Pri svite Mesiaca
Na prahu ochranného plota a cesty zastal muž v indigovom plášti a uprene pozoroval ťažký mechanizmus. Bol tak blízko, tak veľmi blízko toho prekliateho miesta... Strach ho ovládol. Srdce začalo prudko búšiť, zle sa mu dýchalo. Prečo práve on?
Keď zvonkohra pri fontáne zahrala osem hodín, Marek Krák ešte nebol pripravený zabíjať. Toho dňa sa všetko zmenilo.
V diaľke pomaly vychádzalo slnko. Ľadový vzduch štípal a nebolo pred ním úniku. Ťažké stroje si razili cestu prebúdzajúcim staveniskom. Prach, ktorý pritom zvírili akoby pochádzal z hlbokej noci, tak temne a ťaživo dosadal na krajinu. Mohutné rýpadlo sa nemotorne pustilo do práce a zaborilo lopatu do zamrznutej zeminy. Do nosov robotníkov vnikol olovnatý zápach nafty a zaštípal ich viac ako mráz.
Na prahu ochranného plota a cesty zastal muž v indigovom plášti a uprene pozoroval ťažký mechanizmus. Bol tak blízko, tak veľmi blízko toho prekliateho miesta... Strach ho ovládol. Srdce začalo prudko búšiť, zle sa mu dýchalo. Prečo práve on?
Hoci sa bál, nikomu nemohol nič vyčítať. Dávno bola ustanovená stráž, ktorá sa striedala noc čo noc. Bolo iba na ňom, ako skončí tá dnešná. Mal sto chutí zutekať, ale oddanosť prísahe bola silnejšia. Nech to znelo čo i neskutočne bláznivo, radšej sa pokúsi tomu zabrániť ako by mal zbabelo utiecť a potom žiť v hanbe.
Na stavenisko vykročil v okamihu, keď sa lopata zaborila do zeme poslednýkrát. Stroj rozsekol prázdnotu a zosunul sa čelom do diery, z ktorej mal tajomný muž strach. Márna bola snaha zastaviť výstavbu obchodného centra práve na tomto mieste. V dnešnej dobe ich už nik nepočúval. A tí, ktorí to mali na svedomí ani netušili, aká hrozba číha pod bývalým parkoviskom.
Ak sa nepoponáhľa, na svet sa zrodí zlo, ktoré sa bude chcieť pomstiť. Nik z Klanov nebude pred ním v bezpečí, mesto postihnú katastrofy a znovu sa dostane do jeho rúk. Dokonca ani ľudia nebudú ušetrení, ak sa mu postavia do cesty
Zastavil sa na prahu prázdnoty. Mal pred sebou ušomraného muža so zvláštnou žltou čiapkou na hlave, ktorý vydával rozkazy. Vedel, že našiel toho, koho musí presvedčiť. Potichu vytasil meč.
Až potom si ho robotníci všimli.
Na okamih vzhliadol k nebu. Od severu sa valila na mesto čierňava, vyzeralo to tak, že dnes bude snežiť. Tak rád by pocítil dotyk vločky počas letu. Nikdy nemal rád sneh. Teraz by však dal život za ten pocit, keď sa kryštálik vody roztopí na teple pokožky. Za vodu. Za jas mesiaca, za jediný pohľad na kŕdeľ havranov... Vytrhol sa zo snov. Uvedomil si, že niekto na neho zachripene kričí.
„Preboha, čo tu chcete s tým železom?“
Kráľovná, pomôž mi...
„Okamžite to odhoďte a zmiznite, lebo zavolám políciu.“
Robotníkov náhle upútal predmet na dne vykopanej jamy. Blízko jedného z pásov mašiny sa objavilo veko medenej truhličky. Dopadol na ňu lúč baterky a potom to už išlo rýchlo. Traja muži, akoby niečím omámení, skočili dolu. Čepeľ švihla vzduchom, krv vytryskla a do okolia sa vzniesol jej kovový pach.
Chlapi sa ale nezľakli, opantala ich moc a krása zapečatenej schránky – dokázala očariť každého kto po niečom túžil, či už to bolo uznanie, alebo nadvláda nad mestom. Ten so zachrípnutým hlasom skočil po predmete a silným trhnutím ho vydoloval z pôdy. Muž s mečom ho dva razy bodol do chrbta. Bolo ich však na neho priveľa.
Ľudia sa vždy pri tom predmete správali ako beštie Temnoty. Bol to iba nástroj, ktorý očaroval a oklamal. Mal svojmu pánovi navrátiť moc a vždy donútil toho, kto ho našiel, aby ho otvoril. Muž v indigovom plášti už zistil, že ani dnes tomu nebude inak.
Silný výbuch otriasol základmi budov a zo strechy hotela vzlietol kŕdeľ niečoho čierneho. Zlo, ktoré malo navždy ostať pochované pod mačacími hlavami, sa vrátilo.
* * * * *
Marek Krák netrpezlivo bubnoval prstami o stolík. Mal toho všetkého už plné zuby. Svet kníh, ktorý mu tak pred rokmi učaroval, hľadiac písmom na voňavom papieri, ho obklopoval každý deň. Avšak to mu nevadilo. Ani dlhočizná zima, ktorá sa držala krajiny, tam vonku za teplými stenami pivnice, ako smrtka obeseného, mu neliezla na nervy. Zimu mal rád.
Nie, to mu naozaj nevadilo.
Bol to mierumilovný muž. Niekedy však mal pocit, že by dokázal zabíjať pohľadom. Pár ľudí, z tých stoviek, ktorí si denne našli cestu do skromného antikvariátu, by bol schopný roztrhať na stovky kúskov. Ba nie, na tisíce. Tak, aby sa sem, do jeho sveta, už nikdy viac nevrátili.
V stuchnutom vzduchu sa opäť ozval jeho hlas. Neznášal ho.
„Veď ma poznáte, sme predsa starí známi, nie? Viete dobre, že sem prídem aj nabudúce. Ale dúfam, že potom zas nekúpite odo mňa knihy pod cenu tak ako dnes. Máte Figuli, Tri gaštanové kone? Máte? Nie? Donesiem vám ju. Ale iba ak mi slušne a dobre zaplatíte...“
Knihovníkov pohľad by hocikoho iného rozsekol na polovicu, ale tento nevychovaný mladík bol zjavne imúnny voči očným kúzlam. Drzo chcel pokračovať ďalej, no to už v Marekovi burácala krv a tlak stúpal nad bod únosnosti. Vykašlal sa na staré pravidlo, zákazník je pán a pustil sa do mladíka.
„Varujem vás, ešte raz poviete, že som od vás kúpil knihy pod cenu, vyrazím s vami dvere, zaklincujem ich a už sa sem nikdy nevrátite. Môžete chodiť na Zimnú, keď sa vám moja cena nepáči. Možno tam majú radi otravných ľudí. Ja nikoho nenútim, aby sem nosil kadejaké sprostosti, ktorých tu mám desiatky. Veď ma poznáte.“
Dvere nad schodami sa otvorili. Zdalo sa, že do obchodu zostúpil tieň.
Ani Marek, ani drzý mladík nevenovali čo i len žmurknutie vysokým mužom v karmínových plášťoch. Niečo ale zapôsobilo na ostatných zákazníkov. Vytratili sa bezhlučne a rýchlo. Akoby tušili, že cudzinci prinášajú zlé správy.
Bezočivec tvrdohlavo pokračoval. Nedal sa zastaviť. Kníhkupca ľutoval, že ho nevyrazil hneď ako ho zbadal. Slová, ktoré chlapčiskovi prúdili z úst, nedávali žiadny význam a nechápal ich. Nevedel si vysvetliť ako ho dokáže práve tento zasran vytočiť a či to robí schválne, alebo nie. Presnejšie, vôbec ho nepoznal, napriek tomu, že do antikvariátu zavítal dva, tri krát do týždňa. Vždy ho vyháňal a vždy sa vrátil.
Marek ho úspešne ignoroval a sklonil hlavu. Z úst mu vyšiel zúfalý vzdych. Tento deň bol akýsi prekliaty. Ráno sa pohádal s Ľudmilou. V poslednej dobe je to u nich zvykom. Akoby nestačilo to, že má komplikované tehotenstvo a jej termín sa stále viac blížil, šéf si akurát dnes zmyslel, že mu urobí peklo na zemi. Do piatku – čo bolo o dva dni – mal upraviť zoznam kníh, zrevidovať staré štítky, pridať nové a všetky musia byť v abecednom poradí.
Vedel, že to nestíha. A keď znovu uvidel mladíkovú tvár, tušil, že to bude veľmi zlý deň. Jedno príslovie však hovorí, že nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť ešte horšie. A Marek sa mal dnes o tom presvedčiť.
Niekto nad ním zaclonil svetlo. Bol tak zamyslený, že si ani neuvedomil, komu nahnevane odsekol. Náhle ním zatriaslo. Zrak mu padol na zamatovú knihu ležiacu na čestnom mieste, v poličke pod stolíkom. Knihe dominovalo biele oko s perleťovým okrajom a tromi šabľami. Jedna veľká, dve malé. Marek vedel, že tá kniha je nebezpečnejšia ako nôž, ale nedokázal sa jej zbaviť.
Predstavovala jeho minulosť. Keď zodvihol hlavu pochopil, koho má pred sebou. Raz, skôr či neskôr, sa to muselo stať. Vrátili sa.
„Donesiem vám aj komiksy. Kupujete aj Káčera Donalda alebo Duck Tales? Mám ich veľa. Koľko by to bolo za kus?“
„Tri centy...“
„Tri centy? To nemyslíte vážne.“
Marek sa odovzdane oprel o stoličku a na chrbte pocítil chlad z kovového rámu. Spoza mihalníc pozoroval nevítaných hostí. Život, ktorý žil deväť rokov, skončil. Zdal sa mu jedinečný. Nikdy nechápal, prečo ho považovali za vyhnanca. V prvých rokoch sa tak aj sám cítil, no len čo zistil, že svet ľudí je taký pestrý, rýchlo sa v ňom našiel a zabudol na krivdy. Po nociach popíjal, hral karty a určite by sa dobre uživil ako profesionálny hráč na automatoch. Potom ho našla Ľudmila a keď už myslel, že to nezvládne, podala mu ruku a zaľúbila sa do neho. Čakajú spolu dieťa a teraz by ju mal opustiť? Nie, to sa nesmie stať.
„Mali by ste odísť, dnes už žiadne knihy nekúpim. Príďte nabudúce.“
„Budem tu dovtedy, kým mi nespravíte dobrú cenu. Desať kníh za desať eur? To je smiešne. Keď vám donesiem dvadsať, dostanem dvadsať? Sú to staré knihy.“
„Choďte už. Prosím.“
„Dajte pätnásť.“
Karmínový plášť vzlietol do výšky a s ním aj telo mladíka, ktoré zastavil až jeden z regálov v rohu. Zavíril vytrhnutý papier a miestnosť sa naplnila vôňou knihárskej tlače. Marek sa ohradil, ale nech to vyznelo akokoľvek, sám by to neurobil lepšie. Bolo mu však ľúto kníh, ktoré utrpeli tým nárazom. A samozrejme mladíka.
S nimi sa však nemalo zmysel naťahovať. Patrili do Klanu, ktorý bol právom považovaný za najnevyspytateľnejší zo všetkých siedmich. A mali po Kráľovnej najväčšie slovo a moc. Boli to nebezpeční protivníci aj pre neho. Práve oni sa postarali o to, aby sa stal vyhnancom aj napriek tomu, že stál za ním jeho vlastný Klan amberového plášťa.
Možno, keby sa im vtedy postavil, dokázal by ich poraziť, ale teraz? Vždy keď sa chcel dostať domov, musel vystúpiť na tretie poschodie a aj to mu robilo ťažkosti. Prečo vlastne prišli za ním? Čo sa stalo? Najhoršia otázka bola však tá, ktorá sa pýtala na to, čo chcú a koľko ho to bude stáť. Ale skôr ako ju položil, jeden z mužov ho predbehol.
