Na úvod by som chcela povedať, že ja pri čítaní čohokoľvek väčšinou veselo ignorujem názov i autora. Dočítam sa do stredu knihy a keď vám o nej budem nadšene rozprávať, zreferujem vám jej názov ako „niečo s loďou“. Akékoľvek nadržiavanie obľúbeným autorom by teda hroziť nemalo, i keď môj literárny zážitok môže byť ovplyvnený inými vonkajšími faktormi.

Zatiaľ je vonku pekne.

A budem bodovať, lebo body máme všetci radi.

Poviedka s nenápadným názvom. Príliš človeka nenavnadí, ale ako sa vraví, v jednoduchosti je krása. Na druhej strane, názov, prvá a posledná veta sú často práve to, čo u čitateľa rezonuje najdlhšie.

Nie však vždy.

Vďakabohu. Aspoň pre tento prípad. Lebo po nesmelom názve prichádza diplomaticky najkorektnejšia úvodná veta, akú som vo svojom živote čítala (a to prehlasujem po prvej prečítaj poviedke). Ja si ju dovolám zacitovať, lebo ma fascinuje: „Miestnosť sa mu zdala plná zápachu mokrej malty, štukatérskeho tmelu a čerstvej stierky.“ Každý iný hrdina (autor?) by bol sebavedome zahlásil, že tá miestnosť tak VOŇALA! Ale viete, jemu sa to len tak zdalo, ale možno to ani tak nebolo, a možno že, však viete, ono tam mohli byť aj iné veci... Ach jaj.

Ak vám táto veta príde absolútne normálna a je to vec, ktorá mi v celej poviedke vadila najviac, môžeme prehlásiť, že autor je génius. O to nám ale nejde. Ide nám o poviedku.

Odohráva sa v rýdzo slovenskom prostredí, čo kvitujem, osobne pokladám za veľké plus dialógy, ktoré v takýchto prípadoch často pôsobia umelo, ale tu sa tak nestalo. Postavy sa pred vami pomaly menia, spočiatku vôbec netušíte, kto sú zač, no odsek za odsekom, od prvého až po posledný, sa pred vami pomaly odhaľuje ich približný vek, vzťahy, charakter. Dej má spád, od prvého okamihu sa čitateľ túži dozvedieť, čo sa vlastne stalo, a v rámci pravidiel súťaže dychtivo očakáva, kedy na neho vyskočí nejaký démon alebo sa z Karčiho vykľuje siedmy syn siedmeho syna alebo niečo také. Či sa tak stalo alebo nestalo, uvidíte. Ja som bola chvíľu v pomykove, potom som si uvedomila, kde som, čo som. Ale ja som skôr na fantasy prvky.

Dobrá poviedka, zatiaľ v prvej trojke, i keď ktovie, neprečítala som viac. Ak je na Slovensku viacej takýchto pisálkov, svitá nám na dobré časy.

Aj keď... prečo musí byť v každom texte niečo zhovadilé, čo vás núti ľutovať, že ste ho čítali?

8/10

Aj tento názov som si všimla, až keď som dočítala poviedku.

Dejovo skočíme in medias rez znovu do zdanlivo slovenského prostredia, ale po lenivom úvode čoskoro zistíme, že nie, že sme sa ocitli v ďalekej budúcnosti. Oproti predošlej poviedke, tu dialógy neodsýpali až tak prirodzene, no boli o to početnejšie (netvrdím, že pri bežnej komunikácii nepoužívam frázy typu Dohnali sme [prírodu] k predsmrtným kŕčom či naši predkovia v honbe za pokrokom znásilňovali túto planétu ale... nie, proste nie).

Prehryzieme sa povinnou jazdou narážok na to, ako všetko, čo je pre nás nové, je pre postavy staré a neznáme – niekedy až absurdne (ako vážne, chlap nevie, čo je pirátsky hák, a žena hej?). A odrazu už plávame na známych vodách antiutopistickej fantastiky, ktorého sa ľudia z akéhosi dôvodu nevedia nabažiť, ani keď na túto tému vyjde každý mesiac nová kniha a dva filmy. Objavujú sa tu však aj originálne momenty ako samotná práca hlavnej postavy, myšlienka, že Solitér je schopný len jednosmernej komunikácie s pozorovateľmi, na ktorej by sa dalo dobre stavať... Stavať by sa tu dalo na mnohých veciach a to je ten problém. Vlastne ide o problém celkom klasický – svet, ktorý autor vytvoril, je priveľký, vypľúva na čitateľa priveľa pojmov, ktoré až do konca ostávajú iba pojmami, nemá čas ani priestor vysvetľovať, potrebuje budovať napätie a vsunúť určité dejové aspekty, tak nemôže vysvetliť, o čo ide, čo sú vecičky, čo tak pekne pomenoval, čo za postavy nám to behajú po riadkoch – lebo ich charakter je v podstate neexistujúci. A niektoré veci by som teda chcela vedieť. Ako čitateľ som miestami zmätená – prečo si hlavný hrdina dáva do súvislosti vírus a Regen, obzvlášť, keď o ňom dokopy nič nevie? Ešte stále si búcham hlavu o stenu a stále to netuším.

Iste, antiutópie nemajú za cieľ vysvetľovať, chcú nás prinútiť rozmýšľať, kladú nám otázky – ale vždy tie isté, až z toho čitateľom začne kvapkať na karbid. Proste, už to stráca lesk a ja by som už rada videla, aby si nejaký autor dal tú námahu a vymyslel aspoň ako ten jeho svet vznikol. Pravda, na rovine poviedky sa toho asi nedočkám, ale čo zaujímavé nám inak v tej poviedke ostane?

