aktyx.scifi.sk prihlásenie | registrácia  
scifi.SK -=- scifi space: Kniha bolesti – recenzia
Spacenews


 
spacenews PRIDAJ VLASTNÚ SPRÁVU
Kniha bolesti – recenzia
09.10.2013 10:00 | Kategória: Nové - Recenzie | Autor: jurinko
Ako väčšina z našich čitateľov vie, Janko Iša, víťaz Ceny Béla za najlepší horor v Cene Fantázie 2012, svoje literárne začiatky absolvoval práve na našej stránke. Veľmi nás teší, že poviedková sekcia scifi.sk pôsobiaca ako diskusný workshop, prináša výsledky a pomáha autorom zlepšovať sa. Vďaka patrí najmä vám, našim čitateľom a prispievateľom, ktorí sa zapájate do diskusií a konštruktívne kritizujete začínajúcich, ale aj ostrieľaných autorov. O Jankovi Išovi reč nebola náhodou – vo vydavateľstve Artis Omnis nedávno vyšla poviedková zbierka Kniha bolesti a práve vďaka Jankovi, ktorý vybavil recenzný výtlačok pre scifi.sk, sme sa jej mohli pozrieť „na zúbok“.
Kniha bolesti - Plagát - Obálka


Kniha bolesti je zbierkou poviedok rôznych autorov, medzi ktorými sú také mená ako Jiří Walker Procházka, Dušan „Duke“ Fabian, Marja Holecyová, či aj na našej stránke pretriasaný Martin Moudrý. Do zbierky autorsky prispel aj Mark E. Pocha, ktorý zbierku zároveň zostavil. Témou, ako už názov napovedá, je bolesť. Fyzická alebo psychická, hlavne, že neznesiteľná, spaľujúca a brutálna. Zbierka je brožovaná, má približne 300 strán a už na prvý pohľad zaujme skvelou grafikou obálky. Na tú nadväzujú aj grafické prvky vo vnútri, kde oddeľovače textu namiesto tradičných hviezdičiek tvoria kvapky krvi.

Osobne mám s poviedkovými zbierkami trošku problém. Ich úroveň považujem väčšinou za veľmi kolísavú., Dôvodom je, že každý autor píše inak, a taktiež je to dané rôznym rozsahom poviedok. Pri tejto to nie je inak. Kniha bolesti obsahuje štrnásť poviedok od jedenástich autorov a dĺžka poviedok kolíše od pár stranových jednohubiek až po viac ako päťdesiat stranový triler. Každá poviedka tak poskytuje iný zážitok. Preto je nutné venovať sa každej poviedke zvlášť. Všetky poviedky sú v češtine, hoci mnohí autori sú zo Slovenska.

Zbierku otvára pomerne krátke dielo Jiřího W. Procházky – Až na věky. Otvorenie zbierky najznámejším autorom je logickou voľbou. Škoda, že Procházkov text neoplýva ani originálnym nápadom, ani vydareným spracovaním. Opakovanie slova „bolesť“ sa veľmi rýchlo stane otravným a napokon je jediným pozitívom tejto poviedky jej dĺžka, resp. krátkosť. Ako začiatok zbierky, ktorý má čitateľa navnadiť, to príliš nefunguje.

AI845CD62 od Martina Moudrého latku ešte znižuje. Text je príliš dlhý a skladá sa z obohraných tém. Poviedku uvádza variácia na Skynet a vyhubenie ľudstva, potom nasledujú fascináciou číslami charakterizované logické pochody umelej inteligencie, ktoré však paradoxne kazí množstvo logických chýb. Záver klincuje rasistický pseudovtip, ktorý dielo postavil do roviny haluze napísanej z dlhej chvíle. Navyše sa v nej samotná téma zbierky takmer neobjavuje, hoci dlhotrvajúca nuda AI by sa dala pri zažmúrení oka brať ako forma psychickej traumy. Text nie je napísaný zle, dokáže čitateľa vtiahnuť, no záver robí z poviedky niečo, čo sa dá pre čitateľa najlepšie charakterizovať ako strata času. Po vlažnom úvode zbierky by to chcelo skôr niečo svižnejšie a zmysluplnejšie.