„Posiela nás Kráľovná.“
Mladík sa oprel lakťami o podlahu. Pokrútil hlavou. Počastoval toho, ktorý ho odhodil, nenávistným pohľadom, potom sa však rýchlo vyhrabal z kníh a vybehol po schodoch. Dal si veľký pozor, aby bol z dosahu karmínových plášťov. Mal chuť aj niečo urážlivé povedať, zastal aby nabral dych, ale rýchlo si to rozmyslel a vytratil sa. Dvere sa za ním hlasno zabuchli. Tak rýchlo sa ho Marek ešte nikdy nezbavil.
„Nabudúce keď nebudem vedieť, ako sa ho zbaviť, zavolám vás. Len to nesmiete preháňať. Toľko krásnych kníh...“
„Dnes ráno sa oslobodil Ničiteľ mesta, Cracco.“
Vyplnili sa najhoršie obavy. Marek Krák, v minulom živote nazývaný Cracco, stál voči Nigranovi Ničiteľovi, samozvanému pánovi mesta, nespočetne krát. Naposledy pred vyše tri sto rokmi, keď v meste stála Citadela. Vtedy ho porazil s vypätím všetkých síl a hovorilo sa, že viac krát nad ním už nezvíťazí. Napriek hrozivým predpovediam, Marek dúfal, že to patrilo minulosti.
Bojovne vystrčil bradu a buchol po stole. Na protivníkov to nezapôsobilo tak ako čakal, ale nevzdával sa. O život, ktorý máte vy sami v rukách, treba bojovať.
„To už nie je moja starosť. Poraďte si sami.“
„Potrebujeme ho zastaviť. Skôr, ako získa nové telo.“
„A čo ja s tým? Pred rokmi ste mi prisahali, že ak sa vrátim, zabijete ma a moje kosti podstrčíte
krkavcom. Nemám záujem.“
„Asi nevieš z čoho máš mať väčší strach. On si príde aj po teba. A po tvoju ženu...“
Odhodlane vstal a prstom zaútočil proti nim. Z jeho moci išiel stále strach. Jedine on sám vedel, že už jej nemá ani za náprstok. Bolo by zaujímavé sledovať, ako by sa všetko vyvíjalo, keby sa pokúsil ju použiť. Neskutočne sa bál, ale nemienil to dať najavo. Ľudmilu nie!
„Nik sa mi nebude vyhrážať, ani vy. Nepomôžem vám, ani keby ma prišla sama Kráľovná prosiť na kolenách. Ja už k vám nepatrím a žena už vonkoncom nie. Ak mi skríži cestu, ja sa o seba postarám. Skončili sme. Odíďte.“
„Dokážeme tvoju rodinu ochrániť, ak nám pomôžeš. Ver mi, iba s našou pomocou to zvládneš. Rozmysli si to, aby si potom neľutoval. Dávame ti šancu.“
„Odíďte.“
„Máš čas do svitu Mesiaca. Chlapec, ktorý sa narodil presne o šiestej večer sa stane jeho telom. Ak ho získa, všetci sme stratení. Ale ty... ty zomrieš prvý, to ti sľubujem.“
Potom sa obrátili a mlčky vykročili do schodov. V pivnici sa náhle rozozvučal ostrý monotónny zvuk. Telefón.
„Pán Krák? Zdravotná sestra Klaudia, z Nemocnice. Manželka ma poprosila, aby som vám zavolala. S potešením vám oznamujem, že sa vám narodil syn. Má päťdesiatdva centimetrov, štyri kilá a dvestopäť gramov a pýta sa na otecka. Prišiel na svet presne o šiestej...“
Čelo mu okamžite zvlhlo od potu. Srdce poskočilo, chytila ho triaška. Nie, to nemôže byť pravda. V hrudi mu dunel zvon silnejší ako ten Urbanov. Oči ho usvedčovali, našťastie v obchode už nebolo nikoho, kto by ho odhalil. Buchnutie dverí ho prebralo zo šoku.
Od sestry sa ešte dozvedel, že Ľudmila prišla v bolestiach do Nemocnice ráno po ôsmej, teda krátko nato, ako sa pohádali. Pôrod prebiehal vyše deväť hodín. Ubezpečila ho však, že matka sa má dobre. Potom položil.
Už vedel, že tento deň je najhorší, aký kedy zažil v tele človeka.
* * * * *
Keď si razil cestu mestom, každú chvíľu vrhal podozrivé pohľady na oblohu. Nikde ho nevidel. Skrýval sa za ťažkými, snehom voňajúcimi mrakmi. Nedokázal myslieť na to, čo urobí, ak sa vynorí z toho temného mora. Zaklínal ho. Nadával mu. Modlil sa.
A Mesiac ho počúval.
Bolo ťažké pochopiť, prečo práve jeho svit je tak dôležitý pri spojení Ničiteľovej duše a nového tela, aby sa mu vrátila moc v plnej sile. Marek to nevedel a ani nechcel vedieť. Ak telo nebude patriť práve narodenému synovi, nikdy ho to nebude zaujímať. Ale ak áno... Ochráni ho. Pred Ničiteľom, pred Klanmi, pred kýmkoľvek.
Kroky duneli na mestskej dlažbe, sem tam udusené snehom. Koniec Hlavnej sa rýchlo blížil, ale tam ho čakalo nemilé prekvapenie. Po ceste sa korytnačím tempom pohybovala kolóna áut. Vynadal si do hlupákov.
Ako mohol zabudnúť na každodenné zápchy?
Obchodné centrum vyrastalo pomaly. Problémov bolo však viac ako dosť. A dnes tomu pomohla aj polícia, ktorej hliadkové vozy stáli neďaleko staveniska a brzdili už aj tak pomalú premávku. Ako keby nemali nič iné na starosti, len zavadzať ľuďom.
Keď sa však priblížil, pochopil, že sa stalo niečo hrozné. Nad tým miestom sa preháňala smrť a Marekovi sa zdalo, že vidí jej, už značne otupenú, kosu. Policajti, hasiči a zdravotníci tancovali v podivnej symbióze tanec o život. Tu masírovali srdce, tam vyprostili muža z nakladača. Krv, všade kam sa človek pozrel.
Naprázdno prehltol chuť žlče. Pokračoval na zastávku. Takmer všetci ľudia sledovali záchrannú akciu pár metrov pred ním. Bledí, fialoví a aj s kamennými tvárami. Čo sa tu pre boha stalo, dumal Marek a spomenul si na sirény, ktoré cez deň raz za čas tlmene prenikli až k nemu do antikvariátu. Trvalo mu krátko, kým si spojil súvislosti.
Nigrana sa oslobodil!
Autobusy ihneď zavrhol. Nie len to, že by zapadli do kolóny, no mal silné obavy, či by sa do nejakého vôbec zmestil. Taký kopec ľudí, aký postával toho večera pred hotelom už dávno nevidel. Viacerí z nich to už vzdali a vybrali sa pešo. On však veľa času nemal.
Záchranou mala byť električka číslo šesť. No už pri pohľade na prázdnu zastávku električiek ho objalo zlé tušenie. Prečítal si oznam na tabuli odchodov a podlomili sa mu kolená. Električky až do odvolania nepremávajú. Nedostávalo sa mu žiadnej šance. Začínal byť zúfalý. A keď je človek zúfalý, je nebezpečný. V jeho prípade to bolo ešte horšie. On nebol človekom.
Bezradne sa oprel o rám zastávky a pozoroval svet okolo neho. Čas sa spomalil. Ľudia sa mihali s tieňom za sebou, zvuky ulice stíchli. Nepočul nič okrem tlkotu svojho srdca. Potom mu pred nosom preletel holub. Myšlienka ho udrela do hlavy. Deväť rokov uplynulo odvtedy, čo použil tú cestu. Deväť dlhých rokov. Kto vie, či to dokáže. Nezostávalo nič iné, iba to vyskúšať. Záviseli na tom dva životy.
Prinajlepšom.
* * * * *
Zvládol to až na piaty pokus. Pri prvom padol na asfalt a bolestivo si obil kolená, pri druhom ho prerušila stará pani, ktorá sa iba čudne usmiala a potom odkráčala do noci. Pri ďalších pokusoch narazil do pouličnej lampy, smetného koša a osvetlenia španielskeho bistra, po ktorom sa schúlil na chodníku a myslel, že to vzdá. Potom to skúsil ešte raz.
Na ten pocit už dávno zabudol. Ale keď sa po rokoch opäť vzniesol do povetria, plnými dúškami si užíval telo vo svojej prirodzenejšej podobe. Vznášal sa vo vetre a vzduch ho, hladkajúc po tele ako strateného syna, šteklil medzi krídlami. Čierna hlava sa obzerala zo strany na stranu. Budovy a osvetlené ulice plávali pod ním na vlnách vetra. Nocou letel ako tieň.
Zamával krídlami a žltým okom pozrel pred seba. Na pozadí oblohy blikala budova Nemocnice. Tušenia zla ho okamžite vytrhlo z opojenia. Slastné pocity sa stratili a spanikáril. Krkolomný pád sa mu podarilo zastaviť až tesne nad chodníkom.
A keď si už myslel, že to zvládol a let sa stal jeho súčasťou, zhora sa prihnala smršť. Odhodilo ho naspäť dolu. Rýchlo sa spamätal a znovu vyletel. Netušil, čo to bol poryv vetra, alebo niečo iné. Alebo niekto. Ostražito hľadel okolo seba. Nič mu to však nebolo platné. Druhý úder prišiel tesne nad kupolou Domu umenia.
* * * * *
Spod zeme sa vynorila zeleno šedá hmla a obostrela mesto. Pomaly stúpala od prahov budov, dlažby ulíc, zasnežených parkov a menila celý svet. Priečelia budov sa pretvorili a všade tam, kde bola moderná výstavba, sa do výšin dvíhala krása neogotiky. Hmla v tichosti pulzovala tlmeným svetlom.
Casi o` Via, mesto havranov, ožilo.
* * * * *
Na streche židovskej synagógy pristáli tri havrany a zložili krídla. Zelený prísvit mesta ich pohltil. Niekde vysoko nad nimi zahrmelo. Terasa zacinkala kvapkami letného dažďa. Cracco sa začudoval, ale potom si spomenul. Panovali tu iné zákony, a kým bola v skutočnosti zima, tu vládlo leto.
Čas tu bežal rýchlejšie. Nič sa však nemenilo.
A ľudia nevládli Mestu.
Premenili sa všetci naraz a najvyšší z nich sa chrbtom oprel o kupolu a ruky si zviazal na prsiach. Zubami si hrýzol dolnú peru. Vyzeralo to tak, že nad niečím usilovne rozmýšľa. Karmínový plášť vial vo vetre. Z oblohy padalo čoraz viac kvapiek. Dolu na uliciach to hmýrilo farbami, po chodníkoch kráčali desiatky mužov a žien v pestrých šatách. Proti nebu vystrelili dáždniky. Vzduch voňal rozkvitnutými jabloňami a vietor sa kĺzal po strechách. Medzi zábradlím sedel, po dychu lapajúci, Cracco.
Do bubnovania búrky zahučal nepriateľsky ladený barytón.
„Takmer si ho zabil, Ariuis.“
„Nepreháňaj, zbytočne. Videl si predsa, čo sa stalo.“
„Áno, videl. Vidím to aj teraz, keď tak bezmocne funí pri tom zábradlí. Je slabý a neschopný.“
„Deväť rokov je veľmi dlhá doba.“
„Bola to strata času. Namiesto toho, aby sme organizovali obranu, Kráľovná nás poslala po neho. A načo, povieš mi? Nie len tak sa z neho stal vydedenec. Je to iba biedny červ...“
„Prestaň, Moricco.“
Cracco urážku mlčky pretrpel, ale nezabudol. Trápilo ho však niečo oveľa dôležitejšie. „Prečo ma sledujete? Prečo ste ma zastavili?“
„Potrebujeme ťa a ty potrebuješ nás.“
„Prečo?“
„To decko zomrie tak či tak. Nie len, že je neschopný, on je aj nechápavý.“
„Moricco, zavri už hubu. A ty počúvaj. Bude nás to stáť veľa síl, ale napriek tomu ti chceme pomôcť. Je iba jedno miesto, kde bude v bezpečí...“
Tie slová Cracco nepočul. Poddal sa šumeniu dažďa a nevnímal pery pohybujúce sa v rytme havranieho dýchania. Pohľad mu preletel ponad karmínové plece a zastavil ho až Dóm, týčiaci sa k oblakom. Vyzeral inak ako vo svete ľudí. Tá výška bolo úchvatná.
