ovládla. Trasúcimi sa prstami ľavej ruky som nahmatal otvorenú zlomeninu na pravej a so zatnutými zubami som kosť zasunul naspäť do mäsa. Rozhrýzol som si pri tom peru. Ruku som narýchlo obviazal, pretože urobiť to poriadne bolo vzhľadom na rýchlosť hojenia celkom zbytočné. Trochu morfia by nezaškodilo, od vystreľujúcej bolesti mi zmeravelo pravé plece a krk.
Miesto dvoch svetelných bodov sa teraz zaligotalo čosi v diaľke a mne neostávalo nič iné, iba veriť, že to je Umbrov príbytok. S vedomím toho, že má na výber medzi večnou tmou a pánom strachu, som sa napriek úplnému vyčerpaniu opäť postavil a počal som sa nasledovať svetlo v diaľke. Zdravá ruka vpredu kontrolovala stromy, oči zasa všetko, čo sa mohlo skrývať medzi nimi. Znovu som zakopol a padol som na plochu, ktorá bola ešte chladnejšia ako mŕtva hlina a preseknutá geometricky presnými linkami, ktoré nemohli byť koreňmi stromov... podo mnou ležali koľajnice. Železničná trať? Jeden jej koniec sa strácal v tme, na druhom ale bolo jasne vidieť svetlo, ktoré som nasledoval. S každým mojim krokom sa približovalo, dávalo mi nádej potrebnú na dosiahnutie cieľa, potom bláznivo zrýchlilo, akoby ma čo najskôr chcelo odmeniť za útrapy, ktoré som musel zniesť. Približovalo sa rýchlejšie a rýchlejšie, volalo na mňa nezrozumiteľným hukotom a ja som k nemu vystrel ruku. Obrysy kovového monštra, ktoré sa zjavili za ním, ma nevyľakali, nevytrhli z môjho šialeného delíria. Mozog by ma nechal privítať svetlo na lokomotíve nákladného vlaku, rútiaceho sa oproti mne, no nohy boli našťastie proti. Stihol som uskočiť a vlak prehrmel okolo mňa, zanechávajúc odporný pach v povetrí. Opäť som ležal na zlomenej ruke. Bolesť prerážala všetky myšlienky.
V tichu som pokračoval pozdĺž trate, čo sa mi zdalo ako najlepšie riešenie. Minúty ubiehali a ja som šiel so sklonenou hlavou ďalej. Trochu sa rozvidnelo. Stromy boli čoraz menšie a neboli tak husto pri sebe. Trať pokračovala mostom a predo mnou sa rozprestrela vodná plocha.
Z hladiny sa dvíhala hmla a zahaľovala protiľahlý breh. Chvíľu som čupel na breh, potom som namočil prsty do vody... bola ľadová. Zranená ruka už bola v poriadku, vliezol som po pás do vody a nechal som sa objať chladom. Keď si telo trocha privyklo, ponoril som sa celý a pomaly, aby som neunavil svaly, som začal plávať. Okrem chladu ma obklopoval desivý strach z toho, že hlbina si vypýta moju dušu, preto som zrýchlil.
Nemôžeš ma zabiť, povedal som jazeru, no tento pocit bol viac falošný ako všetky nebezpečenstvá, ktoré na mňa číhali. Vtedy do mňa zboku udrelo čosi ťažké. Mŕtvola. Plávala na hladine, prekliata duša, odsúdená k večnému stráženiu pekelných vôd. Zakalené oči na mňa upreli tázavý pohľad. Odkopol som ju a začal som kraulovať, no ona sa zrazu vynorila predo mnou a položila mi meravú ruku na plece, akoby sa pýtala: „Čo tu chceš?“ a stiahla ma pod hladinu.
V temnej vode sa tvár mŕtvoly ocitla len pár centimetrov odo mňa, dokonca sme sa dotýkali nosmi. Lesknúce sa oči ma hypnotizovali a telo na mne viselo ako kotva a ťahalo ma stále hlbšie a hlbšie. „Ja mám čas“. O chvíľu moje nohy ľahko narazili na piesčité dno. Utopenec ma pustil, zrejme nebol spokojný s mojou spoločnosťou. Elektrický šok vrátil mojím svalom ich pohybovú schopnosť. Odrazil som sa od dna a mŕtvola zmizla v kalnej vode.