Prvou poviedkou, ktorá úroveň zbierky zvýši, je Tkáč od Haniny Veselej. Je žánrová, plná fyzickej aj psychickej bolesti, zároveň imaginatívna a miestami až romantizujúca. Táto poviedka mi pripomínala legendu, je dostatočne epická, ale zároveň intímna a čitateľ sa dokáže vcítiť do pocitov hlavnej postavy. Myslím, že touto poviedkou sa zbierka mala začať, po jej prečítaní som mal chuť rýchlo sa pustiť do ďalších diel (čo sa o predchádzajúcich dvoch poviedkach povedať nedá).

Půjčené je lepší vrátit od Dušana D. Fabiana našťastie úroveň zbierky naďalej zvyšuje. Po Tkáčovi sa tak čítanie Knihy bolesti stáva radosťou. Fabianova poviedka je veselá, hutná, cynická a hoci námet je už priam klasikou, je podaný osviežujúco, so šarmom, vtipom a celé to šliape ako dobre namazaný stroj.

Preto zamrzí, že dielom Milana Petráka – Melodie bolesti zbierka opäť skĺzava na úroveň začiatku. Námet poviedky, komponovanie „hudby“, v ktorej namiesto tónov budú znieť výkriky mučených, nie je zlý. Naopak, tému napĺňa až sadisticky. Začiatok je napísaný tak dobre, že sa dá porovnať s dielami veľkých svetových autorov. Škoda, že starostlivo budovaná atmosféra sa rozsype s príchodom akcie. Tá je chaotická, zbytočná a zjednodušená a postava ani autor sa v tejto polohe vôbec necítia dobre. To sa napokon prenáša aj na čitateľa, ktorý postupne stráca záujem. Uponáhľaný, ale zároveň literárne neduživý záver s úplne zbytočnou peripetiou na konci už dielu dal iba ranu z milosti. Škoda premárnenej príležitosti.

Svézt od Marka E. Pochu je však opäť radosť čítať. Pripomenulo mi to Fabianovo Půjčené je lepší vrátit. Rovnako ako Fabianovo dielo, aj E. Pochova poviedka pracuje s priam klasickým námetom, ktorý ale spracúva so šarmom a osviežujúcim novátorským prístupom. Oproti Fabianovi mi tam trošku chýbal humor (hoci jeho náznaky najmä v opisoch detailov boli), ale každopádne je to dielo, ktoré stojí za to si prečítať. Ona totiž naozaj téma osamelej gotickej dievčiny, ktorej zastaví hnusný slizký šofér nie je natoľko vyčerpaná, aby sa v nej nedalo nájsť niečo nové. Úroveň zbierky opäť nabrala vzostupnú tendenciu.

Aby už s ďalšou poviedkou opäť o čosi poklesla. Vrátit zpět od Daniela Tučku začína správne depresívne a snaží sa splniť zadanie skôr cez psychické trápenie, než cez potoky krvi. Od začiatku však trpí neduhom, ktorý sa pomerne rýchlo ukáže byť hlavným mínusom poviedky. Pridlhé vety, viacnásobné súvetia, donekonečna sa vykecávajúci rozprávač – to všetko čitateľa časom dokonale otrávi. Depresia a smútok sú podané cez haldu slov a namiesto skutočných emócií nastáva iba bezcieľne „nimranie sa“ v beznádeji. O to viac zamrzí, že koniec obsahuje istý náznak osudového zlyhania, ktorý mohol dať poviedke razanciu. Plahočenie sa močiarmi viet však v čitateľovi ubije všetku chuť nechať sa vtiahnuť do snahy hlavnej postavy zachrániť osudovo stratenú lásku a záver tak úplne stratí silu.

Miernym zlepšením je poviedka Marje Holecyovej – O husách, bolestožroutech a těch ostatních, ale vzostup skôr vyplýva z nízkej úrovne Vrátit zpět, než z kvalít Holecyovej poviedky. Alegória na smutný osud Ivety Bartošovej (alebo niekoho podobného, koho bulvár dohnal k tragédii) je v podstate kritikou dnešnej spoločnosti, zasadenou do pseudofantasy prostredia. Detaily fungovania sveta teda riešiť netreba, pretože sú nepodstatné. Škoda len, že autorka nevyužila potenciál bipolárnej spoločnosti na výraznejší konflikt. Hoci je poviedka napísaná formálne dobre a samotné čítanie viet dokáže upútať, dejová plytkosť jej podráža nohy. Poviedka neurazí, ale ani nenadchne. Priemer, ktorý je naozaj zlepšením iba preto, lebo predchádzajúca poviedka bola pod ním.

