Terry Chrapúňzel
Pri tej zmienke o kanibalizme mi napadá jedna poviedka tuším od Teba, Veles. Bola písaná z pohľadu dievčatka, ktoré sa tešilo na zabíjačku detí. Tá postava u mňa vzbudila odpor. Lenže vzbudiť u čitateľa odpor niečím, čo u ľudí prirodzene vzbudzuje odpor, veľa spisovateľského kumštu nevyžaduje (sorry, Veles).
Poviedka o Jimovi bola ale úplne iný level - text ma vytrhol z mojej čiernobielej zóny komfortu a prinútil ma dívať sa na vec z iného pohľadu. Za normálnych okolností, keby mi niekto povedal, že aha, tu vyskočil z okna nejaký chlapík, čo sedel za znásilnenie, tak si poviem, že tak mu treba.
Ale Jimov osud u mňa naozaj vzbudil súcit - ten chalan asi potreboval dobrého psychiatra, miesto toho sa mu dostávalo akurát tak výprasku od otca. A aj to ako si racionalizoval, že to dievča to predsa chcelo - človek si uvedomí, aký zhubný vplyv môže mať kultúra znásilnenia na chlapca, ktorý z podstaty svojho ochorenia možno nedokáže správne čítať v emóciách ostatných ľudí. Možno keby mal milujúcich rodičov, keby mal dobrého terapeuta, keby mal na škole pohlavnú výchovu, kde by mu vtĺkli do hlavy, že nie znamená nie... Celý jeho život sa mohol uberať iným smerom.
Chápem, ak to nesadlo každému, ale pre mňa bol tento príbeh naozaj silný čitateľský zážitok a nemyslím, že ho v tomto kole ešte niečo prekoná.
09.03.2022
