Kapitola 2 - Cesta

Mike, otrasený výbuchom skoro prišiel o sluch. Keď sa spamätal a horko ťažko zo seba zložil bazuku, pristál mu na hlave poznámkový blok. „No? Čo je?“ „Už počuješ? Dobrá rana! Popozeraj sa po barikádach!“ Igor prudko zahol doľava a... „Mike! Mám ich, sú pred nami! Čo teraz?“ „Sleduj a uč sa!“ Mike sa zachechtal, vzal raketomet, nabil ho, vyklonil sa z bočného okna, zamieril a... „Zahni doprava, hneď! Strieľam!“
Podpor scifi.sk 2 % z dane v roku 2024
Agent Igor Sejinovič a Mike Orniel spolu debatovali skoro celú noc. Rozprávali sa o minulosti, o Mikeovom poslaní aj o ceste do Tokia a tréningu, ktorý na Mikea čaká. Približne o ôsmej ráno... „Povedal som vám všetko, čo potrebujete. Je čas vyraziť. Naši agenti vám zbalili veci kým sme sa rozprávali a...“ Mike sa zhrozil. „Héj! Toto si predstavujete ako, hrabať sa mi vo veciach, kým na ne nedávam pozor ? A vôbec, nič som nepočul, a fázovo posunutý nič baliť nemohli takže...“ „Nie, veci z tohoto bytu tu ostanú. Bude ich fázovo strážiť dvojica špecialistov, Martin Ouckdener a Sergej Kapištovskij, kým budeme preč. Veci, ktoré potrebujete, vás už čakajú dole v aute, takže môžeme vyraziť... A ešte niečo. Budete potrebovať toto.“ Agent vytiahol z vrecka kabáta zariadenie na fázový posun a podal ho s úsmevom Mikeovy. „Teraz vás môžeme bezpečne transportovať, pane. Zapnite prosím zariadenie a nasledujte ma do auta.“ „ešte niečo, Igor... Ja tam žiadne auto nevidím... Aha... Vy dokážete túto technológiu používať aj pri neživej hmote? Úžasné! Myslel som že bezpečnostná poistka to nedovolí...“ Ako vychádzali cez dvere a schádzali po schodoch, agent vysvetľoval, ako sa Samimu podarilo obísť poistku. Nešlo mu to. Nemal to rád, tieto poučky a definície, ktoré sa učil naspamäť, pamätal si ich ale absolútne im nerozumel. Alebo si ich aspoň chcel pamätať... „Odpustite prosím, pane... Nikdy som nebol na tieto veci...“ „V poriadku Igor, nebyť Samiho, tiež k tomu nemám vytvorený žiadny vzťah. Ale som rád, že fázový posun sa nedá odhaliť a cieľ je nezraniteľný...“ pousmial sa. Začalo mu dochádzať, že tie 4 roky prežil len vďaka práci agentov, ktorí ho chránili... Začal chápať význam svojej existencie, význam toho, čo sa stalo. Pochopil... Alebo si to aspoň myslel.