To Revize jízdenek od Janka Išu je iný kaliber. Splatter Kulhánkovského štýlu, s mimozemšťanmi a dvojicou vagabundov, ktorí sa ukážu byť o kúsok odolnejší, než by si jeden myslel. Cynickú vyvražďovačku kazí iba neprehľadnosť dialógov, ktorým by prospelo, keby mala každá postava svoju „trademark“ hlášku, namiesto toho, že sa postavy v ich používaní striedajú. Ako oddychovka je to ale výborné a hoci čitatelia scifi.sk poviedku poznajú (v slovenčine, pod názvom „Revízia cestovných lístkov“), prekladom nadobudla onú príchuť exotiky, ktorú pre nás (pre mňa určite) čeština má. Výrazné zlepšenie úrovne zbierky a opäť chuť čítať ďalej.

Priznám sa však, že netuším, aký zmysel malo zaradenie poviedky Františka Jirku – Psychicky náročná práce do tejto zbierky. Podľa môjho názoru tento text nie je poviedkou a hoci sa tvári ako absurdná jednohubka, na haluz je príliš realistický, kým na realitu je príliš absurdný. Výsledkom je podivná zlátanina, ktorá síce môže pre autora dobre fungovať ako terapeutická metóda, nevidím však jediný dôvod, prečo ju uverejniť, hoci aj iba niekde na blogu. A už úplne mi uniká, ako toto narýchlo zbúchané slohové cvičenie môže niekto zaradiť do zbierky poviedok. Jedine, že by bolo zámerom jednoznačne stanoviť najhorší text v zbierke. Pretože ak toto bolo zámerom, tak sa to podarilo.

Vřed od Anny Šochovej je zaujímavé dielo. Filozofické, prepracované. Občas z neho zasvieti niečo, čo by sa dalo nazvať klišé, ale často je to iba bežná realita života, ktorý kašle na literárne kategórie a pomerne často sa v ňom niektoré veci opakujú. V poviedke tak aj zdanlivé klišé prispieva k realistickosti prežívania hlavnej postavy. Hoci niektoré detaily mi prekážali (najmä rôzne sebauvedomovacie sekvencie alebo detailný opis okolia, ktorý nemal vplyv na dej), bolo to napísané dobre, vtiahlo ma to a aj obvyklé posolstvo o skazenosti ľudstva bolo pomerne stráviteľné. Oproti Išovej poviedke (tú medzi nimi som sa rozhodol v záujme zbierky ignorovať) ďalšie zlepšenie.

Druhou poviedkou od Marka E. Pochu sú Šepoty mŕtvych. Pri tejto poviedke mi okamžite napadlo, že ak zvyšné dve diela nebudú omnoho lepšie, mala by sa zbierka touto poviedkou skončiť. Je to totiž najlepšie dielo v Knihe bolesti. Poviedka z postapokalyptického prostredia, kde väčšinu ľudstva vyhubila neznáma nákaza, je napísaná so správnou dávkou šialenstva a nevyslovenej hrozby, ale našťastie bez posunu smerom k lacnej akcii. Klasický námet spracovaný s prenikavosťou, z ktorej miestami mrazí. Text je taký dobrý, až čitateľ na chvíľu zabudne, že číta knihu.

Podobne je na tom aj Kšeft, druhá poviedka od Janka Išu. Neviem, či to bolo ešte dozvukmi Šepotov mŕtvych, ale zo začiatku som sa do tejto poviedky ponoril až po uši. Hnusné prostredie technického veľkomesta, ktoré je jedinou pevnosťou ľudstva, odolávajúcou nehostinným podmienkam za jeho stenami, je sprvu napísané ako vyvážený mix noir a Kulhánkovských vyvražďovačiek. Miešajú sa tam drsne opísané bary, lokálni mafiáni a krásne ženy v koktailových šatách, s dvojhlavňovými revolvermi, implantovanými počítačmi a nájomnými zabijakmi, to všetko v kulisách spoločnosti, pre ktorú termín „vyššie postavenie“ prestáva byť metaforou a začína byť doslovný. Ten svet je natoľko zaujímavý, že núti čitateľa o ňom premýšľať – a vtedy sa opantanie na moment preruší, pretože je potrebné si uvedomiť, že takáto spoločnosť nemôže existovať. Doslovnosť výškového usporiadania spoločnosti, reprezentovanej poschodiami gigantického komplexu, je vlastne iba ďalšou skrytou metaforou. Po tomto uvedomení je možné sa vrátiť k čítaniu a na chvíľu sa opäť nechať vtiahnuť Išovým jazykom, plným farbistých opisov a trefného komentovania situácie. Škoda, že táto najdlhšia poviedka zbierky po stanovení hlavnej úlohy, ktorú má postava splniť a ktorá je motorom deja, začne strácať dych a akosi sa iba bezcieľne doplazí do nevýrazného záveru. Ak by sa autorovi podarilo udržať šťavnatú úroveň poviedky od začiatku až do konca, vyrovnal by sa jeho Kšeft aj Šepotom mŕtvych (a možno by ich aj prekonal). Takto to však bohužiaľ znamená pre úroveň zbierky opäť pokles, hoci iba o málo.

