Zdedil som zrúcaninu. Hodíme sa k sebe. Mne sa nedávno zrútil celý život. Druhý krát som sa rozviedol, prišiel som o všetko a zomrela mi mama.
Strata manželky ma neranila. Keď som prišiel o majetok, pobrala sa s ním. Boli prepojení tí dvaja. Nemusel som o nich prísť, keby som nehazardoval, ale asi to mám v krvi. Nemám obavy, že nenájdem ženu, dám sa zase dohromady, zarobím. Ženy si ma samé nájdu. Som ten typ. Vyšportovaný, vysoký, výrečný.
Mamu mi nikto nenahradí. To bola jediná žena, o ktorú som naozaj stál. Zanechala mi túto zrúcaninu s odporúčaním, nech ju zrovnám so zemou a darujem cirkvi. To našťastie dávno pred smrťou a určite to bol len joke. Ja si nemôžem dovoliť zrúcaninu zrovnať so zemou, lebo momentálne nič než ju nemám.
Mama bola poverčivá, veriaca žena a tvrdila, že tam máta. Vraj je to neskutočne stará budova, teda skôr už len základy a ostatky pivničných priestorov, ktorej história siaha až do šestnásteho storočia. Nebudem to overovať, ani to nedám oceňovať pamiatkarom. Hneď by mi klepli po prstoch a vedeli by lepšie než ja, kde mám čo stavať.
Vraj to bol hostinec. Možno sú to len legendy, ale hovorí sa, že majiteľ bol hazardný hráč a zle dopadol. Ako zle, to už sa presne nevie. Odvtedy vraj v podzemných priestoroch straší.
Ja by som na tejto legende popracoval. Nič ľudí nepriťahuje viac než záhady. Urobím z toho hotel, dole to nejako ozvláštnim, bude tam kasíno, herňa, bar, takto to mám rád.
Faktom je, že miesto okolo budovy pôsobí dosť hrôzostrašne. V susedstve široko-ďaleko nie je žiadna budova a aj tie najbližšie ožívajú len počas dňa ako kancelárie a obchody. Taká mŕtva štvrť. Môj hotel bude za mestom, kde nie je nič len rozorané alebo skôr neorané polia. Pokúsim sa aspoň okolie nejako zútulniť, a potom prehovorím Duga, aby mi dal ďalšiu pôžičku. Má na mňa slabosť. Jeho slabosť je pomerne ľahko pochopiteľná, doteraz som vždy každú pôžičku splatil aj s úrokmi a Dug nikdy neľutoval, že patrí medzi mojich priateľov. Keď už nie pre iné, tak preto, že kolo mňa sa vždy motali krásne ženy. Dug nie je práve príťažlivý, ale pri mne sa vždy voľajako zvezie.

Objednali sme s Dugom stavebnú firmu. Keď som si totiž sám navrhol projekt a predložil ho na schválenie, náramne sa mu zapáčil a rozhodol sa robiť mi investora. Dug má na peniaze nos a ja vraj šťastie.
Nad existujúce pivničné priestory postavím dve poschodia. Jedno bude mať aj jedálničku s kuchynkou, všetko také domácke a s podkrovím som sa vyhral. Obzvlášť som si dal záležať na herni v pivnici, tam to navrhnem do červeno-čierna, nech hotel svojej strašidelnej povesti dá zadosť.
Vedľa herne sme našli podivnú prechodovú miestnosť. Jej funkcia mi nie je jasná, jej existencia mi príde ako vyložene zbytočná. Zídete dole pomerne strmým schodiskom zhora, kde mohli byť obytné priestory alebo samotná krčma a ocitnete sa v chodbičke tak dva metra na šírku, ktorá nikam nevedie, ale dá sa z nej prejsť do budúcej herne úzkymi dverami vpravo pri schodisku.
Aj som myslel, že chodbičku zruším, veď by som tým priestor herne rozšíril presne o dva metre. Ale objavil som niečo, o čom som presvedčený, že má neskutočnú hodnotu. Obraz na stene, freska. Hneď na prvý pohľad nikomu neujde jednoznačná podobnosť s Poslednou svätou večerou, ale tento obraz je vyložene jej znesvätením. Musíte sa lepšie pozrieť, aby vám začal behať mráz po chrbte. Niečo nie je v poriadku.
Stále je tam dvanásť osôb, ktorým dominuje ústredná postava. Bytosť, muž s očami, ktoré vás vťahujú do seba, a nepustia, nech sa pohnete kamkoľvek. Sedí uprostred stola, v pravej ruke drží karty. Ľavú má položenú na stole a drží ňou pravdepodobne zlatú času, vykladanú drahokamami. Nepochybne je v nej víno alebo...
Je zaodetý do rúcha zlatej farby a na hlave má zlatú korunu. Taký ten typ čelenky, vybíjaný drahými kameňmi. Usmieva sa, ale pohľad na jeho úsmev mi zmrazil úsmev na tvári.