Pomaly som vyplával na povrch. Vyliezol som na podstavu piliera mostu, ktorá bola neďaleko, potreboval som si oddýchnuť. Zazdalo sa mi, že kdesi v diaľke sa vynoril môj tichý spoločník s rukou vystretou na pozdrav a potom pomaly klesol pod hladinu. Hodil som sa naspäť do vody a plával som ďalej. Asi tridsať minút monotónnosti a ocitol som sa opäť na pevnej zemi. Most aj s traťou zmizli v hustej hmle a moja cesta teda nemohla pokračovať iným smerom ako cez terén, ktorý bol ešte nebezpečnejší ako les, cez bažiny.
Rozhodol som sa pokračovať pozdĺž koľajníc, keď sa mi pred očami zjavilo svetielko. Hravo poskakovalo predo mnou, akoby ma vyzývalo, aby som ho chytil. Vždy, keď som k nemu natiahol ruku, mi však uskočilo a viedlo ma stále ďalej a ďalej od trate, no pocit teplej radosti potrhal vlákna ostražitosti. Obkolesili ma lesné víly, holé stromy okolo mňa rozkvitli, tráva sa zazelenala. Bytosti sa krútili v mesačnom tanci, jedna z víl ma pohladila po tvári a ťahala ma za ruku do stredu kola...
Tam sa terén pod mojimi nohami odrazu rozostúpil. Víly sa škodoradostne zachichotali, posledný raz sa zakrútili a zmizli. Ostalo len svetielko, falošný sprievodca. Bludička. Tí, ktorí ju v núdzi nasledovali s vidinami bohatstva a šťastia, sa už nikdy nevrátili. Lepkavé blato ma pomaly obrastalo, dusivý pocit mi obopol rebrá. Zaklonil som hlavu nie preto, aby som sa kochal krvavým svetlom, ale aby som aspoň kúskom svojho tela ostal vonku. Zavrel som oči.
Nemohol som však zabrániť úplnému ponoreniu... ani pohybom, ani krikom, hoci som sa o to pokúsil. Ústa mi vyplnila trpká chuť smrti... ďalšej smrti. Nemôžem umrieť, ale môžem tu ostať naveky. Do tela sa mi valila špina, ktorá pochovávala postupne všetky moje ciele, nádeje, mňa. Bol som na dne... doslova. V agónii a s vypätím všetkých síl som pohol pravou rukou. Potom som zdvihol nohu a preložil som ju o niekoľko centimetrov. Vystrel som druhú ruku a nahmatal som čosi tvrdé. Ťahal som sa tým smerom, keď sa moja tvár pritisla k tvári mŕtvoly. Prekvapene som otvoril oči, ale nič som nemohol vidieť. Ten chlap mi snáď nedá pokoj, ten z jazera. Chytil ma za ruku, akoby mi ju chcel odtrhnúť a vliekol ma za sebou, nemého a slepého, akoby bol mojou opatrovateľkou. Vystrčil som ruku nad seba ako periskop a zistil som, že končeky prstov sú v oveľa redšom prostredí. Utopenec ma ťahal von a keď som konečne mal tvár znova na vzduchu cítil som, že ma cudzia ruka púšťa. Zovrel som ju teda pevnejšie, zaboril som nechty voľnej ruky do hnilého dreva, ktoré som nahmatal a ťahal som mŕtvolu so sebou von.
Keď sme sa obaja ocitli vonku, unavený som sa hodil na chrbát, no kŕč v žalúdku ma prinútil vyzvracať blato, ktoré som prehltol. Napokon som sa rozkašľal a plynulo som prešiel do rehotu:
- Tak sme vonku, fešák! – potľapkal som mŕtvolu po pleci.