„...ak prijmeš našu ponuku, nič sa mu nestane...“
Potom pocítil moc. Zavrel oči a zhlboka sa nadýchol. Cracco, posledný z rodu Mágoviazačov slov neveril, že ešte niekedy dokáže tvarovať hmotu a čas. Teraz však cítil jej chuť. Okolitý svet zmizol a prázdno ovládlo oslepujúce svetlo. Slová sa vynorili samé od seba. Musel si dať pozor ako ich poskladá, pretože čo i len jedno nesprávne vložené do zaklínadla, všetko zmení k horšiemu.
Našťastie si to všimli príliš neskoro. Dopadol medzi nich blesk. Záchrana sa koná, ale nie tak ako to chcú oni. Nebude žiadnou hračkou v cudzích rukách, veru nie. Musí byť aj iný spôsob a prisahal si, že ho nájde.
* * * * *
Hmla prikrývajúca mesto sa stratila rovnako rýchlo ako sa objavila. Dole sa rozozvučala zvonkohra na dnes posledný krát. Bolo osem hodín večer. Marek Krák pokračoval v lete. Sledovali ho dva spokojné pohľady.
* * * * *
Dvere na 17.poschodí sa rozleteli dokorán. Vyletel z nich ako korok zo šampanského a jedna zo sestričiek ho márne stíhala. Hoci už opäť bol v ľudskej podobe, nik a nič ho nemohlo zastaviť. Krok zarazil až na konci chodby. Stisol chladnú kľučku.
Keď ho zbadala, usmiala sa na neho a vydýchla naposledy.
Marekov svet sa zrútil. Premohla ho tak neskutočná bolesť, že ani kričať nedokázal. Nevidel mladého lekára, ktorý sa na neho obrátil. Nevidel ani jeho ľútostivý pohľad. Jediné, čo vnímal bol ten prenikavý tón, ktorý trhal dušu. Ľudmila umrela.
„Je mi to ľúto. Nechápem,“ povedal doktor.
Bolo to čudné a mladý lekár tomu vážne nechápal. Pred pár minútami ju previezli z operačnej sály na izbu a podľa zdravotníka bola v poriadku. Dokonca ho vraj poprosila, aby ju nechali chvíľu si pospať. Keby si doktor nekonal svoje povinnosti tak ako má, mohli ju nájsť až o hodinu, možno aj neskôr. Prišiel na izbu tesne pred Marekom a ihneď pochopil, že jej už nedokáže pomôcť. Keby nebolo toho zdravotníka, so zvláštnymi očami, ktorý ho zdržal, možno by ju zachránil.
Cez žalúzie a otvorené okno prenikali do izby snehové vločky. V každej jednej sa ligotala spomienka na ňu a chvíle, ktoré spolu prežili. Doktor sa pokúšal nájsť vhodné slová, ale Marek dokázal myslieť iba nato, že sa nestihli rozlúčiť. Posledné, čo spolu zažili bola hádka, krik a plač. V oku sa mu zaleskla slza. Nebolo to fér – bola jediná na ktorej mu záležalo. Doktorove pery pokračovali a na chvíľu ho vymanili z bolesti.
„...chlapec je, našťastie, v poriadku.“
Akoby ho švihol bič. Chlapec! Nebolo ťažké na neho zabudnúť, keď mu Ľudmila odišla pred očami. Teraz ho však doktorove slová zasiahli. A keď lekár zatváral okno a okolo preleteli dva havrany, zlé pocity sa vrátili. Stále je v nebezpečenstve. Ochraňujú ho aj proti jeho vôli?
Novorodenec bol príliš ľahkým terčom. Hoci bol Ničiteľ oslabený, stále dokázal preletieť veľké vzdialenosti, prechádzať stenami a pohlcovať duše ľudí, ktoré mu stáli v ceste. To bol však iba zlomok toho, čo dokázal pri plnej moci. Vždy keď s ním bojoval, objavil niečo iné, z čoho išiel strach.
Na päte sa otočil a vrazil do sestričky. Zachytil ju a ohromil ju otázkou, kadiaľ sa k chlapcovi dostane. Doprava, potom po chodbe, doľava. Tretie dvere. To mu stačilo. Pustil ju a rozbehol sa. Nevšímal si, že bolestivo dopadla na prah a podkopla doktora. Musel nájsť syna.
Dlho hľadel na štyri inkubátory a postieľku akoby čakal, že sa jedno z nich prizná. Osem detí však mlčalo. Poobzeral sa na všetky strany a potom začal prezerať jednotlivé nožičky. Na lístkoch boli hypermangánom napísané čísla, čo mu nepomohlo. Hoci boli rozdielne, pripadali mu ako z jedného vajca. Ako ho nájdem?
Myšlienky mu prerušil detský plač. Zdalo sa, že ten na kraji postele si spoznal otca. Určite cíti, že som tu, pomyslel si Marek. Dlaňou mu prešiel nežne po hlavičke. Bol ešte trochu špinavý a kožu mal pokrčenú, ale aj tak to bol najkrajší chlapec, akého kedy v živote videl. Bol totiž jeho.
Na šiji pocítil prievan. Bleskovo sa otočil.
„Čo tu robíte?“
Vydýchol si. Bola to iba doktorka. Pekná, s kučeravými vlasmi. Ale to Marek nevnímal. Nebol to ten, koho očakával a to bolo najhlavnejšie. To ale neznamenalo, že nie je na blízku.
„Prišiel som si po syna.“
„To je od vás pekné, ale my tu deti len tak nerozdávame.“
Pozrel priamo na ňu. Vedel, že sa ho ľudia boja, keď je naštvaný, ale ona nie. Nesklopila oči, neuhla. Ba čo viac, zdalo sa mu, že je pripravená na všetko. Ako veľmi sa mýlil.
„Som doktorka Anna Endelyová. Ako vám môžem pomôcť?“
Nechcel jej ublížiť. Zrak mu padol na syna, potom na okno. Mesiac sa stále skrýval. Mágia, ktorá ho pred pár minútami objala, bola preč. Necítil ju. Ak chcel ujsť, musel sa poponáhľať. Bol odhodlaný na všetko.
„Kto ste?“
„Som Marek Krák.“
Doktorka si na okamih vydýchla. Tak možno nemala do činenie so šialencom. Áno, jedno z tých detí, ten na kraji, je jeho. Ako počula, záhady sa tomu chlapcovi rozhodne nevyhýbajú. Kolega, ktorý ho priviedol na svet sa sťažoval na pokazené hodiny na sále. Všetky ukazovali presne šesť hodín, keď sa narodil. Niekoľko minút.
„Chápem, že sa o neho bojíte, ale ubezpečujem vás, že tu je v bezpečí.“
Zarinčalo sklo. Do miestnosti niečo vletelo a narazilo do steny. Svetlá stmavli, izba potemnela. Niečo, alebo niekto stál neďaleko nich. Anna cítila prerývaný dych neznámeho na pleci. Pálil. Mala strach, ale neodvážila sa ani pohnúť. Všetky zvuky utíchli.
Do nosa jej vnikol pižmový zápach. Viečka omámene klesli, hlava oťažela. Už už mala spadnúť, keď ju niekto zachytil.
„Nechaj ju, vezmi chlapca a bež..“
Našťastie pre doktorku ho Marek neposlúchol. Keď sa mu ju však podarilo prebrať, prišlo niečo strašnejšie. Po stenách sa rozbehli, ako pavučinová sieť, rozbehli čierne potôčiky.
Muž v karmínovom plášti, ktorý stál pred nimi, sa otočil. Poznal to. Bola to krv nesmrteľného, Nigranova krv. Bublala po paneli a syčala ako kyselina, no vedel, že je to oveľa horšie. Tá tekutina sa dokázala vpiť do každého materiálu, pohltiť ho a explodovať tak, že roztrhala všetko v okolí.
„Nemám svoju moc, Ariuis. Nezastavím ho.“
Pavučina sa čoraz rýchlejšie rozširovala. Trojo očí videlo ako sa rozpína po stenách, prskajúc ničí farbu i omietku a prežiera sa dovnútra. Doktorke sa vrátil zrak, ale bola by radšej, keby tomu tak nebolo. Karmínový plášť sa rozprestrel pred nimi, no taká slabá zábrana dlho nevydrží.
„Preto som prišiel. Pokúsim sa ho zadržať. Ešte je šanca, ako Ničiteľa poraziť.“
Marek musel byť rýchly, ale nemal žiadne skúsenosti s čerstvo narodenými deťmi. Nevedel, ako ho má chytiť, tak aby mu neublížil. Doktorka premohla strach, pokrútila hlavou a zobrala dieťa do náručia. Spoločne vybehli z miestnosti.
„Musíš nám veriť, Cracco.“
Potom stena vybuchla.
* * * * *
Utekali bok po boku. Ona s novorodencom na prsiach, on s hasiacim prístrojom. Inú zbraň nezohnal a bál sa, že aj táto mu bude iba na obtiaž. Keď však videl, ako tekutina odoláva vode – v neďalekej kuchynke – trochu pookrial. A mal veľký kus šťastia, lebo látka v prístroji bola skutočne voda a nie prášok, či pena.
Personál oddelenia za nimi nechápavo pozeral. No len dovtedy, kým sa nezjavilo to, čo ich prenasledovalo. Obrovská bublina pohlcujúca stenu za stenou v ktorej sa strácali životy. Kým dorazili na recepciu, veľká časť poschodia bola zdevastovaná, hrozilo, že sa preborí strop a pochová ich pod svojou váhou.
„Čo, kristepane, nás prenasleduje?“
Namiesto odpovede ju chytil za ruku a strhol nabok. Výťahy boli blízko. Pred veľkým tieňom – stvoreným z bubliny – mali náskok iba pár metrov. Avšak skôr ako k nim stačili dobehnúť, objavila sa tá hmota priamo pred nimi. Marek Krák otvoril ústa, ale slová nevyšli. Nie, mágiu neovládal. V zúfalstve rozbil uzáver a prúd vody zasiahol cieľ. Zbavil sa tak bremena, ale nie nepriateľa. Doktorka však toho využila naplno a rýchlo sa zorientovala.
„Za mnou.“
Ocitli sa na schodoch. Marek zablokoval dvere prázdnym hasiacim prístrojom a potom nasledoval doktorku dolu. Získal ďalšie cenné sekundy. Čoskoro však začali stropy nad nimi praskať a padať všade okolo nich. Cesta dolu bola náročná. Našťastie mali náskok jeden a pol poschodia a tak sa im podarilo bezpečne zísť až dolu. Anna sa nechala unášať ďalej. Tušila, že nemá ani tú najmenšiu chuť stretnúť sa tvárou v tvár tomu, čo bolo za nimi. Videla, čo to robilo s ľuďmi, ktorí tomu nestačili ujsť.
Vybehli z budovy. Zrazu sa spoza rohu vynorila biela sanitka a zastala vedľa nich. Niekto otvoril bočné dvere. Bol to záchranca, akého si Marek nedokázal predstaviť.
„Nezízaj tak na mňa. Nastúpte, nemáme čas.“
* * * * *
Zvuk sirény pohltil blízku križovatku. Záchranca sa vyhol všetkým prekážkam, od aút až po zábradlie oddeľujúce električkovú trať a zabočil na hlavnú cestu. Marek kĺzal zrakom po oboch stranách ulice, ale nič nevidel. Dlho však tak nebolo. Potom sa niečo objavilo a on pochopil, že Ničiteľ ho opäť prekvapil. To je nemožné.
Dokázal byť na viacerých miestach súčasne.
Z troch strán sa na nich valila pohroma. Prudko zabočili na juh, tam kde viedla jediná úniková cesta. Marek v poslednej chvíli zachytil doktorku, ktorá sa stále nevedela spamätať z predchádzajúcich udalostí.
Anna bola ohromená. Behom pár minút sa všetko zmenilo. Pred necelou hodinou nastupovala do služby a už ju prenasledoval záhadný tieň, ktorú ju chcel zabiť. Vlastne, nie ju, skôr muža sediaceho vedľa nej. Cítila sa ako v nejakom horore a dúfala, že sa rýchlo prebudí.
Potom jej skĺzol zrak na pravú ruku. Krvácala.