Vedľa neho sedí žena v bielom, nevesta. Sedí strnulo vystretá, v očiach prestrašený výraz. Krásne dlhé blond vlasy má postriekané hádam vínom a jej hrôzou roztvorené modré oči pozerajú niekam do neznáma, ďaleko pred seba. V rukách položených na stole zviera karty, nevidieť aké.
Muž vedľa nevesty musel byť ženích. Do tváre mu nevidno. Je zronený, zničený, zúfalý. Opiera sa o rameno nevesty. Ľavá ruka mu voľne leží na stole, karty sú otočené tak, že si ich môže prečítať každý.
Ďalšia bytosť vedľa ženícha vyložene šokuje. Vyzerá, akoby do spoločnosti nepatril. Má na sebe oblek. Sivý oblek s bielou košeľou a nevýraznou kravatou. Na nose okuliare.
Na prvý pohľad si ho nevšimnete, lebo maľba je to tá istá, ale on sem tematicky nepatrí. Časovo. Drží v ruke karty, ale druhou stále zviera kufrík, ktorého časť vidno ponad stôl. Kufrík má o ruku pripnutý retiazkou, takže sa nemôže sám napiť. Víno mu k ústam podáva zvláštny tvor. Myslím, že má symbolizovať diabla. Je červený, nahý a na hlave má malé zlaté rožky. Oči čierne a strašne sa rehoce. Nerobí mužovi láskavosť, aspoň to tak nevyzerá, chce mu nejako uškodiť. Na okraji stola leží chvost, možno mám bujnú fantáziu, ale myslím, že patrí jemu.
Ďalší tvor nebude oveľa lepší. Sedí na samom kraji stola aj obrazu, nepozerá na hru, ale von z obrazu, niekde na nás. V ruke drží vidličku a nôž, ale nie je to príbor, skôr náradie na porcovanie niečoho väčšieho. Z jeho nahého tela určite vyrastá chvost, ktorý trčí zo stoličky dolu a nohy má riadne chlpaté, pričom tá druhá v nejasnom tieni, je pravdepodobne kopyto.
Z druhej strany vodcu, tak som si ho nazval, sedí žena v čiernom. Aj vlasy a oči má čierne. Ona si karty tlačí na hruď, akoby nikomu nechcela ukázať, s čím hrá. Jej výraz nie je odovzdaný. Je odhodlaná bojovať. Z pravej ruky jej spoza kariet trčí niečo ostré. Pravdepodobne nôž, alebo šidlo. Rozhodne zbraň.
Muž vedľa ženy v čiernom má na hlave turban. Je zaodetý do veľmi farebných lesklých látok, sedí bokom, akoby chcel vyčítať práve to, aké karty má žena po jeho boku a ukrýva pred ňou tie svoje, čím ich ale odhaľuje všetkým nám. Je bohatý, o tom niet pochýb, lebo má prsty na rukách doslova obložené prsteňmi. Je kultivovaný, lebo bradu má zastrihnutú do presného špica.
Vedľa neho sedí muž s plešinou a veľkým červeným nosom. Omylom si namiesto vína prikladá k ústam karty. Už nie je v stave, aby si to uvedomil. Pričom víno si opiera o veľké brušisko, vylieva si ho po šatách.
Z tejto strany stôl uzatvára muž v obleku s cylindrom a kučeravými čiernymi vlasmi. Sedí vystretý, na hru nepozerá. V ruke drží vidličku, na ktorej má napichnuté niečo, vyzerá to ako črevá a mieri si do úst.
Vedľa neho, po boku opilca, sedí tvor sinavo-modrej farby, rozhodne pôsobí nezdravo. Namiesto kariet tiež drží v ruke vidličku a vyškiera sa do taniera. Vlasy má dlhé biele, oči ľadovo modré.
Ak sa lepšie prizriete na stôl, zistíte, že na tanieroch sú pohodené časti ľudského tela. Nedá sa potom zbaviť pochýb, či v pohároch skutočne majú víno.
Jedna osoba je len tieň.
„Úžasné,“ nadchýnal sa Dug. „Myslím, že už len toto je neskutočná hodnota.“
Tak sme ten obraz zatajili, aby nám ho niekto neznárodnil vo vyššom záujme. Zreštaurujeme ho a budeme ukazovať hosťom. Dohodli sme sa, že zajtra zájdeme za reštauratérom. Je to Dug, kto má kontakty.
„Nespal som celú noc,“ privítal ma priateľ vo dverách. V tvári bol sinavý a vyzeral strhane.
„Stále som mal pocit, že ma ten obraz volá,“ prezradil mi už u seba v spálni, keď nalieval Karpatské Brandy.
„Priveľmi si sa mu venoval. Poďme to prenechať povolaným a skočíme na obed,“ ťahal som ho za reštauratérom.
Dug celú dobu omieľal, ako mal pocit, že vidí oči toho v strede a počuje, ako ho volá:
„Hraj!“
Reštauratér chcel dielo samozrejme najskôr vidieť, takže sme s Dugom, chceš nechceš, znovu zašli do pivnice. Prisahal by som, že postavy sa nejako zmenili. Stále sedeli za stolom, každý na svojom mieste, ale …
Pustili sme reštauratéra, nech sa ujme práce spolu s firmou, ktorá už skultúrňovala okolie.