Jeho tvár na mňa nemo hľadela a mala známe kontúry. Na jej perách hral potuteľný úsmev. Keď som sa jej dotkol, rozpadla sa na prach, rozbíjajúc zrkadlo, ktoré sa medzi nami utvorilo. Žiadna iná tvár mi nemohla byť totiž známejšia, dôvernejšia, ako moja vlastná. Vzpriamil som sa, ale vyvolalo to len ďalšiu vlnu blata, ktorá sa zo mňa vyvalila. Kľačiac na kolenách som zistil, že predo mnou stojí hrdzavá brána, ktorá sa vŕzgajúc otvorila.
XV. ...Strašidelný zámok
Brána bola zdobená ornamentami a strážená dvoma obsidiánovými sochami, ktorých krídla nad ňou vytvárali klenbu. Preletel som očami od špičiek svojich zablatených topánok po štrkovom chodníku, ktorý mi ležal pod nohami, až k zámku. Toto bol ozajstný strašidelný zámok, žiadna lacná kolotočová atrakcia. Zrazu ma prešla chuť na nebo... veď by som si tu určite zvykol... na šialených ľudí, nespočetné úrazy, zlomeniny, tržné, bodné a sečné rany, postrelenia, popáleniny, omrzliny... musím ísť ďalej, len nohy nechcú a krv zastala v žilách. Pri chodníku stál rad lámp. Váhavo som vykročil, akonáhle som sa ocitol na úrovni prvej lampy, zhasla. Zľakol som sa a obrátil dozadu. Brána sa so škripotom tisícich rokov a nesmrteľnej hrdze zatvárala, ponechávajúc mi len jeden možný smer pohybu. Jedna po druhej lampy zhasínali, keď som prechádzal popri nich. Tma, ktorá postupne ovládala svet vonku, sa začala vkrádať aj do môjho vnútra v podobe bližšie neurčenej, v podobe pána strachu, ktorá sa rozmázavala kdesi na rozhraní sietnice a zrakového nervu. Umbra bol všade, bol esenciou toho, čo ma desilo, je a bude stelesnením toho, čo ma desí najviac... ale čo to je?
Uchopil som klopadlo v tvare leva a zabúchal som. Dvere sa otvorili, vŕzgajúc pritom tak strašne, že ma zamrazilo v chrbte. Ticho počkali kým vojdem a potom sa s ešte srdcervúcejším stonom zavreli. Všetky okná boli zamrežované, pripomínajúc celu a posledné okamihy. Som si však istý, že som nikdy nemal strach zo smrti, ani v momente posledného nádychu, postupujúcej nekrózy tkaniva, doznievajúcich kŕčov ani z osoby, stojacej vedľa mňa v čiernom kabáte, smutne sa usmievajúcej, so striebristými vlasmi a hrdzavou kosou v ruke.
Intuitívne som sa nechal viesť červeným kobercom a uprene som sledoval svoje topánky, aby mi podklad náhodou neuhol. Dostal som sa do úzkej chodby, stráženej mlčanlivými obrnenými rytiermi s prázdnymi dušami a nehmatateľnými svalmi. Boli živé, dýchali na mňa a predsa, keby som otvoril priezor helmy, vrátila by mi pohľad iba temná, tmavá tma. Nakoniec sa niektoré z nich rozhodli ožiť a postavili sa tak, aby som nemohol ísť späť. Ostatne, aj tak som sa nechcel vracať, kým som nemal potrebnú informáciu. Ale skutočnosť, že sa možno nedokážem vrátiť ani s ňou, ochromovala moje údy.
Rytierov po bokoch chodby vystriedali obrazy a fotografie na stenách. V priestore periférneho zorného poľa sa rozmazávali na nepríťažlivé šmuhy, nemal som čas zisťovať, aký bol ich pôvodný tvar, predsa ma však jedna ovládla, vytryskla z obrazu vo svojej nevinnosti, biela, nepoškvrnená, tak tragicky nepríhodná pre toto miesto. Nadobudla obrysy ženy, potom stmavla a rozliala sa na spodnom ráme, vŕšiac sa do vrstvy ťažkej zeme a z nej vyrastajúcich troch krížov. Maličkých krížov a útlych kôpok hliny. Žena sa otočila ku mne a uvidela na mojej tvári vinu, v mojej mysli spomienku na ohavný čin, po kolená v krvi, s nožom v ruke... a v očiach nič, čo by to celé poprelo, skutočné, hoci absurdné.