A pochopila, že to nie je sen.
„Ste zranená.“
Doktorka na neho pozrela. Mal smutné oči, ale páčili sa jej. Prstami sa dotkla jeho pokožky. Nechápala, ako môže teraz myslieť na také veci, ale už dlho sa túla po uliciach sama. Dávno bolo tomu, kedy mala posteľ vyhriatu teplom muža. Niekde na inom mieste a v inom čase...
„Nie je to nič vážne, škrabanec. Ani ma to nebolí.“
Zmýlila sa. Marek nejavil ani tie najmenšie známky záujmu, čo však chápala. Koho by zaujímala cudzia žena, keď manželka umrela iba nedávno a synovi chce ktosi ublížiť? Urobila to, čo sa ako jediné dalo urobiť v podobnej situácii. Našla v skrinke stetoskop a pomaly vyšetrovala malého pacienta. Bol to zázrak, že je absolútne v poriadku.
Náhle sa spredu vynorila Moriccova tvár.
„Potrebujem s tebou hovoriť.“
Marek prikývol a jemne zdvihol chlapca. Keď ho podával doktorke nevšimol si ako Moricco na malého nenávistne pozerá. Bol to iba okamih, ale doktorke to neušlo. Nevedela pochopiť jeho nenávisť. Chlapec bol na tomto svete veľmi krátko nato, aby niekomu ublížil. Dnes večer však bolo málo vecí, ktoré chápala.
Osamela. Hrozba letiaca okolo sanitky bola bližšie. Vyplašene pozorovala tajomný vír a hľadala nejakú pomoc. Zdalo sa však, že nik iný tú hrozbu nevidí. Ľudia sa pokojne prechádzali po chodníkoch a autá sa vyhýbali iba hučiacej sanitke.
Šepot z kabínky nej prichádzal pozvoľne. Bolo jasné, že Marek proti niečomu tvrdošijne odporuje. Náhle hrozba udrela a hovor sa prerušil. Prudko narazila do plechu a zanechala na boku preliačiny v tvare pästí. Náraz ich odhodil do ďalšieho auta, brzdy zaškrípali. Moricco okamžite strhol volant doľava, dupol na plyn a preletel cez križovatku.
Na uliciach sa náhle objavili stovky sanitiek.
„To je naša pomoc, Cracco.“
Biela masa vytekala z každej ulice a rýchlo napredovala oproti nim. Kým ich však obklopila, dostali ešte dva údery. Začal kolotoč. Všetko okolo nich sa krútilo, každú chvíľu menili smer. Otočili sa trikrát okolo svojej osi a všetko zaniklo – sanitky, sirény, autá i Ničiteľov tieň. Všetko, aj detský plač.
Náhle sa masa rozdelila. A znovu. A naposledy pred kruhovým objazdom. Z neho vyleteli už osamotení, nik ich neobklopoval a čo bolo dôležitejšie, ani neprenasledoval. Zapraskala vysielačka.
„...voláme voz dvadsať jedna. Dostali sme hlásenie o nehode na Ostravskej, dvaja ťažko zranení.
Urýchlene vyrazte na cestu... voz dvadsať jedna, počujete nás?“
Marekovi sa zdalo, že ten hlas už niekde počul, ale nedokázal si spomenúť kde a komu patril. Po tej šialenej jazde bol plný zmätku. Vyzeralo to tak, že sa striasli tieňa, ale nik im nemohol zaručiť, že ich opäť nenájde.
„Tá nehoda je blízko cintorína. Blízko miesta, kde bude tvoj syn v bezpečí. A kde sanitka nebude taká nápadná.“
„Neviem, či je to správna cesta.“
„Ver nám, konečne. Keby nebolo nás, dokázal by si pred ním ujsť tak ďaleko? A tam, pri hrobe
rodičov, budeš najsilenejší. Môžeš sa mu postaviť na odpor.“
Marek o tom dosť silno pochyboval. Stačilo mu to zlyhanie v nemocnici. Nevidel však inú možnosť a tak súhlasil. Ak je nejaké miesto, kde môže opäť pocítiť mágiu, tak určite tam, v hrobke. A keby aj nie, Ničiteľ nevstúpi na pôdu, v ktorej ležia kosti Mágoviazača. Posvätná zem by zničila jeho dušu.
Zrak mu padol na syna v doktorkinom náručí a potom na ňu. Mlčky mu pohľad opätovala. Až teraz si uvedomil jej črty. Boli mu akési povedomé, ale nevedel si spomenúť. Musel uznať, že na človeka sa držala statočne. Určite je plná otázok.
Myslel si, že by odpovede nepochopila, ale veľmi sa mýlil. Doktorka pred pár okamihmi precitla. Všetko sa vrátilo. Pocity, spomienky a aj bolesť. Ani ona nebola človekom. Cítila sa ako po veľmi dlhom spánku a netušila, že o jej návrate budú raz kolovať legendy.
Bola to ona, ktorá mala slúžiť Ničiteľovi. Mala sa prebudiť hneď potom ako jej pán získa nové telo. A tomu sa tak práve stalo. Nigrana povstal. Nikto okrem nej však nevedel, že to bolo na inom mieste, ďaleko od nich. Všetko podstatné pochopila. Už vedela koho sa báli a pred kým sa snažili ujsť. Ale nechápala to, pretože Ničiteľ nebol ten, ktorý ich prenasledoval. Keby bol na blízku, prebudila by sa oveľa skôr. A Marekovo dieťa by dostala sama.
Volal ju pán, ale ona mu neodpovedala. Musela zistiť, prečo ťahajú Mágoviazača a jeho syna na cintorín. Prečo si dali takú námahu, aby to vyzeralo tak, že ich prenasleduje Ničiteľ. Prečo nechránili skutočného chlapca z veštby. Neodhalia ju, kým nebude neskoro. Potom urobí, čo bude musieť.
Moricco náhle dupol na brzdu. Boli na mieste.
* * * * *
Hrdzavé pánty zaškrípali a brána sa otvorila. Na cintorín vkročili iba dve postavy, tá tretia varovne zastala. Jej dávne inštinkty sa prebudili naplno. Skrčila nos.
„Mám pocit, že tu nie sme sami.“
Doktorka mala pravdu. Z temnoty, tu a tam osvetlenej plamienkami sviečok, sa vynorili desiatky postáv zahalených v plášťoch. Potichu ich obklopili a v tesnom objatí vstúpili s nimi dnu. Potom k nim vykročil Ariuis.
„Som rád, že aj vám sa podarilo ujsť. Poďte, máme málo času. Obloha sa začína trhať a svit Mesiaca tu bude čoskoro.“
Marek ten hlas okamžite spoznal. Počul ho pred chvíľou v sanitke. Mal na také dačo sluch, vedel rozoznať desiatky cudzích hlasov. Aj potom, čo sa zmenila ich farba. Tam v aute, bol rozrušený a neodhalil ho hneď Teraz si bol však istý a v hlave mu skrslo neblahé podozrenie. Ariuis mal plášť na mnohých miestach rozožratý, ale Marek neveril, že by mohla akákoľvek látka odolať krvi nesmrteľného. Pevnejšie zovrel chlapca v náručí. Nepáči sa mi to.
Pozrel na nočnú oblohu. Mraky sa trhali akoby ich rozsekol nejaký meč. Prestalo snežiť a plášte, ešte pred chvíľou posiate vločkami, odhaľovali svoje farby. Bola síce tma a jediný zdroj svetla predstavovala fakľa na čele sprievodu, ale aj napriek tomu si bol istý. Boli tu iba príslušníci šiestich klanov. Chýbal ten jeho, amberový.
Smerovali k hrobke. Nikto neprehovoril. Iba doktorka si niečo šomrala popod nos. Marek sa snažil premýšľať.
Dakedy dávno, keď bol Nigrana ešte slabý, sa šírila Mestom havranov jedna povesť. Hovorila o tom, že ten kto získa jeho srdce, dostane aj mesto a stane sa novým pánom. Keď to však skúsili dvaja silní Mágoviazači a nezostala po nich ani pamiatka, prisahalo sa, že už sa tomu nikdy nikto nepodrobý. Ale čo sa stane keď si niekto zadováži krv Mágoviazača?
On ju už nemal, zdalo sa, a potom tu bol jeho syn.
Z tmy sa vynoril prach. Otvorili hrobku a prerušili niť jeho myšlienok. Celé veky prešli od toho, čo sa naposledy poklonil matke a otcovi. Chcel vidieť ich hroby, ale váhal. Ariuis a s ním ďalší dvaja sa stratili dnu.
Už vedel, že je to pasca. To oni ho donútili prísť sem, oni ho prenasledovali. Chceli získať krv malého a moc vládnuť mestu. Oni, nie Ničiteľ. Ale ako, keď sa ho nemohli ani dotknúť ani zabiť ho? Keby sa tomu tak stalo, mágia by sa nenávratne stratila. Bol iba jediný muž, ktorý sa ho mohol dotknúť, či zabiť bez toho, aby chlapec nestratil čarovné schopnosti.
Neobetujem syna, nie...
Pochopil to tak náhle, že to s ním zamávalo a potkol sa o koreň akéhosi vysokého stromu, zrejme topoľa. Doktorka neváhala, chopila sa ponúknutej šance. Rýchlo po ňom skočila a zmocnila sa chlapca. Nigrana sa poteší, keď mu ho donesie. Preskočila Mareka a rozbehla sa proti noci. Ďaleko však neušla, niekto bol rýchlejší.
Z hrobky sa vynoril Ariuis so spoločníkmi.
„Pekná rana, Moricco.“
„Mám chlapca. Mám ho.“
„Okamžite ho pusť. Pošpiníš ho a všetko bude k ničomu... Cracco, zdvihni sa a vezmi malého do hrobky. Ponáhľaj sa.“
„Nie je kam, Ariuis. Už chápem.“
„Teraz cítiš krivdu, ale je to pre naše i tvoje dobro. Nik nemôže Nigranu zastaviť ak sa už raz oslobodil. Je to nemožné. Je tu však možnosť ako ho poraziť. Potrebujeme ale moc tvojho syna.“
„Neurobím to.“
„Ale urobíš. Ak nie, urobím to ja. Ty prídeš o syna, ja o moc. A ver mi, radšej ho zabijem, ako keby som nemal využiť všetky možnosti ako zachrániť mesto a teba donútiť, aby si mi pomohol.“
Spoza mrakov sa vynorilo bledé svetlo. V tom okamihu sa rozhodol. Dohrá hru do konca. A potom im ukáže, čoho je schopný. Budú ľutovať, že sa narodili a každého z nich roztrhá vlastnými rukami. Buď tu a teraz, alebo na inom mieste. Dostane ich do posledného.
Sklonil hlavu a z úst mu vyšli tiché slová.
„Kto pôjde do hrobky za mnou, toho zabijem.“
A stratil sa vo vlhkej temnote.
* * * * *
„Prišiel som vám ukázať syna.“
Kamenné tabule sa nepohli ani o piaď. Vzdychol si. Bolo to ťažšie ako čakal. Vo výklenku svietila fakľa a vrhala tancujúce lúče okolo. Na náhrobku bola položená dlhá dýka, basilard, s dvojitou čepeľou. Čakala na to, kedy si zoberie do ruky rohovinovú rukoväť a ponorí hrot do malého telíčka.
Položil chlapca na jednu z tabúľ a uchopil dýku.
* * * * *
Pohltilo ho svetlo. Pomaly vykročil k hrobke a zastal oproti otcovi. Zľakol sa, ale starec sa iba usmieval. Hľadel na klbko radosti a života, mrviace sa na kvádri. Čas zastal, ale Marek všetko ostatné vnímal. Videl ako sa otec naklonil k vnukovi s úmyslom ovoňať ho, i to ako potom skrčil nos. Dlho nepočul jeho hlas. Bol to však on, so všetkým pôvabom.