Večer mi volal Dug, že musím za ním okamžite prísť.
Dvere boli otvorené, Dug v posteli, oči vyvrátené do stropu.
„Stále ma volá hrať,“ hovoril plačlivo, ani na mňa nepozrel.
Začal som sa strašne rehotať: „Čo ti už vážne preskočilo?“ Prerušil ma mobil, zdvihol si ho Dug.
„To nemyslíte vážne?!“ počúval s očami roztiahnutými hrôzou. Keď zložil, len na mňa chvíľu nemo pozeral. Pozrel na hodinky, taký detský budík, ktorý vraj najhlasnejšie drnčí. Mal ho položený na stolčeku pri posteli, kde ešte stála šálka so zaschnutou kávou na dne. Hodinky ukazovali niekoľko minút po polnoci. Ticho sa prehlbovalo, mal som pocit, že zbytočne naberá iné dimenzie.
„Čo niekde straší?“ robil som si nemiestne žarty.
„Reštauratér,“ nechytal sa Dug a s vážnou tvárou si zjednal minútu ticha.
„Čo reštauratér?“ nemienil som hrať na vážnu situáciu.
„Rád pracuje v noci. Ostal, že si to tam trochu poprace, keď mu vyplo baterku. Všade vraj bola tma a on počul hlasy. Utekal von.“
Niekto zazvonil pri dverách, až nami trhlo. Reštauratér svoj zážitok prišiel vylíčiť osobne.
„Akoby mi ju niekto zhasol,“ hovoril o baterke. „Rád robím po tme, len za svetla baterky a v tichu, ale toto nie je to v poriadku. Ja to robiť nebudem. Tam to je niečo viac.“
„Zbláznili ste sa?“ chytala ma zlosť. Bola to už predsa dojednaná zakázka. Kde zoženiem niekoho, kto mi to zreštauruje na čierno?
„Nie. Hovorím vám, počul som hlasy a prisahám, že to bolo z obrazu. Vedel som, cítil som, že tam nesmiem zostať dlhšie, lebo to nedopadne dobre,“ takto to s nami ukončil. Vrátil mastnú zálohu a zmizol.
Dug ma poprosil, aby som u neho prespal. Nebolo to prvý krát. Keď sme chodievali z baru a nebolo toho, kto by ešte dovidel na cestu, tak som ostal. Ale takto? Pripadalo mi to akési divné.
Na druhý deň som mal súdne pojednávanie. Moja žena, vlastne ex-manželka, niekde zistila, že som zdedil nehnuteľnosť po mame.
Totálne ma vytočila. Hoci na túto nehnuteľnosť nemohla dosiahnuť, lebo som ju zdedil až po rozvode. Horšie bude, ak začne vymáhať dlžoby.
Zašiel som do baru, volal som aj Dugovi, ale nedvíhal. Hovoril som si, že večer k nemu zájdem, ale... Prespal som u jednej, myslím, že sa volá Riki alebo Kiki? Ráno som ju pobozkal medzi lopatky a zašiel na kávu do metra.
Dug nedvíhal, asi sa nahneval, že som za ním nezašiel.
V práci nebol. A nebol ani doma. Nenašiel som ho celý deň a to som musel za neho niekoľkokrát usmerňovať stavbyvedúceho. Ďalší deň by som bez Duga asi nezvládol.
Nebol v práci, ani doma a stavbyvedúci mal problémy, ktoré bolo treba osobne riešiť. Vraj pokiaľ možno, okamžite.
Zašiel som na stavbu.
Aspoň niečo mi na tvári vyčarilo úsmev. Okolie môjho hotela sa zmenilo na nepoznanie. Stroje a mašinky to tu pochodili. Zmizla burina, aj kamene. Tu vysadia stromy, tu bude tráva... Na stavbe sa intenzívne pracovalo.
V pôvodnom pláne bolo rozšíriť vstup z chodbičky s obrazom do herne, kde sú veľké okná, aby sa to tu celé presvetlilo. Chcelo to len posunúť vstup o kúsok ďalej od strmého schodiska a zväčšiť. Stavbyvedúci zistil, že by tým mohol narušiť statiku toho, čo z budovy ostalo a pravdepodobne by sa to zrútilo. Taký zásah neodporučil.
Pozrel som na obraz. Vlasy mi dupkom stáli. Zmizol jeden z diablov, ako som ich nazval, spoza stola, ale na jeho mieste sedel... Dug. Oči plné hrôzy, ústa otvorené, akoby chcel kričať. Nepozeral na mňa, ale na muža sediaceho v strede, ktorý mu pohľad neopätoval. Pozeral na mňa.
To predsa nemôže byť Dug! Ako by sa tam dostal? Ale je to Dug, veď ho poznám roky a jeho značkovú koženú bundu. To je môj priateľ Dug. Môžem si nahovárať, že to Dug nie je, ale kto je to potom? Som si istý, že predtým tam sedel diabol. Asi sám neverím rozumnému tvrdeniu, že obraz niekto premaľoval.