Knihu bolesti uzatvára poviedka Mlčenliví soudruzi, druhý text od Martina Petráka. Bohužiaľ je to trefa mimo terča. Hutný a nadupaný záver sa nekoná, úroveň zbierky od Šepotov mŕtvych už iba klesá. Rozdiel medzi Šepotmi mŕtvych a Kšeftom je však omnoho menší, než medzi Kšeftom a Mlčenlivými soudruhmi. Táto poviedka je v zlom zmysle slova staromódna. Nezáživná, so za vlasy pritiahnutou premisou, napísaná síce formálne celkom dobre, ale zúfalo neschopná vtiahnuť čitateľa do deja. Určite je to dané aj tým, že v celej poviedke v podstate o nič nejde, hoci sa tvári, akoby išlo o osud celého ľudstva. Hrajúci sa mimozemšťan, ktorý spôsobil, že predmety bežnej spotreby cítia pri používaní bolesť, vyznel ako zlý vtip. Celé dielo na mňa pôsobilo, akoby bolo napísané niekedy v roku 1987. Možno je to iba môj problém, ale mám silný pocit, že aj keby v tej dobe táto poviedka zaujala, dnes už sú takéto texty dávno prekonané. Ako záver zbierky je to slabé, neúderné a bez pointy a tak trošku považujem za chybu, že je tento text umiestnený na jej konci.

Zhrnutie
Najväčším problémom pri zostavovaní poviedkovej zbierky sa mi javí byť „vyskladanie“ poviedok tak, aby dávali zmysel nielen každá sama osebe, ale aj aby ich vzájomné vzťahy pôsobili ako jeden celok. Je to niečo podobné ako dramaturgia televízneho programu alebo produkcia hudobného albumu. Viem si predstaviť, že sa ľudia radi vracajú k svojim obľúbeným poviedkam rovnako, ako si pustia iba jednu skladbu z CD-čka. Ale keď sa náhodou rozhodnú pustiť si to CD-čko celé naraz, malo by to fungovať. Malo by dokázať pracovať s ich emóciami a dosiahnuť istý umelecký zážitok. Rovnako by, myslím si, mala fungovať poviedková zbierka. Kniha bolesti je rozdelená do dvoch celkov, s názvami „Rána se otevírá“ a „Rána se zaceluje“. Je tam teda badateľný istý pokus o nejakú prácu s prežívaním čitateľa, ale podľa môjho názoru tento pokus nevyšiel. Nevidím dôvod, prečo by ktorákoľvek poviedka nemohla byť v opačnej časti zbierky.

Každopádne, pri dodržaní týchto dvoch skupín by som odporúčal čítať poviedky v úplne inom poradí, než sú uvedené v zbierke. Je to môj osobný dojem, ale pre mňa by tá zbierka fungovala lepšie, keby sa na začiatku a na konci nachádzali lepšie poviedky, aby čitateľa navnadili, resp. v ňom zanechali príjemný pocit po dočítaní. Horšie poviedky by som potom okolo stredu zbierky striedal s lepšími. A možno by iba stačilo nedať na začiatok a na koniec po dve slabšie diela a nezaradiť do zbierky Psychicky náročnou práci.

