B.T. Niromwell
V prvom rade, prosím, odseky! Ono ten text môže byť neviemako dobrý, ale takto sa to proste ťažko číta. Je to niečo podobné, akoby ti niekto naservíroval večeru na odpadkový kôš – mohol to navariť aj Jamie Oliver, ale nikto to nebude chcieť jesť. Minimálne priama reč by mala mať vlastný odsek.
„Pohľadávať, povesiť“ sú čechizmy.
Pozor na dlhé vety, aby a v nich čitateľ nestratil, ako tuto: „U kované najlepšími kováčmi v celom Ignise, z naj pevnejšieho terramského kovu, s ozdobnými rukoväťami v tvare polmesiacov, zdobené červenými zafírmi, ktoré som mala prichytené na oboch stehnách.“ – znie to totiž, kým sa dostaneš k tým stehnám, človek už nemá na zreteli dýky, ale znie to, akoby mala na stehnách prichytené zafíry. Alebo „Aj vďaka ich legendárne známym šípom, ktoré namáčali v odvare z prilbice, účinkoval takmer okamžite.“ – tam sa človek tak zasekne, čo účinkovalo okamžite? V strede súvetia sa ti zmení predmet (odvar) na podmet a je to potom zmätočné. Občas ti chýbajú nejaké čiarku, občas sú, kde by nemali – keď „ako“ nespája vety, iba slová, nedáva sa čiarka, vedľajšie vety naopak musia byť stále oddelené čiarkami.
Vyjadrovanie máš inak pekné, farbisté, čím viac budeš písať, tým lepším smerom to pôjde.
Dej si si vybrala veľmi náročný. Podľa mňa, osobne, nie je nič ťažšie ako vybrať si za hlavnú scénu a napísať ju zaujímavo. Nech si hovorí kto chce, čo chce, že opisy sú nudné, nehrabú sa na nudu akčných scén. Aby akčná scéna fungovala, musí v nej byť určité napätie, čitateľ musí pochybovať o tom, ako to skončí, a malo by mu záležať na tom, ako to skončí. Toto je pri dvojstranovej poviedke veľmi zložité, nakoľko čitateľ nemá čas, aby sa zžil ani s jednou postavou, teda ak na konci hocikto z nich umrie, je mu to tri päť, treba tam zapojiť nejaké iné ťahúne. Tuto je napätie prerušené tým, že hlavná hrdinka ani na chvíľu nemá pochybnosti o svojom víťazstve a potom je vlastne jedno, či to vyhrá alebo nie, lebo ku koncu, či už dobrému alebo nie, či už s prekvapením alebo bez, neviedla žiadna gradácia. Toto je ťažká vec. Vo všeobecnosti sa ale čitateľ potrebuje s niečím stotožniť. Tu vystupuje lovkyňa ako niečo nebojácne, nevieme veľmi, odkiaľ sa jej istota berie. Jej taktika boja je taká, že človek nechápe, ako to že doteraz prežila. Ide šípom uspať kentaura, toto je plán – čupí v kríkoch, čaká, kentaur príde. No namiesto aby to do neho strelila, vyjde von, úplne sa mu odkryje, prehodia pár nezmyslených slov (prečo kentaur nestrieľa okamžite?), počas ktorých má ich protivník čas niečo spraviť. Ženská si počas boja s týmto inteligentným tvorom ešte stihne natrieť šípy jedom, lebo veď načo príprava vopred, že hej. Čo robí z týchto dvoch bojovníkov neporaziteľné legendy, asi iba ak doteraz stretali výlučne protivníkov, čo bojujú ešte horšie ako oni. Pomohlo by, keby sme aspoň vedeli, prečo má hlavná postava schopnosti, aké má, ako je možné, že je rýchlejšia ako šípy atď., aby to bolo uveriteľnejšie. Tak aby som to zhrnula, myslím, že je to veľmi nešťastne zvolená téma, teším sa na pokračovanie a verím, že bude dejovejšie, a tvoje celkom rozvité vyjadrovanie sa nebude musieť predierať cez opisnú bojovú scénu. Určite dúfam, že príde nejaký background k postavám a dozvieme sa, čo sme sa z tohto kúska nedozvedeli. Dúfam tiež, že ťa uvidím pri Poviedkach na počkanie.
18.12.2019