Rozhodol som sa o Dugovom zmiznutí pomlčať. Nemôžem vysvetľovať, že teraz je na obraze. Najskôr preto, že som tomu ani sám neveril, a potom, bez investora by mi to nedostavali. Vyriešime to neskôr. Absurdné veci sa v bežnom živote nedejú.
Zašiel som ešte raz za Petrou. Neviem, prečo som si myslel, že sa volá Riki. Bola veľmi prekvapená. Asi nečakala, že ešte zájdem. Ani ja, ale nechcel som byť sám.
Nasťahoval som sa k nej, lebo Dug sa celú dobu neukázal a stavbárom už to bolo podozrivé. Hoci som tvrdil, že odletel na dovolenku na Kubu.
Petra vôbec nebola môj typ. Sebavedomá, samostatná... stále držala nejakú blbú diétu a sledovala, čo zje a vypije.
Za celý ďalší mesiac som nenabral odvahu zájsť na stavbu. Ale Dug sa neozval.
Zavolal si ma stavbyvedúci, to nebolo dobré znamenie.
Prerábali herňu, dni sa výrazne skrátili a muži začali pracovať aj za tmy. Pracovali dlho, lebo ešte Dug im nasľuboval, že čím skôr stavbu dokončia, tým vyššie budú príplatky.
„Straší tam,“ začal bez vytáčok stavbyvedúci, a mne to vôbec nebolo smiešne. Predo mnou sedel chlap ošľahaný vetrom, len o niečo nižší ako ja, ale ja mám meter deväťdesiat. Tváril sa vážne.
Nič som nehovoril, tento krát som nenachádzal slov. Tak pokračoval.
„Vypne nám to všetky stroje a počujeme hlasy. Budeme robiť len cez deň.“
Snažil som sa ho vydierať nedodržaním pracovnej zmluvy, ale nezabralo. Po tme už pracovať nebudú.
Volal mi na druhý deň. Nenašiel sa žiadny robotník, ktorý by na stavbu ešte nastúpil. Pokúsi sa niekoho zohnať .
Ozval sa o tri dni. Na východe našiel nejakých cigánov, ochotných pracovať za tretinovú mzdu. Bol to dosť rozumný stavbyvedúci, vyhýbal sa práci za tmy. Stavbu takmer dokončili, už potrebovali zafinišovať len v herni.
Stavbyvedúci ma vyhľadal u Petry, fakt ma šokovalo, ako ma našiel. Bol zelený a prestrašený, zašli sme do baru.
„Stratil sa nám jeden cigáň,“ hodil do seba za pohárik, „jeho kumpáni hovorili, že ho v poslednej dobe mátalo. Chcel ísť hrať.“ Pokyvkával hlavou a zabodával do mňa pohľad. „Ja som ho našiel,“ stíchol a čakal, kým čašníčka položí ďalšiu rundu. Chrstol to do seba a … „Je na obraze.“
Ani jeden z nás neprehovoril. Nemusím ísť pozrieť na stavbu, aby som vedel, že je to pravda.
„Herňu nedokončia. Neviem nájsť nikoho, kto ju dokončí.“
Vyhovovalo mi to, nemal som čím zaplatiť.
Stavbyvedúci trval na tom, aby sme vyplatili, čo sa doposiaľ spravilo, veď je to už takmer 90 percent. Ale ja som podlo tvrdil, že nedokončená stavba pre mňa nemá význam. Nemôžem otvoriť hotel. Je to akoby bol ešte stále zrúcanina, nie je to pre mňa žiadny rozdiel.
Budeme sa asi súdiť.
Rozhodol som sa hotel otvoriť aj bez herne. Nevyhnutne potrebujem peniaze.
Vďaka umne vymyslenému podnikateľskému plánu som získal pôžičku na nábytok a vôbec dovybavenie hotela. Mám aj nejaké konexie, do kníh s hororovou tematikou som prepašoval logo hotela. Tí, ktorých to baví, ma nájdu.
Prihlásilo sa pár odvážlivcov, presne päť ľudí, na deň otvorenia. Ako bonus som ponúkol slávnostnú večeru zadarmo. Nebude ma to nič stáť, zaplatia to v poplatku za nocľah.
Rozhodol som sa, že kasino zatiaľ zatajím. Ani obrazom sa chváliť nebudem. Bude stačiť, ak nám okolo polnoci zhasnú svetlá, začujeme zvuky...
Rozhodol som sa vo svojom hotely prespať s hosťami, nech som po ruke, keby sa niečo naozaj zomlelo. Nebol som veľmi ochotný tomu uveriť, hoci Dug na obraze.
Na večeru sme ponúkli vtipné menu z krvavých steakov a Bloody Mary. Ale hosťom sa to zdalo málo akčné. Nemohli sa dočkať polnoci, keď sa hádam bude diať niečo strašidelné.
Kto si počká, ten sa dočká.
