Goran
Mám trochu rozporuplné pocity. Na jednej strane je to pekne napísané, máš fajn štýl. Podarilo sa Ti do toho vložiť skutočné emócie. Sú tam veľmi pekné slovné zvraty a obrazy. Vidieť, že máš jednoznačne talent. Ale vidno aj to, že nie si ešte vypísaná tak, ako by si byť mohla. Tiež sa Ti opakujú slová, dokonca aj niektoré informácie sú zbytočne zopakované, čitateľ nepotrebuje počuť to isté dvakrát. To, ako si použila vysvetlenie pozadia príbehu a zápletky do dialógov, to je, podľa mňa, začiatočnícka chyba. - „Nie je iná možnosť?“
„Nie. Ty vieš že nie. Do lodi sa dostaneme len vtedy, ak budeme predstierať, že sme humanoidní roboti. Rozmiestnime mikro-nálože a v praví čas ich spustíme.“ Veď im bolo jasné, čo idú urobiť, takto by si to nikdy nikto nerekapituloval, to vyznie úplne umelo a len preto, aby sme oboznámili čitateľa s tým, čo sa ide diať. Fajn, nech sa to dozvie cez dialóg, ale nie takto drevene. Je tam aj dosť veľká miera naivity. Myslíš, že dvaja "harcovníci" by sa podali na MacGyvera a všetko si takto krásne skonštruovali, vymysleli a podobne? A že by bola firma taká blbá, aby sústredila všetko na jednu loď a jej zničením by si vlastne sami dali K.O.? To, ako nás ohrozujú roboti a tak ďalej, to je už hrozne ošúchané, a zistenie, že jeden z dvojice je android, je priam fúzaté. Lepšie, integrálnejšie, novátorskejšie a nenásilne zakomponovanú túto tému sme tu už mali, viď. futbalový zápas budúcnosti.
Ale osudovosť, emocionalita a akási opravdivosť (doslova cítim, že si to písala s nadšením, zanietením a láskou), ktorá srší z poviedky nakoniec zapríčinila, že som ju hodnotil nemalým počtom bodov.
17.09.2021