„Niekto sa nám tu posral, Cracco.“
„Otec...“
„Je rozkošný. Dúfam, že bude po mne. Ako chceš bojovať?“
„Bojovať?“
„Myslíš, že niekto nepochopil, prečo si sem prišiel sám? Práve teraz sa radia, koho za tebou vyšlú, aby ťa zabili. Je totiž aj iný spôsob, ako získať chlapcovu moc, síce so slabším výsledkom, ale je. Avšak, boja sa ťa. Aj po takom čase. Bohužiaľ, mágiu už nikdy nebudeš ovládať. Bol si príliš dlho v tele človeka.“
„Iný spôsob? Nepoznám iný spôsob.“
„Máš pravdu, nepoznáš ho. Ale keď príde čas, uvidíš ho aj sám. A pochopíš. Teraz to nie je dôležité. Pýtal som sa ťa, ako chceš bojovať.“
„Mám iba túto dýku...“
„A mágiu.“
„Nevravel, si, že ju už nedokážem ovládať?“
„Nemyslel som tvoju, synak. Ervinio jej má dosť.“
„Ervinio?“
„Môj vnuk. Musíš iba veriť. Potom cestu ľahko nájdeš. A pamätaj, že nie všetko zlo je viditeľné a naopak. Nezabudni.... Choď, máš spoločnosť. Urob čo musíš a zachráň chlapca.“
„Áno, otec. Urobím.“
A s tými slovami sa rozlúčili. Navždy.
* * * * *
Otočil sa. Na schodoch stál Ariuis s palcátom v ruke. Marek sa odhodlane postavil proti nemu a napriahol dýku pred seba. Musí veriť. Musí...
„Dostal si šancu, Cracco. Teraz ho zabijem sám.“
Protivník na nič nečakal a vyrazil do útoku. Trojboká hlavica švihla naprázdno a sila úderu porazila aj útočníka. Tvrdo narazil do kamennej steny. Marek to pohotovo využil. Zachytil karmínový plášť, prudko si ho pritiahol k sebe a podrazil mu nohy. Stratil však svoju zbraň. Skočil po basilarde, ale Ariuis bol rýchlejší.
Roztrhal plášť a kopol ho do nohy. Palcát bol pripravený. Vo vzduchu však zmenil smer a tvrdý náraz dopadol na tabuľu hrobky. Zasiahol však iba kameň. Marek najprv nechápal, čo sa stalo, ale potom zbadal Ervinia. Premenil sa.
Čas sa zastavil. Z malého havrana vytryskla mágia a na nachovo oranžových vlnách dopadla na otcove ramená. Zaklínadlo prepojenia bolo úspešné. Potom už mohol Ariuis iba bezmocne sledovať blížiacu sa smrť. Magický prút mu dopadol na prsia a roztrhol srdce.
„Nevravel som, že kto pôjde za mnou, zomrie?“
Ale nebolo to také ľahké. Blesk smrti bolo neuveriteľne vyčerpávajúce zaklínadlo a ani najlepší Mágoviazač ho nemohol použiť viackrát za sebou. A Marek musel konať. Do hrobky vkročili ďalší nepriatelia, na čele s Moriccom. Krvácali. Sprevádzal ich zvuk rinčania zbraní.
Vonku sa teda bojovalo. Ale kto proti komu?, dumal Marek
Mágoviazača ale už nikto nemohol zastaviť. Netušil, koľko ich má proti sebe a tak sa rozhodol zbabelo ujsť. Zachytil syna a spoločne vyleteli z hrobky. Najprv si myslel, že chlapec let nezvládne, ale mágia ho pohltila a pomohla mu. Pod nimi sa neľútostne mihali amberové plášte a rozosievali smrť. Krv zdobila náhrobky vo veľkom. Nemohol im pomôcť, dôležitejší bol útek. Vypustil magickú sieť a tak spomalil tých, čo sa vydali za nimi.
Získali dostatok času. A ako leteli stále vyššie a vyššie, všetko zanechávali za sebou. Zvuky postupne utíchli. Posledné, čo si Cracco z toho večera pamätal, bol osamelý biely vlk bežiaci medzi tieňmi.
* * * * *
Vlčica vyčerpane zastala. Z pleca jej stekala krv a farbila šedý kožuch do červena. Nad horizontom vychádzalo slnko a niekde tam sa stratili aj tí, ktorých prenasledovala.
Musí ich nájsť. Ak sa jej to nepodarí, Nigrana bude zúriť a ona, Angela, vo svete ľudí nazývaná Anna, príde o hlavu. Nie len, že pri svite Mesiaca nereagovala na jeho volanie, ale umožnila nepriateľovi ujsť. A mesto tak získalo nového ochrancu.
Našla mláku z ktorej sa napila. Potom vyrazila na východ.
* * * * *
Marek Krák odpočíval v tieni košatého duba. Pravou rukou držal malého Ervínia na hrudi a pozoroval mesto pod sebou. Mesto, ktoré bolo jeho domovom a životom. Jedného dňa sa vráti a potom tí, čo ho budú považovať za zbabelca, pochopia, prečo musel ujsť.
Nepríde však sám. Sklonil hlavu a usmial sa na syna. Raz to pochopí aj on. A pomôže mu pomstiť sa. Aj keby sa mali spojiť so samotným Ničiteľom.
Potom obaja, otec aj syn, pokojne zaspali zakrytý plášťom hmly. Teraz mali už iba jeden druhého.
Arcey
Som planetárny bojovník a ťažký knihožrút, ktorý sa v slabých chvíľkach snaží písať.
Diskusia
kAnYs
Pripadalo mi to tak akoby si sa snazil kratkymi a udernymi vetami nastolit nejaku napinavu atmosferu, ale po urcitej dobe (dost kratkej) mi to prislo nesmierne otravne a rusive. Veci ktore sa dali napisat v suveti si vyjadroval v kratkych useknutych vetach. Priklad? "Marek ho úspešne ignoroval a sklonil hlavu. Z úst mu vyšiel zúfalý vzdych. Tento deň bol akýsi prekliaty. Ráno sa pohádal s Ľudmilou. V poslednej dobe je to u nich zvykom." toto sa dalo pekne povedat v troch vetach a plynulo by to niekolkonasobne lepsie. Vdaka tomuto to bolo aj take... jednotvarne, nedynamicke a nudne. Dalej, tvoj styl pisania bol neskutocne matuci, v kuse si iba naznacoval a naznacoval a snazil sa takymto sposobom vynutit urcity pocit mysterioznosti. Nepodarilo sa. Liezlo mi to na nervy a neustale som sa v duchu pytal "Co?" aby som sa za par riadkov dozvedel "to." Neustale dokola.
09.02.2011
Pripadalo mi to tak akoby si sa snazil kratkymi a udernymi vetami nastolit nejaku napinavu atmosferu, ale po urcitej dobe (dost kratkej) mi to prislo nesmierne otravne a rusive. Veci ktore sa dali napisat v suveti si vyjadroval v kratkych useknutych vetach. Priklad? "Marek ho úspešne ignoroval a sklonil hlavu. Z úst mu vyšiel zúfalý vzdych. Tento deň bol akýsi prekliaty. Ráno sa pohádal s Ľudmilou. V poslednej dobe je to u nich zvykom." toto sa dalo pekne povedat v troch vetach a plynulo by to niekolkonasobne lepsie. Vdaka tomuto to bolo aj take... jednotvarne, nedynamicke a nudne. Dalej, tvoj styl pisania bol neskutocne matuci, v kuse si iba naznacoval a naznacoval a snazil sa takymto sposobom vynutit urcity pocit mysterioznosti. Nepodarilo sa. Liezlo mi to na nervy a neustale som sa v duchu pytal "Co?" aby som sa za par riadkov dozvedel "to." Neustale dokola.
09.02.2011
kAnYs
Zasa, ako minule, Chlieb a Med. Tieto nastroje (kratke uderne vety a umyselne nedokreslovanie udalosti) mozu byt uzitocne ak sa dobre pouziju, ale toto dielo ich zneuziva a neposobi to dobre. Akoby si natocil horror/triller/cokolvek, v ktorom na kazdej druhej scene zazneje "Ta, da, daaaaaaa!" a namiesto zaberu na hercov, je kamera vkuse otocena do rohov miestnosti, aby bolo vidiet iba pohybujuce sa tiene. Priklad? !!!SPOILER!!! Moricco a sanitka. To ze som musel cakat sedem !!! odstavcov len preto aby som sa dozvedel taku nepodstatnu informaciu ze Moricco soferuje sanitku ma skoro dostalo zo stolicky. A aj to mi doslo az pri vete "Moricco strhol volant", pretoze "Spredu sa vynorila Moriccova tvar" som pochopil ako ze sa zmaterializoval pred sanitkou.
09.02.2011
Zasa, ako minule, Chlieb a Med. Tieto nastroje (kratke uderne vety a umyselne nedokreslovanie udalosti) mozu byt uzitocne ak sa dobre pouziju, ale toto dielo ich zneuziva a neposobi to dobre. Akoby si natocil horror/triller/cokolvek, v ktorom na kazdej druhej scene zazneje "Ta, da, daaaaaaa!" a namiesto zaberu na hercov, je kamera vkuse otocena do rohov miestnosti, aby bolo vidiet iba pohybujuce sa tiene. Priklad? !!!SPOILER!!! Moricco a sanitka. To ze som musel cakat sedem !!! odstavcov len preto aby som sa dozvedel taku nepodstatnu informaciu ze Moricco soferuje sanitku ma skoro dostalo zo stolicky. A aj to mi doslo az pri vete "Moricco strhol volant", pretoze "Spredu sa vynorila Moriccova tvar" som pochopil ako ze sa zmaterializoval pred sanitkou.
09.02.2011
kAnYs
Verdikt: Pribeh sam o sebe nieje zly, spracovanie je ale hrozne. Velmi som sa musel premahat aby som to docital. Niektore zvraty sa mi ale pacili ku koncu, takze... 4. Na viac to nevidim.
09.02.2011
Verdikt: Pribeh sam o sebe nieje zly, spracovanie je ale hrozne. Velmi som sa musel premahat aby som to docital. Niektore zvraty sa mi ale pacili ku koncu, takze... 4. Na viac to nevidim.
09.02.2011
kAnYs
Prepisat. Totalne prekopat 80% viet, snazit sa pisat suvetia, nech atmosfera plynie z obsahu a nie z formy, z ktorej aj tak neplynie lebo je zle zvladnuta. Pisat zretelnejsie, nepouzivaj take neskutocne do oci bijuce snahy o naznacenie dalsej udalosti STALE DOKOLA. Raz, dva krat za dielo, ok. Nie v kazdom druhom odstavci. "Otvoril oci, zbadal ho... nie, nie to nemohol byt on. Pred dvomi dnami pomaloval strop sedou hmotou jeho nervoveho centra a dnes... Mr. Evil Guy version 2.0 cumel na Pouzivatela Virtualnej Reality A so smrtonostnym vyrazom. A Pouzivatel... bol pripraveny. V ruke mal vypinac." Toto su vety ktore sa maju pouzivat v ojedinelych pripadoch, vrcholiacich momentoch a ktore maju dofarbit dielo, nie tvorit ho. Howk. Piste uz niekto iny, ja musim z prace dom :)
09.02.2011
Prepisat. Totalne prekopat 80% viet, snazit sa pisat suvetia, nech atmosfera plynie z obsahu a nie z formy, z ktorej aj tak neplynie lebo je zle zvladnuta. Pisat zretelnejsie, nepouzivaj take neskutocne do oci bijuce snahy o naznacenie dalsej udalosti STALE DOKOLA. Raz, dva krat za dielo, ok. Nie v kazdom druhom odstavci. "Otvoril oci, zbadal ho... nie, nie to nemohol byt on. Pred dvomi dnami pomaloval strop sedou hmotou jeho nervoveho centra a dnes... Mr. Evil Guy version 2.0 cumel na Pouzivatela Virtualnej Reality A so smrtonostnym vyrazom. A Pouzivatel... bol pripraveny. V ruke mal vypinac." Toto su vety ktore sa maju pouzivat v ojedinelych pripadoch, vrcholiacich momentoch a ktore maju dofarbit dielo, nie tvorit ho. Howk. Piste uz niekto iny, ja musim z prace dom :)
09.02.2011
jurinko
Mne sa to naopak celkom pacilo. Je fakt, ze uderne koncovky ("A ked je clovek zufaly, je nebezpecny. V jeho pripade to bolo este horsie. On nebol clovekom.") je treba pouzivat s rozumom, mali by navnadit citatela na dalsie citanie (je to nieco ako "to be continued" na konci serialu). Pouzival si to prilis casto a skutocne to posobilo trocha otravne. Tiez mi vadili neucesane vety, chcelo by to preskrtat (ale nesuhlasim s kanysom, ze je to treba prepisat, podla mna to je treba dobre zeditovat). V sanitke som cakal toho otravneho chalana z antikvariatu, nie Moricca, ale nevadi (ziadne materializovanie ma nenapadlo). Skoda, ze citis potrebu pouzivat archaizmy, ktore pochadzaju z cestiny (palcat, nachovy - je jedno, ci je v KSSJ [navyse "nachovy" znamena "purpurovy", ako teda moze byt ziara nachovo oranzova? Je to kombinacia farieb? Nie je to jasne z textu.]). Sem tam ti usla gramatika, ...