V celom hotely zhasla elektrina a z pivnice sa ozývali strašné zvuky. Nie strašné akože ručanie, ryčanie huhuhu. Strašné, hrôzu naháňajúce výkriky niekoho, kto trpí a niekoho, kto sa na tom zabáva.
Všetci sme sedeli v jedálni. Pokúsili sme sa zasvietiť sviečky, ale niekto ich sfúkol.
Zbadal som pred sebou pár modrých očí, ktoré ma zlovestne vyzývali: „Hraj!“ zreteľne som počul, ako niekto tieto slová vyslovuje priamo pri mojom uchu.
Hostia dostali naozajstný strach. Takto reálne si to nepredstavovali. Akonáhle začne mať nebezpečenstvo príliš reálne kontúry, prestane byť zábavné.
„Deje sa tam niečo strašné,“ šepkala slečna kŕčovito zvierajúca svojho priateľa. Už si nemyslela, že nakoniec niekto zasvieti a povie: „Tak sme sa pobavili, dobrú noc.“
„Kľud,“ cítil som sa zodpovedný. „Zájdem sa pozrieť.“
Prečo tá odvaha? Ja na nejaké paranormálne javy bežne neverím, to na jednej strane a na druhej... ja som hráč. Čo sa stane, ak si zahrám?
„Nič,“ odpovedal mi hlas pri uchu.
Nebolo to príjemné, ale predstava, že niečo vyhrám, ma lákala. Zobral som baterku, nikto ju nezhasol a kľúče od pivnice. Všetci ma spokojne vyprevádzali. Čakali, že mojim odchodom sa to vyrieši.
Šiel som dole do pivnice, otvoril dvere do temnoty, zvuky vyvolávajúce hrôzu ustali. Temnota na mňa čakala. Nehovorím, že som nemal strach. Vošiel som do dverí a podložil ich tehlou, ktorá tam bola presne na tento účel. Dvere sa napriek tomu za mnou zavreli a moja baterka zhasla. Zasvietili oči na obraze, hľadeli na mňa.
„Hraj,“ vyzývali.
„Dobre,“ schádzal som po schodoch, „ale čo môžem získať?“ zmocňovala sa ma neovládateľná túžba vyhrať.
„Čo len chceš,“ ozvalo sa a obraz sa celý rozsvietil.
Uvedomil som si, že je tu akosi veľa svetla, že som v inom svete, som na obraze, za stolom. Sedím oproti vodcovi a v ruke sa mi objavili karty.
Diabol po pravej strane sa vrhol na nevestu, vyzliekal ju a pustil sa s ňou obcovať. Nebránila sa, bola apatická a odovzdaná osudu.
Ženích vedľa nej si zakrýval oči, nechcel na nich pozerať.
Žena v čiernom sa prudko postavila. Snažil sa na ňu zaútočiť mŕtvolne bledý muž s bielymi vlasmi. Nepohyboval sa, lietal vo vzduchu. Niekoľkokrát ho trafila a urvala mu nejaké časti z tela, ale on sa len strašne smial. Jej zaneprázdnenosť bojom využil ďalší červený a pustil sa z nej násilím strhávať šaty.
Tlstý muž s plešinkou zaspal. Chytili ho ďalší červení a pán v cylindri k nemu pristúpil. Vytiahol z vrecka biely obrúsok, oviazal si ho kolo krku a nožom začal zarezávať tlstému do brucha. Ten sa prebral a kričal od bolesti. Ale nemohol sa ani pohnúť v zovretí červených, ktorí sa situácii strašne rehotali.
„Uteč!“ kričal na mňa Dug. Ale niekto mu vidličkou pripichol ruku o stôl, takže jeho krik stratil predošlý zmysel.
Cigáň sa snažil ujsť, ale ho chytili a začali porcovať.
Pán s kufríkom oboma rukami zvieral rúčku z kufríka. Diabli mu násilím liali víno do hrdla.
„Hraj,“ opäť ma vyzvali svietiace modré oči.
„Ak prehrám?“
„Zostaneš,“ odpovedal muž oproti a pustili sme sa do hry.
Hra je hra. Hral som ako vždy, a ja som vždy švindľoval.
Všetko stíchlo a zastalo uprostred deja.
Pán s kufríkom sa utopil a tučnému už chýbala veľká časť brucha. Obe ženy svoju česť neuhájili, pričom tá v bielom sa takmer nehýbala, akoby sa oddelila od tela. To čo sa stalo Dugovi, to nikomu nikdy neprezradím. Znášal to horšie ako ženy.
Všetko stíchlo, vyhral som. Vedel som, čo sa odo mňa očakáva. Mám si želať.
„Prepusti Duga,“ pozrel som do očí oproti.
Všetci Duga okamžite pustili.
„Hraj!“ ozvalo sa znova a mne sa v ruke opäť objavili karty. Zložil som ich.
„Nie. Na dnes stačilo,“ ale môj hlasu už sa rozliehal v miestnosti širokej dva metre. Prázdnej a mierne osvetlenej vychádzajúcim slnkom presvitajúcim zo susednej herne.