- Ja som predsa nikoho nezabil. – znelo to zúfalo, vôbec nie presvedčivo.
Napriek tomu to bola pravda a dokázala odohnať výjav rámcovaný zvukom detského plaču. Dokázal som sa zbaviť strachu z odplaty ženy na obraze a tým scénu oslobodiť z večného zamrznutia v trápení. Duch vystúpil z obrazu a preletel skrz mňa, nechávajúc mi tú spomienku ako memento.
Mojou úlohou však bolo pokračovať po červenom koberci, lenže ten mi vzápätí zmizol spod nôh. Vystriedalo ho točité schodisko, vedúce dole do priestorov, odkiaľ prichádzal tichý a rezonujúci chlad. Jeho zdroj mal byť za dverami na konci schodiska, no keď som ich otvoril, vylialo sa z nich svetlo a ticho vystriedala cirkusová muzika.
- Vitajte v múzeu extraordinárnych strašidelných tvorov a spektakulárnych magických bytostí. Volám sa Pán Klaun a dnes budem vašim sprievodcom. – prečítalo indivíduum, ktoré sa zjavilo predo mnou, z malej, ornamentami zdobenej kartičky.
- To je snáď zlý sen.
- Vydržte, dostaneme sa aj k tvorom, ktoré spôsobujú zlé sny. – povedal Klaun. – Inak viete, že veľa detí sa bojí klaunov?
- No ak prepadávajú ľudí v strašidelných zámkoch, tak sa im ani nečudujem. – povedal som kriticky a klauna, s červeným nosom a veselými trakmi, som si podozrivo premeral očami.
- Ráčte ma nasledovať, ako prvé navštívime oddelenie magických bytostí supernaturálneho pôvodu.
Okolie viac ako múzeum pripomínalo zoologickú záhradu, pretože exponáty boli živé a nerušene pobiehali, poletovali, alebo ležali vo svojich výbehoch.
- Prvý exponát, Yeti. Tento tvor je vysoký dva a pol metra, má telo pokryté hustou srsťou a ľudí straší svojou prítomnosťou.
Pozrel som sa do výbehu na Yetiho. Vyzeral ako.... no ako Yeti, presne tak, ako ho popisovali očití svedkovia a múdre knihy. Yeti práve hrýzol svoje raňajky.
- Je skutočný?
- Samozrejme, všetky exponáty sú skutočné. Ľudia si radi vymýšľajú fámy, tak prečo by sme im nesplnili niektoré z tých želaní? Viete, keď to nemá mať tristo rúk a röntgenový pohľad, tak to nie je tak ťažké... a my žijeme zo strašidelného ruchu, takže aj z dlhodobého hľadiska...
Yeti vo svojom výbehu zavrčal a prišiel ku sklu.
- Dúfam, že to sklo je pevné.
- Nebojte sa, máme ich absolútne pod kontrolou.
Yeti udrel labou do skla a zareval.
- No, myslím si, že by sme sa mohli presunúť... Ďalší exponát v tomto oddelení je Kelpie. Vyzerá ako normálny kôň, chodí po dvoch nohách a svoje obete straší tým, že ich chce zatiahnuť do jazera. Vlastne... v tomto prípade sa ľudia strašia sami tým, že o Kelpie tvrdia, že ich chce zatiahnuť do jazera... Príliš zložitá vetná konštrukcia?
Zavrtel som hlavou a ďalej som sledoval krásneho čierneho koňa vo výbehu. Na dvoch nohách vyzeral graciózne, no po niekoľkých krokoch zamieril do vody v jeho výbehu a skryl sa pod hladinu.
- Viete, občas je ako dikobraz, schová sa pod hladinu a celý deň nevylezie.
- Neviem, či ten dikobraz vôbec niekedy vylieza... bol som v zoo minimálne šesťkrát a ani raz som ho nevidel.
- Aha, aha... hm... zaujímavé. Takže ďalší exponát je Bludička. Vyzerá ako malé svetielko, často sa vyskytuje v lesoch a bažinách a ľudí straší tým, že...
