Goran
Nechcem byť príkry, lebo je to len úvod a môže sa to rozvinúť zaujímavým smerom, voči nápadu, ktorý považujem za zaujímavý a tak trochu i aktuálny ;) nemám nič, práve naopak - zaujal, horšie to je s formou a tá ak sa nezlepší, bude znižovať úroveň aj v ďalších častiach...
Je to príliš kusé, roztrieštené, dojem z čítania mám akýsi "ulomkovitý", mierne zmätočný a tak zvláštne vyskladaný. Dieliky puzzle, akoby do seba nie celkom zapadali, ale boli vedľa seba voľne zoradené. Skoro to vyzerá, akoby to boli zápisky k poviedke, než už hotová poviedka (próza) s rozpracovaným dejom. Azda by to mohol byť zaujímavý štýl vyrozprávania príbehu, ale úsečné vety a skratkovitosť tomu nenapomohli. Nemám nič proti používaniu úderných krátkych viet, ale tu bolo toho na mňa príliš. Viem, prečo používaš vety takéhoto typu: "Bol to potkan. Veľký." Môže to byť pôsobivé. Žiaľ, mne to tak neprišlo, len ma to v tomto prípade rušilo. Oveľa lepšie by vyznelo obyčajné: Bol to veľký potkan. Prípadne: Bol to potkan. Veľmi veľký potkan.
Ďalší príklad: "Popred dom občas prešli vozy naložené mŕtvolami. Sprevádzali ich muži v čiernych plášťoch a bielych maskách. Vtedy sa deti skrývali pod posteľ a deky, ale on nie. Rád sa pozeral na tie vozy a ich sprievodcov. Aspoň vtedy mal pocit, že mu nikto neklame. Že sa nemusí premáhať, aby veril. Na voze je veľa mŕtvol a všade je veľa takých vozov. A na jednom z takých vozov čoskoro odvezú aj jeho, a všetkých z jeho domu." Je to kostrbaté, nehovoriac o tom, že sa tam, a nielen tam, často opakujú slová, prepána, už prosím, žiadne ďalšie vozyyy!!! :)
Nevyužitý potenciál s potkanom - vzťah jeho a chlapca by sa vyložene dal rozprísať, to sa žiada. A zrazu tak naraz umrel. Čitateľ sa cíti podvedený. Čo to je s tým pavúkom?! Chlapec iba tak vie, že je vyvolený akéhosi Boha (tam by malo byť skôr malé b) a zistí to tiež iba tak, náhodou, ako slepé kura, keď príde k zrnu...
Tá choroba zabíja akosi prirýchlo... ale budiž, avšak iná nelogickosť - túlavé zvery sa len tak nahrnú priamo do domu hodovať na ľuďoch práve zahubených chorobou?
Chlapec sa najprv utieka k svojmu bohu, ale potom prosí mamu, aby ho s ním nenechávala samého... viem, že to myslíš tak, že nechce ostať bez mamy, ale skôr to evokuje akoby skutočnosť, že sa bojí svojho boha a vyzerá, že raz chce to, inokedy zas ono. Pritom by stačilo pár čiarok alebo inak štylizovať pár viet.
Koniec je mimoriadne popletený, musel som si to čítať viackrát, aby som vedel, čo sa stalo. Netvrdím, že som najbystrejší čitateľ, no nebolo to preto, že by som bol nepozorný, ale preto, lebo to bolo podané obzvlášť znejasňujúco a zmäteno.
Vnímam to ako zaujímavú synopsu, z ktorej by mohol byť skvelý príbeh. Horšie je, ak má byť toto dokončený, dohotovený text.
17.02.2021