Dug ležal na zemi, obzeral sa okolo seba, akoby nemohol uveriť vlastným očiam, že je naozaj preč. „Zober ma odtiaľto,“ rozplakal sa.
Zobralo ma to. Dug nikdy nebol padavka.
Hore schodmi som ho viedol za ruku. Uložil som ho do jednej z podkrovných izieb, ale nevedel sám zaspať. Sľúbil som mu, že sa od neho nepohnem, ale aj tak ma držal za ruku. Našťastie hostia sa niekam rozpŕchli, nikto jeho poníženie nevidel.
Dug sa každú chvíľu strhával zo sna, prosil ma, aby sme radšej odišli preč. Okolo obeda sme teda sadli na taxík a odviezli sa k nemu domov.
„Musíme to zavrieť,“ konštatoval v posteli svojho bytu.
„Neblázni. Veď som ho porazil, a nič sa mi nestalo,“ protestoval som. Chytal som sa nádeje, že by to mohlo aj dobre skončiť. Ten hotel, to je viac než mám, keďže nemám nič.
„Ty neblázni. Nemôžeš vyhrávať do nekonečna a raz prehráš. Čo myslíš, ako dopadneš? Nevieš si predstaviť, čo sa tam každý večer deje. Nezniesol by som to. Viac by som to nezvládol,“ zase sa rozfňukal.
„Oddýchni si. Spamätáš sa, potom sa porozprávame,“ chcel som odísť, ale Dug nechcel byť po tme sám. Ani som si neuvedomil, že už sa zvečerilo. Zmáhala ma únava, zavrel som oči.
Objavili sa modro svietiace oči môjho protihráča.
„Hraj,“ vyzýval ma a ukazoval mi zlato, peniaze, víno, mäso, aj nahé, krásne ženy, ktoré sa so mnou chceli potešiť. „Hraj,“ rezonovalo mi v ušiach, ale nemal som veľmi záujem. Chcel som sa rozptýliť do nejakého pekného sna. O chvíľu sa scenéria zmenila. Objavila sa nevesta, s hrôzou v očiach a celá postriekaná krvou. Znásilňovali ju niekoľkí diabli a hurónsky sa tomu rehotali. Nemohol som sa na to pozerať.
„Hraj,“ ozvalo sa znova. Posadil som sa. Dug spal, okolo bola tma, ale ja, kam som sa pozrel, všade som videl tie oči a počul. „Hraj.“
Nad ránom som si hlavu zúfalo schovával do vankúša. Skoro som od strachu vykríkol, keď mi ten vankúš zobral Dug.
„Nedá ti pokoj, musíme ho zničiť,“ pevne sa rozhodol.
Zavolal stavbyvedúcemu a dohodli sa. Dug mu zaplatí dvojnásobok, ak budovu zrovná so zemou. Čakali sme správy o skončení nášho utrpenia, nemohli sme sa dočkať.
Ani sme sa nedočkali.
Podvečer nám zdvihla stavbyvedúceho uplakaná žena. Pracovný úraz, nehoda. Zavalil ho buldozér.
Sedeli sme ticho na izbe, dali si KB, veľmi veľa, aby sme sa vyhli utrpeniu z polnoci. Zabralo to, prebral som sa až ráno, ale nad záchodovou misou.
Stále sa mi vracal obraz, veľmi rozmazaný, nevesty, ktorá leží a pozerá na mňa hrôzou ovládanými očami. Tento obraz ma prenasledoval po celý deň.
Dug šiel radšej na návštevu k rodičom, aby nebol sám. Ešte sa bojí.
Ja som navštívil Petru. Prijala ma. Vždy ma príjme. Zaspal som bláhový s nádejou, že život pôjde po starom. O polnoci sa to všetko začalo znovu.
„Hraj,“ vyzývali ma modré svetielka v tme. Všade okolo bol strašný krik. To tentokrát moja nevesta kričala, keď na nej rajtoval červený a rehotal sa mi do tváre.
„Čo ti preskakuje?“ zahriakla ma Petra, keď som z nej stiahol perinu a snažil sa ňou zakryť si hlavu. Ráno som zašiel do obchodu Farby-Laky. Zamieril som rovno do pivnice a obraz niekoľkokrát za sebou zamaľoval. Maľoval som ako v horúčke, nehľadiac na fyzické sily, šiel som na doraz. Vyčerpaný, ale spokojný som si sadol na zem a pozeral na bielo bielu stenu.
Vďaka tomu som videl, ako obraz pomaličky presakuje cez belobu nového náteru. Pred očami sa mi mihala nevesta v bielom. Tentokrát aj na obraze sedela vedľa oboch diablov, ktorí jej držali ruky za zápästia a pozerali na mňa.
Z miestnosti som sa ani nepohol, prečkal som do zotmenia.
„Hraj,“ ozvalo sa mi v uchu.
Nič som nahlas nevyslovil, ale súhlasil som. Okamžite som sa objavil na obraze.
Žena v čiernom zmenila taktiku, schovala sa pod stôl, ale vytiahli ju odtiaľ.