Cesta na letisko v Kastrupe prebiehala hladko... Na moste medzi Malmo a Kodaňou v aute niečo zapípalo. Mike sa strhol z driemot a načúval... „V poriadku pane, to je len moje komunikačné zariadenie... Pozriem sa na to... Hmmm... Áno? Agent Igor Sejinovič, zaradený do elitnej jednotky Strážnych divízií, štvrtý člen tretej divízie, počúvam rozkazy z Veliteľstva. Áno... Áno pane, subjekt lokalizovaný, na ceste do Tokia. Práve sme na moste... Nie... Čože? Takže máme očakávať... Nie, zatiaľ nie. Rozkaz pane. Agent Sejinovič končí.“ vypol komunikátor a unavene sa pozrel na Mikea. „Zasraní hajzli!,“ uľavil si, „čert aby ich vzal... Ukradli jeden z našich fázových zariadení...“ nervózne sa obzrel dozadu. „Jasné... Kto?“ „Tí, ktorí vás už štyri roky chcú zabiť, pane. Nebojte sa, ochránime vás. Ale pre istotu si zoberte toto... Strieľali ste už?“ z puzdra za opaskom vytiahol známu deviatku, skontroloval ju a podal Mikeovy. „No... Ale je to už dávno, pár krát sme boli s bratom a otcom na strelnici, ale inak nie. Naposledy v roku 2005.“ „Myslím, že čoskoro uvidíme, či ste to zabudli, alebo nie... Dostal som správu z centrály, prenasleduje nás fázovo posunutý transportný voz pechoty. Takže nás môže zostreliť. Našťastie je toto auto vybavené špeciálnou technológiou, takže ho nezničia. Vás ale samozrejme áno. Vozidlo už zameriavame laserovou strelou, takže ho zničíme, ale...“ Prudký náraz hodil oboch dopredu. Otrasený Mike nechápal, čo sa stalo. Agent Sejinovič vytiahol komunikárot a niečo nervózne naťukával. Prišla odpoveď... „Centrála vydala nový rozkaz. Za každú cenu sa dostať na fázovo posunuté lietadlo a odletieť do Tokia. Subjekt, čiže vy, pane, musí prežiť. Vaša ochrana je priorita číslo jeden a budú na ňu vynaložené všetky zdroje, hmotné, nehmotné, živé aj neživé. Centrála končí. Tak, počuli ste... Vráťte mi deviatku.“ Mike nechápavo pozrel najprv na agenta, potom na deviatku. „No fajn, prosím. Ale nerobím to rád...“ Agent strčil deviatku do puzdra, otvoril na streche auta panel a slačil akési tlačidlo. Zo strechy sa vysunula tajná priehradka, v ktorej bol jeden AK-51 a jedna P-90. Ku každej zbrani bola aj sada zásobníkov. Agent vzal strelivo aj zbrane, nabil ich, a P-90 podal Mikeovy. „Ach ták... No, poviem vám, hneď sa to drží lepšie.“ „Hlavne sa sústreďte a držte sa mojich pokynov... A mimochodom, je to pre mňa česť, strieľať s vami,“ pousmial sa agent, „aj keď je fakt, že by to mohlo byť za príjemnejších okolností... Musíte si na to zvyknúť. Teraz, keď už vedia, že viete, po vás pôjdu ešte intenzívnejšie. Ste totiž hrozba... A oni vás chcú zničiť, lebo len vy vďaka svojim silám dokážete odraziť ich finálny... Kryte sa!“ Agent strhol Mikeho na podlahu auta tesne pred tým, ako náboj veľkej ráže prerazil sklo a sedadlo... Auto prudko zvýšilo rýchlosť... Bola cítiť teplá krv... „Do riti, zastrelili nám šoféra! Musím sa dostať dopredu, lebo inak bude po nás...“ agent Sejinovič odložil komunikátor, naznačil Mikovy aby ležal a nevystrkoval hlavu, no on ho stiahol naspäť na podlahu. „Sme fázovo posunutí, nič sa nám nestane. Jediná hrozba sú tí vonku!