10.02.2011
Mne sa to naopak celkom pacilo. Je fakt, ze uderne koncovky ("A ked je clovek zufaly, je nebezpecny. V jeho pripade to bolo este horsie. On nebol clovekom.") je treba pouzivat s rozumom, mali by navnadit citatela na dalsie citanie (je to nieco ako "to be continued" na konci serialu). Pouzival si to prilis casto a skutocne to posobilo trocha otravne. Tiez mi vadili neucesane vety, chcelo by to preskrtat (ale nesuhlasim s kanysom, ze je to treba prepisat, podla mna to je treba dobre zeditovat). V sanitke som cakal toho otravneho chalana z antikvariatu, nie Moricca, ale nevadi (ziadne materializovanie ma nenapadlo). Skoda, ze citis potrebu pouzivat archaizmy, ktore pochadzaju z cestiny (palcat, nachovy - je jedno, ci je v KSSJ [navyse "nachovy" znamena "purpurovy", ako teda moze byt ziara nachovo oranzova? Je to kombinacia farieb? Nie je to jasne z textu.]). Sem tam ti usla gramatika, ...
10.02.2011
jurinko
[pokr.] ale nebolo to nijako vazne. Slova "amberovy" (jantarovy?!) a "magoviazac" sa mi vobec nepacia, jedno je vylozene odvodene z anglictiny, druhe zas vyzera ako vytvorene podla anglickych pravidiel. Slovencia nespaja dve slova do jedneho takymto sposobom ("Spell Binder"). Moze to byt kostrbate, ale oficialny nazov niekoho, kto viaze magiu (co by ma inak zaujimalo, ako sa da magia viazat..) moze byt kludne dlhsi a honosnejsi (moze to byt titul), resp. v slovencine by mal byt dvojslovny ("Viazac kuziel"). Na jednoslovne pomenovanie ma postava ine mena (Marek, Cracco, Krak, on, ...). Takze tak. ALE: Pacilo sa mi opisovanie pachov, aj ked miestami si to trocha prehanal (v sychravom rane a popri pachu nafty krv citit asi nebude, kym si do nej neponoris nos). Opisovanie pachov tvori velmi dobru atmosferu diela, pacilo sa mi to tam. Tiez bolo dobre, ze si mal vytvoreny pomerne komplexny ...
10.02.2011
[pokr.] ale nebolo to nijako vazne. Slova "amberovy" (jantarovy?!) a "magoviazac" sa mi vobec nepacia, jedno je vylozene odvodene z anglictiny, druhe zas vyzera ako vytvorene podla anglickych pravidiel. Slovencia nespaja dve slova do jedneho takymto sposobom ("Spell Binder"). Moze to byt kostrbate, ale oficialny nazov niekoho, kto viaze magiu (co by ma inak zaujimalo, ako sa da magia viazat..) moze byt kludne dlhsi a honosnejsi (moze to byt titul), resp. v slovencine by mal byt dvojslovny ("Viazac kuziel"). Na jednoslovne pomenovanie ma postava ine mena (Marek, Cracco, Krak, on, ...). Takze tak. ALE: Pacilo sa mi opisovanie pachov, aj ked miestami si to trocha prehanal (v sychravom rane a popri pachu nafty krv citit asi nebude, kym si do nej neponoris nos). Opisovanie pachov tvori velmi dobru atmosferu diela, pacilo sa mi to tam. Tiez bolo dobre, ze si mal vytvoreny pomerne komplexny ...
10.02.2011
jurinko
[pokr.] svet, a ze si nam ho nepredstavoval v klasickom opise (co by som napriklad spravil ja ;-) ), ale si nechal jeho vlastnosti vyplynut z pribehu. Vacsinou sice nemam rad, ked autor nechava na citateloch, aby si domysleli fungovanie sveta, ale mam pocit, ze ty si to fungovanie opisal natolko dobre, ze som si to vedel celkom predstavit (aj ked sa urcite moje predstavy lisili od tvojich, co ale v zasade nevadi). Na druhej strane, niekedy by sa tam mala vysvetlovacka hodila, parkrat mi trvalo pomerne dlho pochopit, o com tocis. Trocha mi vadila magia v style Warcraftu (magicka siet 3. urovne - slow 60%, manacost: 150; blesk smrti 5. urovne - dmg 1500, manacost: 700), bolo by lepsie ju nejako viac premakat. Tiez bola chyba, ze Klany (co nemali byt ludia) a ludia sa nijako nelisili (okrem plastov, mecov a schopnosti premenit sa na havrana) - chcelo by to tiez viac sa s tym pohrat.
10.02.2011
[pokr.] svet, a ze si nam ho nepredstavoval v klasickom opise (co by som napriklad spravil ja ;-) ), ale si nechal jeho vlastnosti vyplynut z pribehu. Vacsinou sice nemam rad, ked autor nechava na citateloch, aby si domysleli fungovanie sveta, ale mam pocit, ze ty si to fungovanie opisal natolko dobre, ze som si to vedel celkom predstavit (aj ked sa urcite moje predstavy lisili od tvojich, co ale v zasade nevadi). Na druhej strane, niekedy by sa tam mala vysvetlovacka hodila, parkrat mi trvalo pomerne dlho pochopit, o com tocis. Trocha mi vadila magia v style Warcraftu (magicka siet 3. urovne - slow 60%, manacost: 150; blesk smrti 5. urovne - dmg 1500, manacost: 700), bolo by lepsie ju nejako viac premakat. Tiez bola chyba, ze Klany (co nemali byt ludia) a ludia sa nijako nelisili (okrem plastov, mecov a schopnosti premenit sa na havrana) - chcelo by to tiez viac sa s tym pohrat.
10.02.2011
draculin
Jednoznacne jedna z vyrazne lepsich prac na scifi.sk, ale... zcasti ako uz napisali vyssie. Hlavne ta dlzka viet. Poviedka je dost dlha, takze si kludne moze dovolit pokojnejsie pasaze s dlhsimi a spojenymi vetami. Kratke a uderne zase do akcnych casti. Takto to trosku tlaci na pilu, vytvara to dojem neustalej akcie, co je trosku rusive. Tak isto kvitujem ze realie sveta su odhalovane postupne, vyplyvaju z deja a nie su dane formou sucheho fakticko-historickeho opisu. Ak by sa vsak striedalo tempo poviedky, booli by ovela vyraznejsie. Vazne sa netreba bat aj dlhsich odstavcov, kde sa nebude nic sialene diat :) Zaroven ale snaha o sustavnu akciu nedovoluje rozvinut prostredie - takze to je len niekde v pozadi, nevyrazna kulisa. Skoda.Niektore veci boli pisane zbytocne (synagoga zidovska je, netreba to pisat...do pier sa hryzie zubami, netreba to pisat a pod.).
10.02.2011
Jednoznacne jedna z vyrazne lepsich prac na scifi.sk, ale... zcasti ako uz napisali vyssie. Hlavne ta dlzka viet. Poviedka je dost dlha, takze si kludne moze dovolit pokojnejsie pasaze s dlhsimi a spojenymi vetami. Kratke a uderne zase do akcnych casti. Takto to trosku tlaci na pilu, vytvara to dojem neustalej akcie, co je trosku rusive. Tak isto kvitujem ze realie sveta su odhalovane postupne, vyplyvaju z deja a nie su dane formou sucheho fakticko-historickeho opisu. Ak by sa vsak striedalo tempo poviedky, booli by ovela vyraznejsie. Vazne sa netreba bat aj dlhsich odstavcov, kde sa nebude nic sialene diat :) Zaroven ale snaha o sustavnu akciu nedovoluje rozvinut prostredie - takze to je len niekde v pozadi, nevyrazna kulisa. Skoda.Niektore veci boli pisane zbytocne (synagoga zidovska je, netreba to pisat...do pier sa hryzie zubami, netreba to pisat a pod.).
10.02.2011
draculin
A prepisovat celu poviedku netreba :) Len ucesat a zopar casti prerobit, ukludnit, ucicikat citatela, nechat ho ponorit sa do atmosfery magickeho mesta - a az POTOM mu do tvare chrstnut krvavu akciu.
10.02.2011
A prepisovat celu poviedku netreba :) Len ucesat a zopar casti prerobit, ukludnit, ucicikat citatela, nechat ho ponorit sa do atmosfery magickeho mesta - a az POTOM mu do tvare chrstnut krvavu akciu.
10.02.2011
Aldeberan
uf, mne táto poviedka tiež nesadla, nie až tak ako Kanysovi, ale aj tak... musel som ju čítať na tri krát, pretože si jednoducho nedokázala udržať moju pozornosť. Problém je asi v krítkych vetách - spravili poviedku monotónnou a celkovom úsečnom štýle a v absencii "chcem vedieť o čo ide" faktoru. Vôbec, celá poviedka mi pripadala NEdovedená do konca - na makro úrovni (pointa) aj na miko úrovni (opisy bojov, vnútorne pochody hl. hrdiny - mimochodom VEĽMI oceňujem, že si ich tam dal, konečne niečo, čo sa dá nazvať literatúrou, nie slohovou prácou,). Na druhej strane chápem, že ide o štýl ale proste mi nesedí. Na tretej strane, nikdy som nič s obdobným štýlom nedočítal, a keďže toto som dočítal, asi to nie je tak zlé. Dávam veľmi subjektívne a nespravodlivé hodnotenie 6 :)
10.02.2011
uf, mne táto poviedka tiež nesadla, nie až tak ako Kanysovi, ale aj tak... musel som ju čítať na tri krát, pretože si jednoducho nedokázala udržať moju pozornosť. Problém je asi v krítkych vetách - spravili poviedku monotónnou a celkovom úsečnom štýle a v absencii "chcem vedieť o čo ide" faktoru. Vôbec, celá poviedka mi pripadala NEdovedená do konca - na makro úrovni (pointa) aj na miko úrovni (opisy bojov, vnútorne pochody hl. hrdiny - mimochodom VEĽMI oceňujem, že si ich tam dal, konečne niečo, čo sa dá nazvať literatúrou, nie slohovou prácou,). Na druhej strane chápem, že ide o štýl ale proste mi nesedí. Na tretej strane, nikdy som nič s obdobným štýlom nedočítal, a keďže toto som dočítal, asi to nie je tak zlé. Dávam veľmi subjektívne a nespravodlivé hodnotenie 6 :)
10.02.2011
draculin
Len nech nezabudnem - dal som 7. Hodnotim okrem ineho to, ze sme na scifi.sk a nikto z nas nie je profik. :)
10.02.2011
Len nech nezabudnem - dal som 7. Hodnotim okrem ineho to, ze sme na scifi.sk a nikto z nas nie je profik. :)
10.02.2011
kAnYs
@Jurinko: "Slovencia nespaja dve slova do jedneho takymto sposobom." Hmm? Plamenomet, zvonkohra, drevorubac?
11.02.2011
@Jurinko: "Slovencia nespaja dve slova do jedneho takymto sposobom." Hmm? Plamenomet, zvonkohra, drevorubac?
11.02.2011
jurinko
Viazac bremien, navrhar siat, dizajner stranok, maliar stropov, ... Ano, mozno niektore slova su takto spojene (knihviazac), ale vo vseobecnosti to slovencina nerobi. Stroponatierac by vyzeralo asi celkom blbo - v anglictine nie.. To preto, lebo v slovencine taketo spojenie nie je pravidlom, ale v anglictine ano. Nie som lingvista, ale citim to takto, mozno by mi lingvisti povedali, ake pravidla to su, pripadne ake su vynimky.