Muž s kufríkom sa oháňal kufríkom na diablov, ktorí mu kufrík prebodli nožmi. Potom ho začali porcovať.
Moja nevesta...
„Už takto nevládzem ďalej,“ nekričala. Vzdychla potíšku a nechala, nech vyčíňajú na jej tele. Jej ženích sedel a zakrýval si oči.
Vyhral som. Tentokrát si nemyslím, že som vyhral vďaka šikovnosti a švindľom. Vyhral som, lebo on chce, aby som vyhral. Chce ma chytiť.
„Chcem nevestu,“ povedal som, keď všetko stíchlo.
„Hraj,“ ozvalo sa mi v ušiach a ja som vedel, že chce povedať, môžeš vyhrať viacerých, možno všetkých.
„Na dnes stačilo,“ uzavrel som a všetci zmizli.
Ležala na zemi, celá špinavá v bielych šatách. Všade na vôkol bolo strašné ticho, ona sa z ničoho nič rozplakala, až sa zadúšala. Bola si vedomá, že je slobodná. Kľakol som k nej a zobral ju do náručia. Silno ma objala a nevedela zastaviť svoj plač. Vyšiel som s ňou von a posadil ju do auta, zapol jej bezpečnostný pás, prešiel na svoje miesto. Naštartoval som a vyrazil.
Vytrhlo ju z plaču. Pozerala okolo seba, vystrašene hľadela na mňa. Ukazovala von a niečo kričala. Nerozumel som jej ani slovo. Vytiahla sa zo zovretia bezpečnostného pásu a schovala pod sedadlo. Tam ostala, až kým som nezastavil pred mojim bytom.
Zobral som ju do náručia. Chvíľu sa okolo seba obzerala ako malé dieťa v cirkuse, potom silno privrela oči a otvorila ich, až keď som ju uložil na gauč. Rozpačito som na ňu pozeral.
Čo teraz s ňou? Je krásna, aj by som vedel. Ale možno má hlad, smäd, mala by sa prezliecť, umyť.
Chcel som zájsť za Petrou pre nejaké veci, ale …
Mama mala kamarátku tetu Lenku, chodievali spolu do kostola. Také dobré duše. Skoro omdlela, keď som za ňou zašiel. Potom som vysvetlil, že tomu dievčaťu sa stalo niečo strašné, ale zatiaľ by som nechcel volať políciu, lebo má strach. Potrebuje sa psychicky stabilizovať. Je ako dieťa, akoby zabudla aj na základné veci.
Teta Lenka sa mojej známej ujala s radosťou. Doniesla nejaké oblečenie a pustili sa do kúpania.
Volá sa Laurentia.
Doniesol som im nejaké jedlo. Teta sa ukázala ako zručná babysitterka. Na večer chcela zobrať Laurentiu k sebe, ale ona našťastie priskočila ku mne, a ako mačiatko sa ma držala svojimi krásnymi pazúrikmi. Jej bezbranné veľké oči sa na mňa upínali ako na supermana. V teplákoch o niekoľko čísel väčších, previazaných špagátom a tričku z mojej skrine vyzerala neskutočne sexy... do toho by som sa nepúšťal, po tom, čo zažila. A neviem, ako brať ten jej sobáš, zatiaľ.
Celú noc som vykrikoval zo sna. Jeho oči ma prenasledovali, kam som pozrel. A to nielen reálne, ale aj vo sne.
Mačiatko, tak ju volám, Laurentia znie pricudzo, kľačalo pri mojej posteli a snažilo sa ma upokojovať a utišovať celkom zrozumiteľným čščščš.
Skúšal to na mňa od ženy v čiernom, cez toho s kufríkom po cigáňa, ktorého som si aj vyčítal, lebo som ho do toho namočil. Uvedomoval som si, že ak ešte raz pôjdem hrať, už sa z toho asi nedostanem. Našťastie sa objavilo ráno a s tmou sa rozplynuli aj moje blbé predstavy.
Zato moje iné predstavy naberali na intenzite.
Mačiatko sa na mňa usmievalo, bolo na mne závislé. Vedel by som s ňou stráviť celú večnosť, obetoval by som jej život, chránil by som ju. Ale zatiaľ si nerozumieme.
Vytiahol som knihy, budem ju učiť po slovensky. Listovali sme si a smiali sa. Rozprávala veľa a krásne.
Niekoľkokrát volala Petra. Zložil som, som predsa zaneprázdnený.
Zdola cinkla teta Lenka, priniesla niečo z domu. Domáca kuchyňa. Teta bola známa ako dobrá kuchárka.
Laurentia začala hlasno rozprávať a ťukať do knižky. Mám doma dejiny architektúry od Pijoana. Ťukala do krásnej renesančnej stavby. Ak nám to spolu vyjde, tak jej taký postavím.
Teta prestrela na stôl a navrhla, že Laurentiu zoberie k františkánkam. Sestra Clarineta ju môže podúčať slovenčine. Už jej volala, dohodli sa.