“ len čo dopovedal, prešli skrz obrovské rýpadlo, ktoré bolo odstavené na krajnici. „Pravda pane, ale aj tak musíme dostať auto pod našu kontrolu. Ak sa zrýpeme z mosta, je po nás, či sme alebo nie sme posunutí! Veď to viete, vy ste tú mašinu robili. Idem dopredu. Ak si trúfate, strieľajte. Ak nie, ležte. Každopádne nenechajte sa zabiť!“ medzitým ako Igor ukladal šoféra na sedadlo spolujazdca a snažil sa napchať za volant, premýšľal, či bude Mike strieľať, alebo bude čakať ako zajac... Odpoveď sa mu dostala o niekoľko sekúnd, keď v spätnom zrkadle uvidel záblesky z P-90. Mike medzitým strieľal na vežu transportéra, kde bol slabo krytý jeden z útočníkov, manévrujúci s protipechotným delom. Prvý zásobník minul naprázdno, no druhým zostrelil dvoch chlapov, jedného za delom a druhého, ktorý akurát vykukol von. Stiahol sa naspäť a buchol Igorovi do kresla. „Igor, odteraz som Mike, jasné? Tykáme si, jasné? Žiadne formálne kraviny, nie je na to čas!“ „Dobre Mike, teší ma! Mohlo by to byť... Kurva! Dávaj pozor ty debil!“ Igor strhol volant doprava, keď si uvedomil, že auto oproti nim je fázovo posunuté, a že prišlo zostreliť útočiace vozidlo. Paľba stíchla. Medzitým prekročili hranice a ocitli sa v Kodani. Tu ich čakalo ďalšie prekvapenie... „Agent Sejinovič, ohláste sa, tu centrála, naliehavé! Opakujem, agent Sejinovič, naliehavá správa, hláste sa!“ ozvalo sa z komunikátora. „Mike, zober to hovno, ja nemám čas! Stlač ten veľký zelený a krič!“ „Čo mám kričať?“ „Ty už budeš vedieť,“ Sejinovič hodil komunikátor dozadu. „Tu Mike Sali... pardon, tu Mike Orniel! Počujete ma?“ Mike kričal ako to len šlo, no aj tak nebolo poriadne počuť, nakoľko sa pár metrov za nimi ozvala strašná rana, sprevádzaná dávkou zo samopalov. „Pane, pane ste to skutočne vy? Tu centrála, je nám cťou pane...“ „Vynechajte tie kraviny!“ Mike bol nervózny, „nemáme čas! Sme pod paľbou, práve pri nás niečo vybuchlo, potrebujeme podporu, okamžite!“ Mike hodil komunikátor na podlahu a vystrieľal zvyšok zásobníku smerom, odkiaľ prilietavali náboje. „Veliteľ Orniel, máme pre vás dôležitú správu! Nechoďte na –chrr- 84, je tam barik... poč... Veliť... poč...“ „Čo je s tým krámom! Hej, haló! Centrála! Nepočujem, kam nemáme ísť? Čo je tam? Kričte sakra!“ „Barikáda! Veliťeľ Or... ...vej... iatštyri!“ Nasledovalo ešte zopár zvukov a nechutný piskot, na ktorý sa Mike strhol a reflexívne hodil komunikárot po Igorovi. „Čo... Sakra, čo to je za zvuk ?“ „Pokazilo sa to! Čo teraz?“ Igor zatočil smerom doľava, pričom prešiel cez skupinku malých detí... Teraz bol naozaj rád, že sú fázovo posunutí. „Igor! Centrála nás varovala pre barikádou na... neviem kde, nepočul som to, lebo to tam strašne chrčalo, ale ulica začína alebo končí na Vej, číslo je 84, kde to je?“ Igor zapol GSP navigátor a zadal ‚-vej- 84‘. „Takže to môže byť, Roskildevej 84, Sandre Fasanvej 84, Doktor Piernes Vej 84, a... moment... Vej znamená ulica! No, to nám moc nepomohli. Mestá predsa sú z ulíc! Takže to môžeme čakať na každej jednej ulici čo tu existuje. Fajn... Drž sa Mike, bude to divoká jazda,“ Igor šliapol na plynový pedál. Auto sa rútilo rýchlosťou vyše 140km/h a preletelo cez všetko, čo bolo v ceste. Boh žehnaj posuny, pomyslel si Igor, inak by som bol vrah, v horšom prípade mŕtvy. Vyrušilo ho Mikeovo bohovanie. „Igor, hoď mi AK! Došla munícia!