- Že ich zvedie z cesty a zamotá v lese. – prerušil som ho. – Viem, jednu som stretol.
- Ona je len jedna. – podotkol Klaun.
- Tak potom vám ušla.
Klaun nazrel do priestoru pre Bludičku a sliedivými očami ho preletel.
- Hm, už druhýkrát za tento týždeň. Asi by sme mali z jej stravy vysadiť brokolicu.
- A... ak sa smiem spýtať, kedy sa dostaneme k Umbrovi? Teda ze predpokladu, že ho niekde tu vo výbehu máte.
- Umbru? Tadiaľto teda... ale vo výbehu? Nie, budete možno sklamaný. Presunieme sa do oddelenia pre humanoidné strašidlá.
Nasledoval som ho. Prechádzali sme okolo rôznych ľudí pripomínajúcich strašidiel, ale nechcel som, aby ma zbytočne rozptyľovali a tak som pozeral na zem pred seba. Upútalo ma však erdžanie.
- Nevraveli ste, že toto je oddelenie humanoidných strašidiel? Čo je to tam? – povedal som a ukázal som na výbeh po mojej ľavej ruke.
- To je, prosím pekne, Bezhlavý jazdec. Uznajte, že sme mu nemohli zobrať koňa, nebol by jazdec.
- To je fakt.
Jazdec priklusal až ku sklu a s hlavou pod pazuchou sa uklonil. Potom opäť odcválal preč.
- Tento Bezhlavý jazdec je vážne náročný exponát, museli sme mu vo výbehu spraviť tri hektáre ihličnatého lesa s umelou hmlou, aby sme ho upokojili.
- Hm. A toto vedľa, to je čo?
- To je klasická Ježibaba, veď ju určite poznáte... teda... vás s ňou nestrašili? Ale myslím, že áno. Tak ako si ju ľudia vymysleli, dlhý nos a na ňom bradavica, desaťcentimetrové nechty a metla, tak stojí pred vami. Mimochodom... ale len tak, medzi štyrmi očami naučiť ju lietať na metle bol dosť problém. Našťastie si zvykla.
Ježibaba vo svojom ohraničenom priestore voľne poletovala na metle a precvičovala si svoj zákerný smiech.
- A hneď vedľa máme Banší, v podstate odnož Ježibaby, akurát... viete, každá kultúra chce mať svoje vlastné strašidlo. Sedí na kameni a svoje obete straší svojím kvílením. Preto sme sem dali zvukotesné sklo.
Banší otvorila ústa, ale našťastie nebolo nič počuť.
- Verte mi, ja som ju počul... A je to dokonca horšie ako opera.
- Poďme ďalej... k tomu pánovi strachu ak môžem.
Klaun sa zastavil a vyčítavo sa mi zahľadel do očí:
- Pozrite sa, ja viem, že občas hovorím nezmysly, ale nikto iný to proste nechcel robiť a mňa to celkom baví... vás to zjavne nebaví, takže... Umbra je za týmito železnými dverami, zbavím sa vás síce predčasne, ale so zvyškom skupiny... – zamával na akési fiktívne postavy. – si určite pozrieme aj zvyšné exponáty.
Klaun otvoril dvere a pokynul mi, aby som vošiel do tmavej miestnosti. Kým sa dvere zatvorili, počul som ešte niekoľko slov nesúcich sa v ležérnom tóne sprievodcu, no potom ma čosi objalo a stiahlo do miestnosti, dvere buchli a západka na nich zapadla a kdesi v priestore ma čakal zlatý klinec celej exkurzie, pán strachu, Umbra.
XVI. ...Umbra
Bol som tu uväznený, s tmou miesto mreží. Váhavo som urobil krok vpred. Uprostred miestnosti sa rozsvietila sviečka, upevnená v železnom stojane. Teraz sa dalo rozoznať, že miestnosť je štvorcová, so stenami dĺžky asi päť metrov. Sviečka, jediný objekt v miestnosti, vyrábala vianočnú atmosféru... cintorína. Dokonca ani dvere, ktorými som vošiel, sa v jednotnej línii steny nedali rozoznať.
