B.T. Niromwell
Vidno, že vieš písať, to áno. Len občas sa ti opakujú slová, alebo miešaš časy v jednej vete: „Šliapal som ako o život, ako keby unikám pred celým svetom.“
Niektoré vety sú veľmi menné a ukecané: „Nestihla však vo mne vyvolať strach, pretože sa zrazu objavil zdroj tohto zvuku.“
Hrdina strašne veľa rozpráva, ale nič nepovie. Nevieme nič o ňom, okrem toho, že je študent, ale je dospelý? O jeho rodine vieme len, že existuje. Spomína sestru, že ju nechcel vziať, to bola skvelá šanca porozprávať o rodine, ale nevyužil si ju. Netušíme, ako vlastne vyzerá prostredie, kde je, ako trávi deň. Opisy prírodu sú maximálne všeobecné: „Všade naokolo sú iba vysoké stromy, zelené, kvetmi posiate lúky, skalnaté kopce, horské pramene, ktoré pomaly prechádzajú do potokov a riek, a keď sa mi pošťastí, niekedy zazriem aj zajaca, orla či jeleňa.“ Toto platí doslova na každý kút Slovenska. Chcelo by to hlavnú postavu a prostredie čitateľovi trochu predstaviť, takto len veľa čítame a nič sa nedozvieme. O zrube nevieme nič, iba to, že je prekrásny. A to je zvláštny paradox, lebo hrdina práve vyjadruje túžbu čitateľovi svoje prostredie opísať, ale vôbec to nerobí: „Ani si nepamätám, kedy naposledy sa mi naskytol takýto pohľad. Keby viem kresliť lepšie ako štvorročné dieťa, určite by som túto krásu zachytil na plátno. Mám však denník a s trochou fantázie budú tieto slová maľovať za mňa.“ Ale celkovo ide o veľmi krátky úsek, aby sa dal viac zhodnotiť, teším sa na pokračovanie.
19.09.2020