V súčasnom usporiadaní poviedok sa mi však stali dve zásadné veci, ktoré sú pre vydavateľa často fatálne. Prvou je hypotetická situácia – Keby som stál v kníhkupectve pri regáli a chytil túto knihu do ruky, zaujala by ma jej obálka a upútavka na zadnej strane. Prečítal by som si prvú poviedku. Nenadchla by ma a skúsil by som si čítať druhú. Lenže tá je príliš dlhá a pravdepodobne by ma jej téma nezaujala natoľko, aby som si knihu kúpil. Druhou zásadnou vecou je to, že pri čítaní som opakovane cítil neuspokojenie. Prečítať si skvelú poviedku znamená urobiť si čas aj na tú ďalšiu. Prečítať si dve slabé poviedky po sebe znamená, že si knihu nezoberiem do vlaku, ale nechám ju doma ležať a siahnem po nej až po čase. Pritom viac ako polovica poviedok v zbierke je dobrých a je príjemné ich čítať, iba sú podľa môjho názoru zle usporiadané.

Najväčším nedostatkom Knihy bolesti ale nie je úroveň poviedok. Tá je podobná ako pri iných poviedkových zbierkach, nájdu sa tu slabšie aj lepšie poviedky a som si istý, že každý si v nej nájde aspoň jednu poviedku, ktorá ho naozaj osloví. Ak teda nebude príliš lipnúť na dodržaní základnej témy. Upútavka na zadnej strane v čitateľovi evokuje priam hororový zážitok, ktorý sa však nekoná. Žánrovo je zbierka azda až príliš pestrá. Od šviháckej zombie fantasy z Rakúsko-Uhorska cez splatterovskú vyvražďovačku až po nárek zneužitej a netalentovanej rádoby speváčky na sklonku života. Ani jeden text nie je vyslovene hororový, dokonca ani Šepoty mŕtvych, čo je poviedka, ktorá má k hororu najbližšie.

A tak, hoci cena tiež nie je úplne „ľudová“, najväčším nedostatkom Knihy bolesti zostáva príliš voľná ruka editora pri zostavovaní zbierky. Radenie poviedok, ich žánrová neukotvenosť a nedostatočná väzba medzi nimi sú tým, čo Knihu bolesti ako poviedkovú zbierku radí iba medzi priemer.

Knihu bolesti si môžete kúpiť napríklad tu: http://www.martinus.sk/?uItem=156803.



Kvalita tejto spacenews: Ak chceš hodnotiť spacenews, musíš byť prihlásený
diskusia zobraz diskusiu
Saš (neregistrovaný) (10.10.2013)
Takto si ja predstavujem dobrú recenziu na poviedkovú zbierku. Už len trošičku sa na záver pohrať s jazykom, ale aj takto je to výborné.


jurinko (10.10.2013)
Dvaja sme sa s tym hrali na preskacku, asi uz sme dosiahli nase maximum.. Kazdopadne dakujem za spatnu vazbu :-)


Saš (neregistrovaný) (10.10.2013)
Ono, skutočne nie je jednoduché zostaviť jednoznačne dobrú antológiu práve pre jej kvalitatívnu a formálnu rôznorodosť, to je drina na niekoľko rokov a v našich podmienkach prakticky nerealizovateľná. Preto sa aj lepšie antológie horšie predávajú ako slabšie romány, ktoré však majú aspoň vyrovnaný charakter. Takže treba brať z toho, čo je, urobiť pre to maximum a dúfať, že to dobre dopadne ;-)


Strana:|<  <  (1)  >  >| 
Príspevok:
Sledovanie: odoberať nové príspevky v téme na email (len pre registrovaných).
Registrovaný užívateľ
Neregistrovaný užívateľ
Login:
Heslo:
Zachovať prihlásenie po vypnutí prehliadača
Zabudli ste svoje heslo?
Otravuje ťa neustále vyplňovanie mena, emailu či krkolomné rozpoznávanie textu.
Zaregistruj sa, kde si môžeš vytvoriť svoj profil a po prihlásení je tento formulár pre teba už minulosťou.
Meno:
Email: (nebude zverejnený)
Podmienky: čítal som a súhlasím s podmienkami
  Podporte scifi.sk

  Cosplay of the Day
Diskusia: 0 (začiatok)
staršie  
Facebook
 
Twitter
 
Súvisiace linky
 
Súvisiace články
 

copyright © 1995 - 2016, Force Majeure
scifi.sk, ročník 2014, vychádza denne

Vydavateľ: Force Majeure, Boženy Němcovej 5, 08005 Prešov
Zástupcovia redakčnej rady: Stanislav Lacko, Alexander Schneider, Roman Schnellbach