Miestnosťou preletel tieň a usadil sa na stene oproti mne. Obišiel som sviečku a pristúpil som k nemu. Keď sa svetlo sviečky skrylo za môj chrbát, stena pochopiteľne stmavla. Tieň sa len ticho presunul na stenu po mojej pravej ruke. Odstúpil som za sviečku a zadíval som sa naň. Nadobúdal kontúry človeka, útleho plešatého úradníka. Potom sa poklonil a prehovoril šeptom, pripomínajúcim vietor, potichu vypĺňajúci štrbiny medzi skalami údolia mŕtvych:
- Očakával som vás.
Tak toto je Umbra, pán strachu? Žiadne sedemhlavé monštrum, z ktorého by mi stuhla krv v žilách? Žiadna krvilačná beštia, ktorej obrázok stačí na to, aby deti týždeň nezaspali od strachu? Mocný Umbra je tieň, ktorý ma nemôže chytiť. Tieň, ktorý zmizne, akonáhle zmizne svetlo.
- Klamú vás vaše oči. – povedal Umbra.
Veta obiehala po stenách miestnosti, odrážala sa od nich a rezonovala v mojej hlave.
Tieň začal meniť formu. Najprv sa rozlial do niekoľkých čiernych škvŕn, potom sa opäť zoskupili, vytvárajúc obraz smrtky s kosou v ruke. Potom preletel na vedľajšiu stenu. Rýchlo som ustúpil za sviečku, aby mi nezmizol. Rozpadol sa na húf netopierov, ktoré preleteli na ďalšiu stenu. Otočil som sa a uvidel som minotaura so sekerou prehodenou cez plece. Umbra sa opäť zlial do svojej podoby a usadil sa na stene za fiktívnym stolom.
- Som Umbra, pán strachu. – povedal a vystrel ruku.
Preletel mnou záchvev a chvíľu som sa nemohol pohnúť.
- Čo potrebujete, Dante?
- Potrebujem meno. – povedal som sebaisto.
- Časť mena. – opravil ma – nezabúdajte, že kým získate celé meno, budete musieť prejsť strachom, bolesťou, nenávisťou a smrťou.
- Viem.
- Presne viem, čo ste si pomysleli, keď ste ma uvideli. No tieň je zázračná vec, dokáže človeka ľahko zmanipulovať. Každý z nich si myslí, že tieň je časť jeho samého, ale každý tieň, tu aj vo svete živých, je časť mňa. Vedeli ste, že duše v nebi nevrhajú tieň? Zvláštne, nie? Pamätajte si, všetko čo dáva svetlo, vrhá aj tieň. Každý objekt má svoj vlastný tieň, temnú stránku duše, cez ktorú ho dokážem ovládať. Keď vo svete živých nastane úplná tma, keď všetky tiene zmiznú, vtedy sa budú ľudia báť vlastnej duše. A vtedy ich vlastná duša zradí a nechá ich napospas temným živlom. To je naozajstný strach... Tak vy chcete meno? Teda časť mena.
Prikývol som.
- Nebude to zadarmo. Zatvorte oči.
Zatvoril som oči.
- Musíte zažiť skutočný strach.
Prepadol som sa kamsi do neznáma.
***
Otvoril som oči. V tme som rozoznal hrany kocky, v ktorej som bol uväznený. Keď som v sedacej polohe vystrel nohy, dokázal som sa dotknúť protiľahlej steny. Nad hlavou som mal asi pätnásť centimetrov priestoru. A čo ďalšia miestnosť? Bude mať veľkosť zápalkovej krabičky? Drkotali mi zuby. Náhle mi bolo zima a vydychoval som biele obláčiky pary, ktoré sa zachytávali na stenách a po chvíľke mizli. Prevalil som sa na chrbát a nohy som vystrel smerom hore.