Musím však povedať, že ku koncu hustne napätie a je to skvelé, nádherné, čitateľ chce vedieť viac, niečo sa dozvie, dosahuje istý stupeň uspokojenia a zabúda na slabú predohru, ale... ale záver je presne taký istý ako začiatok. Úplne nakoniec sa mi ráta myšlienka, ako jednoducho možno odvrátiť pozornosť človeka od skutočných problémov a čitateľ sa až zamyslí, či sa rovnako ľahko dá oblbnúť aj sám.

6/10

Sľubný názov, čo bude ďalej?

Prvý odsek vo mne vyvoláva zabudnutú lásku k smiechu zo zvrátených vecí. (Ja viem, že pršalo, ale aj tak sa stavím, že na zemi bola plazivá, hustá hmla!)

Nádherné gotické prvky á la eňo ňuňo – noc, tma, tikajúce hodiny, piatok trinásteho, sirotinec, čierna mačka, neskôr aj krásna slečna. V hlave som si dej predstavovala tak, ako by ho sfilmoval Tim Burton v osemdesiatych rokoch (nie len kvôli čierno bielemu pásikavému obleku). Zároveň tu autor veľmi zaujímavo uplatňuje tradičnú slovenskú mytológiu, ak to možno takto nazvať, čo je spolu s počiatočnou atmosférou najlepším plusom poviedky. Takže príjemná dobrodružná poviedka alebo hororík, nazvite si to, ako chcete.

Na konci síce skĺzne do akejsi sentimentality, či možno snáď hollywoodskeho klišé a niečo ostane aj nevyjasnené (prečo, pani riaditeľka, prečo?), ale život ide ďalej. Takýchto poviedok by človek zvládol prečítať aj viac, hoci v sebe nesú určitú naivitu a dejové klišé, čo môže byť jej najväčší problém.

Tu narážam na problém s bodovaním, ťažko sa mi porovnáva, keď sú poviedky takto diametrálne odlišné.

7/10

Týmto sa chcem autorke poďakovať za to, že som musela prepísať celý jej názov caps lockom, čím ma nakopla k zlepšeniu mojej schopnosti pracovať s Wordom. Za možné preklepy sa ospravedlňujem.

Nádherný názov, tuším si ich budem čítať častejšie.

Nádherné na tejto poviedke je aj, že aj keby som Vám teraz vysypala celý jej obsah a vy si ju potom prečítate, neprídete o zážitok. To naozaj treba zažiť na vlastnej koži. Alebo skôr, treba si to prečítať, zažiť sa to skutočne nedá. O dej tu vôbec nejde, avšak vďaka štýlu poviedky to vôbec nevadí.

Príbeh rozpráva člen spoločnosti, ktorá na vytvorenie úplnej rodiny potrebuje viac ako dvoch členov. Autorka sa s týmto faktom vtipne vyhrala, pričom nejde o búrlivý situačný humor, skôr o hry so slovami. Text je spestrený aj kvázi úryvkami z tlače či kníh samotného rozprávača, ktorého ego spojená s akousi odovzdanosťou je veľmi šarmantná. Možno bude mať čitateľ pocit, že sa stráca, ale autorka vás našťastie nežiada, aby ste si postavy pamätali. Dokonca aj ten dej, ku ktorému sa ku koncu dostaneme, lebo veľká časť poviedky sa zaoberá životom samotného Miliducha, je čitateľsky uspokojivý. A to na ten New Weird či ako sa tomu nadáva, veľmi nie som. Je to ono, či?

9/10

Dobre, prvýkrát som si prečítala životopis autora pred poviedkou (ale názov som si zabudla prečítať).

Prvýkrát neslovenské prostredie, a ja to pripisujem mladému veku, lebo to presne robíme, keď chcem napísať rovnako veľké príbehy, ako vidíme v telke (ja som to robila, Nathan je proste vždy lepšie meno ako Ďuro).

Text je nesmierne čitateľný, plynie hladko, priam hladšie ako u starších kolegov, ale tie prechodníky!

Ako dej plynie, čitateľ začína byť zvedavý. A netrápia ho len otázky typu: ako sa môže šálky rozbiť príliš rýchlo? Toto osobne zaujalo mňa, ale čitateľ je zvedavý, kam to pôjde a prečo je hlavná hrdinka opísaná najprv ako búrka a potom ako mierny vetrík. Niečo sa musí stať a čitateľ sa teší. Ale potom človeka začne mátať, ako to, že Matt nemá tému, keď sa zapísal na tú istú seminárku ako Lucy. Ale pomedzi to človeka zaujíma aj dej, naozaj. Začne zaujímať o Melanie a autorka ho nesklame. Rozdelenie textu na dni sa ukázalo byť dobrým nápadom, čítanie lepšie odsýpa. Problém nastáva ku koncu, keď podobne ako v prípade Kontraktora príde hlavná postava na niečo len tak. Potom tam chvíľu vládne mierny zmätok, ale ten rýchlo pominie, takže sa dočkáme autorského happy endu – pomerne vydarenej poviedky s určitým napätím. Myslela som, že ju ohodnotím lepšie, ale napokon, aj preto, že spomínaná hladkosť textu nevydržala tak úplne do konca, dávam šťastné číslo.

7/10

KONIEC.

Alebo nie, skôr začiatok. Hlasovať, hlasovať, hlasovať! Hoci by sa mohlo zdať, že mám podľa bodov svojho víťaza, nie je to celkom tak. Minimálne 4 poviedky sú silnými želiezkami v ohni a v podstate všetky sú kvalitné. Minimálne môžeme o všetkých tvrdiť, že sú skutočnými poviedkami a keďže ide o viac menej amatérsku súťaž, už len z toho sa veľmi teším. A som nesmierne zvedavá, kto si nakoniec odnesie sošku.