11.02.2011
Viazac bremien, navrhar siat, dizajner stranok, maliar stropov, ... Ano, mozno niektore slova su takto spojene (knihviazac), ale vo vseobecnosti to slovencina nerobi. Stroponatierac by vyzeralo asi celkom blbo - v anglictine nie.. To preto, lebo v slovencine taketo spojenie nie je pravidlom, ale v anglictine ano. Nie som lingvista, ale citim to takto, mozno by mi lingvisti povedali, ake pravidla to su, pripadne ake su vynimky.
11.02.2011
kAnYs
No to je prave to. Slovencina je plna vynimiek. Nevidim dovod, preco by si autor nemohol jednu z tychto vynimiek aplikovat. Ja to osobne vidim tak, ze ak je nieco, objekt/praca/emocia/cokolvek, dostatocne casto pouzivana, velmi, velmi specificka a neexistuje na nu jednoslovny vyraz, nevidim dovod tento vyraz nevytvorit. V Arceyho diele je Magoviazac starodavna (ak som to sprave pochopil) okupacia, ktoru dokazu robit iba niektory velmi nadany ludia. Hovorit im Viazac Kuziel, by sa dalo tiez, ale potom by si natriafal na problemy v sklonovani slovnych spojeni.
11.02.2011
No to je prave to. Slovencina je plna vynimiek. Nevidim dovod, preco by si autor nemohol jednu z tychto vynimiek aplikovat. Ja to osobne vidim tak, ze ak je nieco, objekt/praca/emocia/cokolvek, dostatocne casto pouzivana, velmi, velmi specificka a neexistuje na nu jednoslovny vyraz, nevidim dovod tento vyraz nevytvorit. V Arceyho diele je Magoviazac starodavna (ak som to sprave pochopil) okupacia, ktoru dokazu robit iba niektory velmi nadany ludia. Hovorit im Viazac Kuziel, by sa dalo tiez, ale potom by si natriafal na problemy v sklonovani slovnych spojeni.
11.02.2011
kAnYs
Mec Viazaca Kuziel? Viazacov mec? Magoviazacov Mec? Magoviazac kuziel je vystizne, kratke slovo, s ktorym sa lahko a flexibilne pracuje, ktore je este k tomu excelentne samovysvetlujuce a nepotrebuje tri riadky opisu tejto "technologie/magickej schopnosti/cohokolvel". Ano, zneje to ''divne'' ale to je subjektivna vec. Z literarneho hladiska je to podlamna OK.
11.02.2011
Mec Viazaca Kuziel? Viazacov mec? Magoviazacov Mec? Magoviazac kuziel je vystizne, kratke slovo, s ktorym sa lahko a flexibilne pracuje, ktore je este k tomu excelentne samovysvetlujuce a nepotrebuje tri riadky opisu tejto "technologie/magickej schopnosti/cohokolvel". Ano, zneje to ''divne'' ale to je subjektivna vec. Z literarneho hladiska je to podlamna OK.
11.02.2011
Arcey
Heh, celkom pekná diskusia sa tu začala, škoda že som sa nemohol zapojiť skôr. Tak to hneď napravím.
11.02.2011
Heh, celkom pekná diskusia sa tu začala, škoda že som sa nemohol zapojiť skôr. Tak to hneď napravím.
11.02.2011
Arcey
@kanys: máš pravdu, chcel som aby to vyznelo akčne, aby to malo spád a aby sa to zbytočne nezadrhávalo - chcel som mať z toho čistú akciu, čo si myslím, že sa mi podarilo. Čo sa týka viet, mám radšej údernejšie vety ako dlhé, komplikované súvetia s množstvom prívlastkov. Niektoré sa mi podarili, niektoré treba opäť učesať. Nie je však chyba v tom, že nepoužívam súvetia. Mne sa takýto štýl páči len ho musím vylepšiť. A veľa krátkych viet robí dynamiku na rozdiel od dlhých súvetí. Naznačovanie a tajomná atmosféra... hm, a čo by si radšej... aby som všetko vysvetlil, alebo aby som postupne niečo odhaľoval. Čo keď napíšem ďalšiu poviedku, v ktorej pár ďalších vecí vysvetlím? Z tvojho hodnotenia som sklamaný, lebo 4ku tu dostávajú upírske sračky ala Twillight :))
11.02.2011
@kanys: máš pravdu, chcel som aby to vyznelo akčne, aby to malo spád a aby sa to zbytočne nezadrhávalo - chcel som mať z toho čistú akciu, čo si myslím, že sa mi podarilo. Čo sa týka viet, mám radšej údernejšie vety ako dlhé, komplikované súvetia s množstvom prívlastkov. Niektoré sa mi podarili, niektoré treba opäť učesať. Nie je však chyba v tom, že nepoužívam súvetia. Mne sa takýto štýl páči len ho musím vylepšiť. A veľa krátkych viet robí dynamiku na rozdiel od dlhých súvetí. Naznačovanie a tajomná atmosféra... hm, a čo by si radšej... aby som všetko vysvetlil, alebo aby som postupne niečo odhaľoval. Čo keď napíšem ďalšiu poviedku, v ktorej pár ďalších vecí vysvetlím? Z tvojho hodnotenia som sklamaný, lebo 4ku tu dostávajú upírske sračky ala Twillight :))
11.02.2011
Arcey
@jurinko: Som si vedomý toho, že to treba učesať. Už som to prerábal asi 10x a stále nájdem chyby :)) Hlavne slovosled mi robí problémy. Archaizmy... snažím sa ich používať čo najmenej, ale niektoré sú príliš lákavé. A myslím, že pokiaľ sú v KSSJ tak nie je o čom. Klany, ok to beriem. A s tými kúzlami... no hej, je to také "jednoduché" :)) Každopádne vďaka za názor a postrehy. Som aj rád, že Kanys sa priklonil k tomu, že Mágoviazač znie fajn a že takýto novotvar môže byť fajn :)) Áno, hlavná myšlienka tam bola tá, aby som čo najmenej vysvetľoval, čo je to za povlanie... každopádne dúfam, že ďalšia poviedka z tohto sveta bude lepšia...
11.02.2011
@jurinko: Som si vedomý toho, že to treba učesať. Už som to prerábal asi 10x a stále nájdem chyby :)) Hlavne slovosled mi robí problémy. Archaizmy... snažím sa ich používať čo najmenej, ale niektoré sú príliš lákavé. A myslím, že pokiaľ sú v KSSJ tak nie je o čom. Klany, ok to beriem. A s tými kúzlami... no hej, je to také "jednoduché" :)) Každopádne vďaka za názor a postrehy. Som aj rád, že Kanys sa priklonil k tomu, že Mágoviazač znie fajn a že takýto novotvar môže byť fajn :)) Áno, hlavná myšlienka tam bola tá, aby som čo najmenej vysvetľoval, čo je to za povlanie... každopádne dúfam, že ďalšia poviedka z tohto sveta bude lepšia...
11.02.2011
Arcey
@draculin: a vieš, že teraz, keď som si to znovu čítal som si uvedomil, že by tomu pomohlo občasne zvolľnenie v podobe opisov a tak. Takže máš podobné zmýšlanie ako ja :))
11.02.2011
@draculin: a vieš, že teraz, keď som si to znovu čítal som si uvedomil, že by tomu pomohlo občasne zvolľnenie v podobe opisov a tak. Takže máš podobné zmýšlanie ako ja :))
11.02.2011
Arcey
A už iba tak všeobecne. Som rád, že ste sa k tomu vyjadrili a dodali mi nové postrehy a rady. Je to super, veľká vďaka. Mal som to šťastie, že sa to dostalo do zborníka CF 2010, tak dúfam, že to nie je pre vás sklamaním. Takto som získal ďalšie poznatky na môj štýl písania. Mrzí ma však, že môj príbeh je celkom originálny (žiadny elfovia, trpaslíci, mocné meče, zaľúbení upíri, poslanie a podobne) a dostane od pár ľudí hodnotenie porovnatené s takými kúskami, ktoré lezú z krku. Ako chápem, asi si to tá poviedka vďaka slovným spojeniam a zadrhávaniu zaslúžila, ale predsa len. Občas som egoista, tak mi to prepáčte :))
11.02.2011
A už iba tak všeobecne. Som rád, že ste sa k tomu vyjadrili a dodali mi nové postrehy a rady. Je to super, veľká vďaka. Mal som to šťastie, že sa to dostalo do zborníka CF 2010, tak dúfam, že to nie je pre vás sklamaním. Takto som získal ďalšie poznatky na môj štýl písania. Mrzí ma však, že môj príbeh je celkom originálny (žiadny elfovia, trpaslíci, mocné meče, zaľúbení upíri, poslanie a podobne) a dostane od pár ľudí hodnotenie porovnatené s takými kúskami, ktoré lezú z krku. Ako chápem, asi si to tá poviedka vďaka slovným spojeniam a zadrhávaniu zaslúžila, ale predsa len. Občas som egoista, tak mi to prepáčte :))
11.02.2011
jurinko
Len mala otazka: Pred vyjdenim v zborniku to preslo alebo nepreslo editaciou? Bez toho, ze by som menil hodnotenie, si totiz myslim, ze na vydanie to v tejto podobe nie je. Ma to potencial, ale bez editacie by som sa ako vydavatel pod to nepodpisal. Asi by sa k tomu mal vyjadrit niekto z CF 2010 :-) (ozaj, co licencia? moze to byt publikovane aj inde, ked je to uz v zborniku CF?)
11.02.2011
Len mala otazka: Pred vyjdenim v zborniku to preslo alebo nepreslo editaciou? Bez toho, ze by som menil hodnotenie, si totiz myslim, ze na vydanie to v tejto podobe nie je. Ma to potencial, ale bez editacie by som sa ako vydavatel pod to nepodpisal. Asi by sa k tomu mal vyjadrit niekto z CF 2010 :-) (ozaj, co licencia? moze to byt publikovane aj inde, ked je to uz v zborniku CF?)
11.02.2011
draculin
Pokial sa veci nezmenili, o com pochybujem, editacia v zborniku sa nerobi. V zasade pokial by bolo nieco uplne sprznene, ani by to Ivan asi nevybral. Copyright tiez rieseny prilis nie je - poviedka nemoze byt zverejnena PRED sutazou, ale po nej, to je uz jedno. Ja som tu moju hodil sem az po roku, ked vychadzal novy zbornik - ale to som sa sam tak rozhodol zo slusnosti, nikto ma do toho nenutil. Teoreticky to moze byt na nete den po vyhlaseni vysledkov.
11.02.2011
Pokial sa veci nezmenili, o com pochybujem, editacia v zborniku sa nerobi. V zasade pokial by bolo nieco uplne sprznene, ani by to Ivan asi nevybral. Copyright tiez rieseny prilis nie je - poviedka nemoze byt zverejnena PRED sutazou, ale po nej, to je uz jedno. Ja som tu moju hodil sem az po roku, ked vychadzal novy zbornik - ale to som sa sam tak rozhodol zo slusnosti, nikto ma do toho nenutil. Teoreticky to moze byt na nete den po vyhlaseni vysledkov.