Chvíľu ma bavilo pospevovať si, aby som tým dal Umbrovi najavo, že sa ešte stále nebojím... Po niekoľkých minútach pozerania sa do ničoho som už ani jedným zo zmyslov nedokázal nahmatať nič iné, ako nič. Akoby som ani neexistoval. Ako dlho už neexistujem? Čo je večnosť? Sekunda v zabudnutí je večnosť. Desať minút s nožom v hrdle je večnosť. Polhodinu sledovať svoju ženu v posteli s iným chlapom, alebo dvanásť hodín sedieť v práci je večnosť. A sedieť v kocke o hrane jeden meter celú večnosť? A celú večnosť sa báť ničoho? Nič iné sem nepríde... a teda príde len nič. Večnosť v podobe obrovskej beštie ovenčenej reťazami by bola sto krát lepšia ako večnosť v kocke s priehľadnými stenami, za ktorými číha nič a potichu klope kdesi v mojom zátylku.
Kľakol som si do stredu. Kde mám tieň? Odkiaľ príde náhle prekvapenie, odkiaľ sa sem prinesie Umbrov hlas, ktorý mi oznámi, že som nespravil skúšku? Toho som sa bál najviac. Znamenalo by to večné peklo, na konci s večným plameňom, ktorý by strávil moju dušu. Musím však niečo spraviť a nie nerobiť nič, napadla mi spásonosná myšlienka... minimálne som si takouto chvíľkovou zábavou mohol spríjemniť večnosť. Zaprel som sa do jednej z bočných stien a z celej sily som oboma nohami kopol pred seba. To čosi, matéria, z ktorej sa kocka skladala, len zlovestne zadunela, akoby mi chcela povedať, že mám ešte chvíľu počkať... tú večne dlhú chvíľu.
V očakávaní zabudnúť na seba a na to, že som vôbec existoval. Bolo mi jasné, že ostatní na mňa zabudnú veľmi rýchlo. Beatrice, opretá o Wolandovo auto a Woland sediaci na lavičke pod lampou na mňa zabudnú. Sprievodca v múzeu a Umbra, pán strachu, na mňa tiež zabudnú. A ak na seba zabudnem aj ja, nebudem. A som vlastne ešte? Kto som, keď ani neviem svoje meno? Môže existovať duša bez mena? Ako sa odlišujem od ostatných, spálených večným plameňom? Pomaly som zbytočnosť svojej existencie prijal ako fakt a v zlomku okamihu som poprel aj samotnú existenciu. Pokúsil som sa ľavou rukou si chytiť pravý bok, aby som sa presvedčil o tom, že aspoň teraz aktívne existujem, no ruka iba zašmátrala v prázdne.
V prázdne, ktoré začalo tým, že som stratil tieň. Bola to prvá neoddeliteľná časť môjho ja, ktorú som stratil. Už vtedy som nebol úplný... a teraz nie som už ani hmotný. Ostala len duša pred posledným výkrikom, po ktorom zhasne. Nádej, uzamknutá v kútiku môjho mozgu sa však začala brániť. Nie, nechcem, existujem, som, cítim, bojím sa, trpím, nenávidím, umieram. Som mŕtvy. Ale hoci som mŕtvy, existujem...
Jedna ruka nahmatala druhú. Stretli sa, tak, ako ja som stretol sám seba. Ako dvaja kamaráti, ktorí sa dlho nevideli, si teraz podali ruky. Vrátil som sa odnikiaľ. Strach pominul. Unavený som sa oprel o stenu a vystrel som nohy.
Steny kocky sa začali približovať... teraz príde tá premena na zápalkovú škatuľku. Vzoprel som sa. Natiahol som ruky hore, nohami som sa pevne zaprel a snažil som sa zastaviť nemilosrdný posun. Ale nedokázal som to. Zaprašťala kosť a pocítil som ostrú bolesť v kolene. Inštinktívne som skrčil zlomenú nohu pod seba a druhou som ďalej tlačil proti stene. Ruky taktiež nedokázali zastaviť postup a musel som skloniť hlavu k trupu. Zaujal som bizarnú polohu. Ruky som skrížil na prsiach, nohy som zložil pod seba a hlavu som tlačil smerom k trupu. Steny ma ďalej neúprosne tlačili. Posledný impulz mozgu premenili hlasivky ne prenikavý výkrik.
Tak prenikavý, že som sa ho zľakol aj ja, no zachránil mi existenciu. Upadol som do bezvedomia. Krútil som sa a plával som rovinami mojich myšlienok k svetlému bodu. Za chrbtom som počul Umbrov hlas:
- Prešli ste skúšku.