“ Ak-51 bez slova preletel dozadu a pristál pri Mikeovy. Ten pustil z rúk P-90 a začal mlátiť prenasledovateľov ruskou nezničiteľnou technikou. Po asi dvoch kilometroch bol Igor konečne rozhodnutý. Celý čas nad tým uvažoval. Teraz vedel, že to zvládne...“Mike, vidíš na streche panel? Stlač červený a zadaj kód 89-96-120.“ „Pekne! Toto je čo za mašinu?“ „Raketomet synak. Stlač, zamier, strieľaj, ale opatrne! Pokús sa trafiť do priezoru! Máme len tri rakety, takže musíš trafiť. Drž sa!“ Paráda, pomyslel si Mike, vždy som po takej túžil, aj keď tá bola z plastu... No do riti to je váha! Ukáž... takto... sem... aha tu je to... Priložil zbraň k plecu, zameral priezor a stlačil... „Výborná strela! No toto... toto som naozaj nečakal,“ zahundral si pod nos Igor, „strieľa akoby sa tak narodil... Zrejme to bude tými kameňmi... Perfektné. Akoby to mal proste v krvi už od narodenia. Ale kde do čerta je tá barikáda? Mike! Nevidíš niekde barikády?“
Mike, otrasený výbuchom skoro prišiel o sluch. Keď sa spamätal a horko ťažko zo seba zložil bazuku, pristál mu na hlave poznámkový blok. „No? Čo je?“ „Už počuješ? Dobrá rana! Popozeraj sa po barikádach!“ Igor prudko zahol doľava a... „Mike! Mám ich, sú pred nami! Čo teraz?“ „Sleduj a uč sa!“ Mike sa zachechtal, vzal raketomet, nabil ho, vyklonil sa z bočného okna, zamieril a... „Zahni doprava, hneď! Strieľam!“ Následný výbuch len tesne minul kufor ich auta. „Jehéééj! Len im daj Mike! Rozkopeme im zadky! Sakra, prešvihol som odbočku na Kastrup... To bude v poriadku!“ Igor spomalil, do GPS naťukal ‚Kastrup- letisko‘ a sledoval, ako sa vykresľuje mapa. „Fajn, drž sa, mám trasu!“ Mike medzitým pripravil zbraň na posledný úder, prebil aj AK a striehol vzadu. Nikde nikoho, len dva obrnené transportéry poslané z Centrály. Zdá sa že bude pokoj. Zrazu sa Mike našiel doluznačky na pravej strane auta. „Prepáč synak, musel som zamanévrovať. Priprav naše delo, mám tu pre teba značku! Máme ešte náboj že?“ „Uff... ešte tu jede je... auvajs... nabudúce opatrnejšie!“ ohradil sa Mike a obzeral sa na všetky strany. „Už vidím, už netreba... a jéje,“ v Mikeových očiach bolo vidno znepokojenie, „neviem, či si tu vystačím s týmto malým raketometom... Inú možnosť nemáme že nie? Hm? Igor? Ig... hej haló, človeče hovorím...“ Dozadu letel ďalší zápisník. Za ním niekoľko nezrozumiteľných slov a trocha bohovania. „... na to ti seriem, Jozef! Odkiaľ majú najnovšiu techniku Spojených svetových vlád sakra? Cez tento tank sa proste nedostanem... Ano. Zastavil som, to nemá cenu, vieš že tieto mašiny majú špeciálne radary a dokáž.... Nie, žije, samozrejme že... Čo? Ako... Nemôžem mu to rozkázať do prdele Dodo! Jasné... Len nám držte palce nech prežijeme, kým prídu. Igor končí,“ unavene vypol komunikátor a pozrel dozadu. „Budem stručný. Sme v riti. Cez hento neprejdeme, nie s tým čo máš v ruke. Nehovoriac o tom, že jedna rana z nás narobí kopu fázovo posunutého bordelu.“ „Veď nie je posunutý, ako je...“ „Má špeciálne senzory na kanóne aj vpredu v pancieri. Je príliš ťažký na to, aby sa mohol fáznuť, preto je vybavený týmito hračkami... Toto je tank určený na likvidáciu fáznutých strojov. Centrála nám poslala dva bojové vrtuľníky, budú tu do troch minút. Bohužiaľ, mi nemáme ani minútu. Momentík... Bude to bolieť... Rakety, do čerta aj s raketami! Tu nesmieš um...