11.02.2011
jurinko
kanys: sniper je ostrelovac, alebo snajper (poslovencene). A vynimky su odchylky od normalu, ktore sa zauzivali(!). Cize ak nevyda Arcey knihu, kde bude Magoviazac pouzite furt, a nezacne sa to zauzivavat (dobre slovo, ze? :-D ), tak to este nie je vynimka, ale chyba. Vynimkou sa stane pouzivanim. Aspon tak to chapem ja a preto sa mi Magoviazac nepaci a v tej poviedke ma rusi... (co samozrejme neznamena, ze ide objektivne o chybu, je to len moj nazor, nie som Jazykovedny ustav, aby som urcil, ktore slova su OK, a ktore nie :-) [a aj keby som bol, ludia si aj tak budu hovorit, ako chcu :-D])
11.02.2011
kanys: sniper je ostrelovac, alebo snajper (poslovencene). A vynimky su odchylky od normalu, ktore sa zauzivali(!). Cize ak nevyda Arcey knihu, kde bude Magoviazac pouzite furt, a nezacne sa to zauzivavat (dobre slovo, ze? :-D ), tak to este nie je vynimka, ale chyba. Vynimkou sa stane pouzivanim. Aspon tak to chapem ja a preto sa mi Magoviazac nepaci a v tej poviedke ma rusi... (co samozrejme neznamena, ze ide objektivne o chybu, je to len moj nazor, nie som Jazykovedny ustav, aby som urcil, ktore slova su OK, a ktore nie :-) [a aj keby som bol, ludia si aj tak budu hovorit, ako chcu :-D])
11.02.2011
kAnYs
@Arcey: Mno, hodnotenie... ano. A 6 dostali veci ktore su lepsie ako toto :) Toto mas tazko, ak sa ti paci takyto styl pisania tak na nom pracuj aby sa ti po roku, co sa tohto diela nedotknes, po jeho opatovnom precitani pacil tiez :) Toto je silno subjektivna vec. Pre mna zname dynamicke dielo nieco, kde sa vkuse nieco deje... dynamika znamena pohyb, zmenu. Kratke useknute vety posobia dynamicky a akcne vzdy len v kontraste s inym stylom pisania. V akcii so ok, vo vnutornych pochodoch? Nie. Aspon pre mna. A niesom v tomto sam ako vidis. Je to otazka toho ako to pouzijes a s cim to das do kontrastu. Co sa tyka mystiky: Mystika mi nevadi. Mam ju rad. Tvoje dielo mi ale nepripadalo ani mysticke ani tajomne. To ze napisem "Nie, to nieje mozne, to predsa nemoze byt. Stalo sa nieco, z coho mu vypadali vlasy."
11.02.2011
@Arcey: Mno, hodnotenie... ano. A 6 dostali veci ktore su lepsie ako toto :) Toto mas tazko, ak sa ti paci takyto styl pisania tak na nom pracuj aby sa ti po roku, co sa tohto diela nedotknes, po jeho opatovnom precitani pacil tiez :) Toto je silno subjektivna vec. Pre mna zname dynamicke dielo nieco, kde sa vkuse nieco deje... dynamika znamena pohyb, zmenu. Kratke useknute vety posobia dynamicky a akcne vzdy len v kontraste s inym stylom pisania. V akcii so ok, vo vnutornych pochodoch? Nie. Aspon pre mna. A niesom v tomto sam ako vidis. Je to otazka toho ako to pouzijes a s cim to das do kontrastu. Co sa tyka mystiky: Mystika mi nevadi. Mam ju rad. Tvoje dielo mi ale nepripadalo ani mysticke ani tajomne. To ze napisem "Nie, to nieje mozne, to predsa nemoze byt. Stalo sa nieco, z coho mu vypadali vlasy."
11.02.2011
kAnYs
a o sest riadkov (tvorenych z kratkych viet medzi kratkymi vetami) napisem "santa claus mu priniesol mimozemstana", je to podla mna silene a zbytocne. Mysticke mi to nepripadalo, lebo z toho kricalo "chcem vas natiahnut, aby to bolo napinave", a pri tom na tom nic napinave nebolo. Postava vedela uz davno co sa stalo. Cumela na to. Iba citatelovi to bolo odobrate aby to dodalo urcity pocit. Forma vytazi nad obsahom a to nieje dobre, HLAVNE ked je tak pisane cele dielo. Vsetko s mierou, nauc sa menit svoj styl, tak aby plynul, a aby odpovedal situaciam ktore zobrazujes. Natahovanie sa hodi ak chces utajit nejaku pointu, alebo ak sa jedna o nieco co ani sam hrdina netusi, alebo kludne aj na ocividne a silene "mystifikovanie" ale iba ak sa v tom obsah netopi. Tvoj sa podla mna topil. Ale je to zasa iba nazor :)
11.02.2011
a o sest riadkov (tvorenych z kratkych viet medzi kratkymi vetami) napisem "santa claus mu priniesol mimozemstana", je to podla mna silene a zbytocne. Mysticke mi to nepripadalo, lebo z toho kricalo "chcem vas natiahnut, aby to bolo napinave", a pri tom na tom nic napinave nebolo. Postava vedela uz davno co sa stalo. Cumela na to. Iba citatelovi to bolo odobrate aby to dodalo urcity pocit. Forma vytazi nad obsahom a to nieje dobre, HLAVNE ked je tak pisane cele dielo. Vsetko s mierou, nauc sa menit svoj styl, tak aby plynul, a aby odpovedal situaciam ktore zobrazujes. Natahovanie sa hodi ak chces utajit nejaku pointu, alebo ak sa jedna o nieco co ani sam hrdina netusi, alebo kludne aj na ocividne a silene "mystifikovanie" ale iba ak sa v tom obsah netopi. Tvoj sa podla mna topil. Ale je to zasa iba nazor :)
11.02.2011
kAnYs
@Jurinko: Jazyk je tvoreny plynulo, svojim pouzivanim, a neustale sa meni. Mat iluziu o tom, ze mam na nim absolutnu kontrolu (jazykovedny ustav?) je iluziou. Preto mi vadi ked niekto tvrdi, ze slovo je zle lebo este neexistuje a takto sa slova vobec netvoria, aj ked uz take mame. Bud je pravidlo absolutne a je dodrzovane alebo nieje absolutne. A ak nieje absolutne, tak docerta s jazykovednym ustavom a tym kto si mysli ako co ma byt spravne :)
11.02.2011
@Jurinko: Jazyk je tvoreny plynulo, svojim pouzivanim, a neustale sa meni. Mat iluziu o tom, ze mam na nim absolutnu kontrolu (jazykovedny ustav?) je iluziou. Preto mi vadi ked niekto tvrdi, ze slovo je zle lebo este neexistuje a takto sa slova vobec netvoria, aj ked uz take mame. Bud je pravidlo absolutne a je dodrzovane alebo nieje absolutne. A ak nieje absolutne, tak docerta s jazykovednym ustavom a tym kto si mysli ako co ma byt spravne :)
11.02.2011
kAnYs
@Arcey: Vsetci sme sme egoisti :) A moje komentare mozu zniet zdrcujuco, ale to je vec na ktoru si mysis ako autor zvyknut. Proti gustu ziadnen disputat. Skutocnych literarnych kritikov, si totiz este nezazil :) Ja a Jurinko sme voci tomu odvar, riedeny 1 k milionu s destilovanou vodou.
11.02.2011
@Arcey: Vsetci sme sme egoisti :) A moje komentare mozu zniet zdrcujuco, ale to je vec na ktoru si mysis ako autor zvyknut. Proti gustu ziadnen disputat. Skutocnych literarnych kritikov, si totiz este nezazil :) Ja a Jurinko sme voci tomu odvar, riedeny 1 k milionu s destilovanou vodou.
11.02.2011
draculin
Trebars nech aj forma vitazi nad obsahom - aj ked to nie je moj oblubeny stav. Ale to by muselo byt dotiahnute do konca. Pretoze aj dej je dynamicky LEN v porovnani s niecim NIE dynamickym. Tj. ak cela poviedka uhana dopredu, rychlost sa prestava vnimat. Preto aj tie "pomalsie" pasaze - trebars uplne takticky, kvoli forme, kvoli tomu, ako to bude posobit na citatela.
11.02.2011
Trebars nech aj forma vitazi nad obsahom - aj ked to nie je moj oblubeny stav. Ale to by muselo byt dotiahnute do konca. Pretoze aj dej je dynamicky LEN v porovnani s niecim NIE dynamickym. Tj. ak cela poviedka uhana dopredu, rychlost sa prestava vnimat. Preto aj tie "pomalsie" pasaze - trebars uplne takticky, kvoli forme, kvoli tomu, ako to bude posobit na citatela.
11.02.2011
Arcey
@Kanys: je mi to jasné, ja to aj tak beriem, že každému sa nedá vyhovieť... :)) a neboj, už ma mali v zuboch aj celkom renomovaní ľudia, ako Mišo Spáda, Roger, Ďuro Červenák, Miloš Ferko... takže som už celkom oťukaný... ale každý názor pomôže a ja som rád, že niekto sa vôbec tým zaoberá, lebo iba to je cesta dopredu...takže aj nabudúce a smelo do mňa
11.02.2011
@Kanys: je mi to jasné, ja to aj tak beriem, že každému sa nedá vyhovieť... :)) a neboj, už ma mali v zuboch aj celkom renomovaní ľudia, ako Mišo Spáda, Roger, Ďuro Červenák, Miloš Ferko... takže som už celkom oťukaný... ale každý názor pomôže a ja som rád, že niekto sa vôbec tým zaoberá, lebo iba to je cesta dopredu...takže aj nabudúce a smelo do mňa
11.02.2011
Arcey
A ešte taká vec, moja poviedka Temný sľub bolo oveľa horšie dodrbaná a má lepšie hodnotenie ako táto, ktorú považujem za oveľa lepšiu. :)) Hold, to je to subjektívne hodnotenie...
11.02.2011
A ešte taká vec, moja poviedka Temný sľub bolo oveľa horšie dodrbaná a má lepšie hodnotenie ako táto, ktorú považujem za oveľa lepšiu. :)) Hold, to je to subjektívne hodnotenie...
11.02.2011
Arcey
@jurinko: Myslím, že nie je žiadny problém ak je tá poviedka aj tu. Ako povedal draculin, podmienky súťaže hovorili iba o uverejnení pred súťažou... Takže by to malo byť ok.
11.02.2011
@jurinko: Myslím, že nie je žiadny problém ak je tá poviedka aj tu. Ako povedal draculin, podmienky súťaže hovorili iba o uverejnení pred súťažou... Takže by to malo byť ok.
11.02.2011
kAnYs
Hodnotenie na scifi.sk ma malu vypovednu hodnotu. Na to tu hodnoti priliz mala skupina ludi.
11.02.2011
Hodnotenie na scifi.sk ma malu vypovednu hodnotu. Na to tu hodnoti priliz mala skupina ludi.
11.02.2011
draculin
Ved preto tu mas aj komentare - a tam niekedy aj napiseme nieco rozumne a niekedy si z toho autor nieco vezme k srdcu, ci inemu organu :)
11.02.2011
Ved preto tu mas aj komentare - a tam niekedy aj napiseme nieco rozumne a niekedy si z toho autor nieco vezme k srdcu, ci inemu organu :)
11.02.2011
kAnYs
K zavretej pasti? :D Ci k zaludku, ze mu z tych komentarov dojde zle? To skor, past nieje organ...
11.02.2011
K zavretej pasti? :D Ci k zaludku, ze mu z tych komentarov dojde zle? To skor, past nieje organ...
11.02.2011
jurinko
Arcey, Temnemu slubu som dal 5, tomuto som dal 7... Ooo, aky som ja reprezentativny :-D
12.02.2011
Arcey, Temnemu slubu som dal 5, tomuto som dal 7... Ooo, aky som ja reprezentativny :-D
12.02.2011
andrej android praznovsky
Arcey ja by som bol spokojny s akymkolvek hodnotenim , lebo si recenzenti poviedku aj docitali...
16.02.2011
Arcey ja by som bol spokojny s akymkolvek hodnotenim , lebo si recenzenti poviedku aj docitali...
16.02.2011
zuna
Mne sa to veľmi páčilo, hlavne zo začiatku. Veľmi zaujimavo bola zasadená postava Mareka Kraka do dnešného sveta, malo to v sebe kusisko invencie. Ale potom zrazu sa všetko začalo diať akoby z rychlika, a všetko si chcel vyrozprávať jedným dychom, myslim, že miestami by sa tomu zišlo spomaliť a natiahnuť čitateľovu zvedavosť na škripec. Keby to cele malo kvalitu prvej polovice asi dam 10. Ale ten zhon, zmätok postav, pohnutok, proste chaos kratkych viet na mna posobil rusivo, tak 8.
20.02.2011
Mne sa to veľmi páčilo, hlavne zo začiatku. Veľmi zaujimavo bola zasadená postava Mareka Kraka do dnešného sveta, malo to v sebe kusisko invencie. Ale potom zrazu sa všetko začalo diať akoby z rychlika, a všetko si chcel vyrozprávať jedným dychom, myslim, že miestami by sa tomu zišlo spomaliť a natiahnuť čitateľovu zvedavosť na škripec. Keby to cele malo kvalitu prvej polovice asi dam 10. Ale ten zhon, zmätok postav, pohnutok, proste chaos kratkych viet na mna posobil rusivo, tak 8.
20.02.2011