Terry Chrapúňzel
Hodím sem príklad, ako by vyzeral úvod poviedky, kebyže ho mám vyeditovať ja:
Pred bránou statku zastal bielovlasý muž v tmavom odeve. Zabúchal na bránu a načúval, či mu niekto neotvorí. Po chvíli na kamenistej zemi za bránou zaštrkotali kroky, pomedzi škáry v kolovej ohrade sa mihli tri tiene.
„Kto tam?“ zrúkol hromový hlas.
„Volám sa En-dar,“ odvetil bielovlasý. „En-dar z rádu Rytham-dur.“
„O takom ráde som jakživ nechyroval.“
„To sa nedivím. Som posledný žijúci člen.“
„A čo ťa k nám privodí, En-dar?“
„Prichádzam v pokoji. Zháňam len voľačo do úst. Zaplatím.”
Brána sa so škripotom pootvorila. Von vykukol silný holohlavý chlap – akiste majiteľ statku. Nedôverčivo si premeral En-dara od hlavy po päty. Obzvlášť skúmavý pohľad venoval puzdru s nožom na boku pravej nohy a vrecúškam zaveseným na opasku.
„Čo máš v tých vreckách?“
„Bylinky.“
„Si mastičkár? Alebo nebodaj čarodej?“
„Také čosi. Záleží na tom?“
Chlap váhavo prestúpil z nohy na nohu. „Dobre, ale bude ťa to stáť jeden strieborný. Vopred.”
En-dar siahol do otvoru na vnútornej strane opasku a vytiahol mincu. Gazda sa po nej dychtivo chňapol a až potom doširoka otvoril bránu. „Vitaj u nás. To sú moji synovia,“ ukázal na dvoch zachmúrených mládencov so sekerami v rukách. „Usaď sa tamhľa v tieni pod stromom. Žena ti donesie toľko jedla a pitia, za koľko si zaplatil.”
En-dar vykročil k stromu. Junáci so sekerami ho pozorne sledovali, zatiaľ čo gazda odišiel do domu.
Prišelec sa pohodlne usalašil v chládku a nasadil ľahostajný výraz.
- Pohostinnosť tohto kraja je hodná chvály až do nebies,- ozval sa mu v hlave hlas. Patril jeho zosnulému mentorovi – najvyššiemu majstrovi rádu Rytham-dur, ktorý ho vyučil nekromancii. Vďaka tomuto magickému umeniu sa En-dar dokázal zhovárať s majstrovým duchom i po jeho smrti.
- Nesúďme ich, majster Mal-dur-kan,- odvetil v duchu, - možno na to majú svoj dôvod.
Privrel oči a čakal, kým mu niekto donesie jedlo.
09.09.2021