“ Agent Igor Sejinovič sa znova pozrel dozadu, a to, čo uvidel, mu doslova vyrazilo dych. Mike mal zavreté oči, a podľa rýchlych pohybov hrudníka bolo jasné, že niečo nie je, ako má byť. Rukávy košele, ktoré chránili Kamene, začali horieť, aby odhalili dva vzácne drahokamy, rozpálené na teplotu niekoľkých tisíc stupňov. Zrazu Mike zmraštil obočia a hlasno zreval, až Igorom trhlo. Nebol to obyčajný krik. Bol to bojovný rev. Ako rev predátora, ktorý práve porazil silnejšiu korisť. Ako rev človeka, ktorý pokoril svoje hranice... Bol to rev plný sily a emócií. Do zlata sfarbené Kamene Iš-ug a Lah-ug vyslali smerom k stropu auta zvláštne zlatisté žiarenie, ktoré sa sformovalo do rýchlo rotujúcej gule. Keď bola guľa dostatočne veľká, klesla medzi Mikeove ruky. Kamene zhasli... Mike jednou rukou chytil guľu, druhou náboj, ktorým chcel nabiť raketomet, a za sprievodu silného bieleho svetla ich spojil do jedného celku. Pozrel na Igora. Pochopil, naštartoval, zaradil jednotku a prudko sa na mieste otočil v pravom uhle, aby mal Mike dobrý výhľad. Neváhal ani sekundu a stlačil spúšť...
Posádku tanku prekvapil ohromný výbuch a svetlo, ktoré sa na nich rútilo. Veliteľ nariadil úhybný manéver. Neskoro. Ničivú sila tejto modifikovanej zbrane nebolo možné odvrátiť ničím. Delostrelec sa zmohol len na bezmocné vzdychnutie, keď vzduch páliaci ohnivý projektil vrazil do panciera tanku a preletel ním ako nôž papierom.
Mike bol spokojný. Ležal pre nimi rozbitý vrak najmodernejšieho tanku. Tanku tak odolného, že by na neho len ťažko stačili dva bojové vrtuľníky. On ho rozbil behom pár sekúnd. Bol naozaj spokojný. Ak sa to naučí ovládať, nikto na svete ho nedokáže zastaviť...

Domenus

Domenus

Diskusia

Domenus
jaaj, to Vam uz nestojim ani za to, aby ste ma znosili ? :(
14.04.2010
jurinko
Uz na to idem, len som sa k tomu nemohol dostat..
14.04.2010
draculin
Vydrrrrrz :) Ta uprava prveho odstavca ma dost zabrzdila v rozlete,ale neboj,docitam a pochvalim :))))))))
14.04.2010
jurinko
Tak, a je to tu. Najprv som si musel precitat Kapitolu 1, aby som vobec vedel, o com je rec.. Takze: Je to zle napisane. Citatel vobec nevie, co sa deje. Je sice dobre, obcas pouzit akesi opisne slova pri akcii (buch, tresk, jezismaria, ...), ale vsetkeho vela skodi. Vadilo mi to tam. Dalsia vec je ta (ale to uz bolo vidiet aj v Kapitole 1), ze agent vobec nerozprava ako agent. Obidve postavy rozpravaju ako zmateni teenageri, maju rovnaky slovnik, skladbu viet, vsetko. Postavy su zaujimave vtedy, ak je kazda trosku ina, pretoze kazda ma svoju vlastnu psychologiu, pozadie, historiu (skus napisat zivotopis agenta Igora Neviemakeho, co prezil, kym sa dostal do pribehu, a zistis, ze nemoze hovorit tak, ako teraz hovori). Dalsia vec, slovo "Mikeovi" je s I na konci, nie s Y, rovnako ako mnozne cislo pridavnych mien (vzor "pekny"). No a nakoniec - odstavce! Nie monolit textu, ale clenenie!
15.04.2010
jurinko
Cize zhrnutie: Zaujimavy napad, mozno aj dobry pribeh z toho bude (nieco akoze spojenie magie a technologii, fantasy z buducnosti, dajme tomu..), ale spracovanie pokrivkava. Zapracuj na tom a mozno to bude na viac. Takto som dal 4
15.04.2010
Domenus
takze prerobit... jasne. thanks :)
15.04.2010
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.