Nevnímal som ho, sústredil som sa na svetlý bod. Bola to lampa a pri nej na lavičke sedel Woland.

Matúš Mikšík

Matúš Mikšík

Diskusia

Lenona
Prečítala som aj tie predchádzajúce časti, takže nebudem písať len o tejto jednej, ale celkovo. Určite máš talent vymysllieť a vyrozprávať komplikovaný príbeh, vdýchnuť hrdinom dušu a vykresliť prostredie. Čo mi chýba, je napätie a motivácia hrdinu, jeho cieĺ a dôvody prečo robí to, čo robí. Možno som to v texte nepostrehla, ale v takom prípade by to tam malo byť zdôraznené viackrát. O hlavného hrdinu sa nebojím, lebo neviem, čo mu hrozí a čo chce dosiahnuť, a tak hoci píšeš dobre a dobre sa to aj číta, uniká mi zmysel celého diela.
04.03.2012
jurinko
Tie bojove opisy boli velmi fajn, pacili sa mi. Nepis na zaciatok, ze ludia maju nejaku cast preskocit, vyzera to, akoby si tej casti neveril, je to zbytocny pohlad do zakulisia diela. Kazdopadne sa mi tie bojove sceny pacili asi najviac z tejto casti. Nebolo to jazykovo napisane zle, ale na druhej strane ani dobre. Bohuzial zlyhavas v opisovani pekla, ale to bude mozno tym, ze bud nemas dostatok dostatocne tragickych skusenosti, alebo nemas dost dobru predstavivost na to, aby si peklo opisal verne. Jednak (to sa vratim k minulym castiam) su tam takmer vylucne samovrahovia, co je samozrejme nezmysel, jednak peklo, ktore minule posobilo osviezujuco fadne (to je oxymoron, co? :-) ) sa v tejto casti zvrhlo do klasickych klise o tme, a jednak to vobec nema nijaku logiku (ten vyjav v tom dome, ako vyslovenie toho, ze manik nikoho nezabil, uvolnilo tu dusu, to bolo co zac?). ...
05.03.2012
jurinko
[pokr.] Casto opakujes slova, casto pouzivas prechodniky, ktore su vo vseobecnosti pomerne zlo, daju sa akceptovat skor ako spestrenie jazyka, nez ako norma, a dost mi vadili tie pseudovedecke vyrazy (zosyntetizovat, receptory). No a vzhladom na toto vsetko, a vzhladom na vyssie spomenuty nedostatok skusenosti/predstavivosti, je cela cesta za Umbrom, vsetky tie peripetie okolo toho, samotny Umbra a nakoniec aj ta skuska, iba nuda. Ked das do pribehu postavu, ktora sa vola Pan Strachu, tak by ten strach mal citatel citit. Ale namiesto toho sa hlavny hrdina bezcielne potulovat tmavym lesom, skoro ho presiel vlak, skoro sa utopil v bahne, nasiel panoptikum detinskych strasiakov, pricom Pan Strachu bol vlastne tien bez charizmy, ktory nanho napokon uvalil skusku, pozostavajuci zo samoty a lamanych kosti (vo svete, kde to nevadi)... ...
05.03.2012
jurinko
[pokr.] Vysumelo to do prazdna, bolo to nezazivne, a na to, ze sa to odohrava v pekle, a vystupoval tam pan strachu, je to vlastne uplna nuda. Snad sa to nebude opakovat aj nabuduce, lebo to ma potom naslapnute na stratu akejkolvek zaujimavosti, a na premenu na klasicke arkadovite putovanie vymyslenym svetom a''la jednoduche pocitacove hry. Chce to viac literarnosti, premyslenejsie postavy, fungujucu psychologiu, a autorske majstrovstvo. Naozaj dufam, ze sa to zlepsi, mrzelo by ma, keby si si na seba nalozil viac, nez dokazes zvladnut. Dal som 5
05.03.2012
Matúš Mikšík
dakujem za komentare, velmi mi pomozu pri prerabani ;)
05.03.2012
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.