Veľmi som sa potešil. Skočím do obchodu. Nakúpim Laurentii nejaké normálnejšie oblečenie, trochu jej prispôsobím izbu...
Volala manželka. Ak nezaplatím jej podiel na majetku... Skoro som zabudol, že už som bol dvakrát ženatý. Ale Laurentia, to je niečo iné.
Nemohol som sa dočkať, kedy sa vráti z kláštora. Prišli vysmiate a spokojné.
„Ahoj,“ povedala hneď odo dverí. „Ako – sa – máš?“ rozosmiala sa, akoby sa rozozvučali zvončeky.
Posedeli sme v kuchyni a Laurentia sa vzdialila. Teta Lenka sa ku mne naklonila a sprisahanecky mi šepla: „Bude to ťažké. Myslí si, že pochádza z minulosti.“
Laurentia sa priblížila, stíchli sme. Teta sa rozlúčila a my sme sa rozpačito usmievali.
Zaspával som s Laurentiiným úsmevom vo svojich predstavách. Ale čoskoro sa obraz zase zmenil.
„Hraj,“ ozvalo sa mi pri uchu. Musel som vykríknuť, lebo keď som sa posadil, Laurentia ma hladila po tvári a šepkala čščščš.
Šiel som sa zblázniť. Videl som, ako porcovali ženu v čiernom. Ale šalel som, keď podrezali cigáňa a jeho krv chytali do džbánu, aby si ju porozlievali do pohárov.
„Odpálime to,“ volal nadšený Dug hneď ráno, takmer som ho po prebdenej noci nedokázal vnímať. „Najal som firmu,“ tešil sa zo života.
„Dobre,“ povedal som po hodnej chvíli, nemal som síl sa nad tým zamýšľať.
„Si v poriadku?“ staral sa o mňa priateľ.
Zaváhal som. „Som.“
„Nedá ti pokoj,“ konštatoval.
„A tebe?“
„Myslím, že som niečo ako zachránený. Ale neviem sa zbaviť spomienok. Vnímal som každý deň pripútaný na obraze. Na noci nechcem ani pomyslieť.“
„Zachránil som nevestu,“ oznámil som mu.
„Ty si znovu hral? Ty si sa zbláznil! Nechci vedieť, čo by sa ti stalo, keby si prehral,“ predýchaval, „ako sa má Laurentia?“
„Ty vieš, ako sa volá?“ prišlo mi to divné.
„Spoznali sme sa viac, než by sa nám páčilo,“ odvetil sucho.
„Ona je na obraze už niekoľko storočí, možno aj 500 rokov. Chcela zachrániť svojho nastávajúceho, keď podľahol hre. Aj ho raz zachránila. Žil si celkom pokojne. Mal si zobrať kupcovu dcéru, keď otec jeho novej nastávajúcej nebezpečný hostinec kúpil. Na obraze to nie je jej ženích. Neodolal v deň svojej druhej svadby, až potom pochopil, čo Laurentii spôsobil.“
Trochu som pookrial. Je mi jedno, z akej doby je Laurentia. Podstatné je, že je voľná.
A dynamitom sa to musí dať odpáliť. To ma nikto nepresvedčí, že to nejde.
Dug sa po mňa zastavil autom. Chceli sme na vlastné oči vidieť, že to vyletí do vzduchu. Už som si predstavoval, ako sa vzduchom vznášajú nebezpečné modré oči a rozpadnú sa na malé kúsky. Laurentia šla s tetou Lenkou k františkánkam na slovenčinu.
Zastali sme obďaleč, v bezpečnej vzdialenosti. Robotníci akurát navrtávali diery do nosných stien, aby mohli umiestniť nálože. Odrazu sa celá vrchná časť domu zosypala. Nebolo to správne. Nálož ešte nebola osadená, zosypalo sa to, keď tam boli traja ľudia. Záchranka odvážala ich doráňané telá. Nemali sme odvahu s Dugom si pozrieť do očí.
Zašli sme do baru pri mojom byte. Celú dobu sme neprehovorili ani slovo.
Ozvala sa mi manželka:
„Počula som, že si to chcel vyhodiť do vzduchu. Pozri, takto tomu neujdeš. Si výlučným majiteľom, mám to preverené. Ak nebude nehnuteľnosť, ešte stále je pozemok,“ zložila.
Znovu zazvonil mobil. Teta Lenka ma poprosila, či po ne nezájdem. Zdvihol som sa.
„Zájdem po Laurentiu.“
„Nepatrí sem. Ani Richard,“ zarazil sa, „ten s kufríkom sem nepatrí. Stalo sa mu to v roku 1980, keď vyhral v casine a myslel, že má svoj Ďeň. Nikto netuší, čo je s tými, ktorí na obraze neostanú.“
Ešteže sa Laurentia na mňa usmievala s tým svojim odovzdaným pohľadom. Takmer som zabudol na problémy. Vrátili sme sa ku mne domov.
Volal Dug. Jeden z robotníkov je mŕtvy.
Zvečerievalo sa. Všade som videl modré oči a hlas mi šepkal: „Hraj“
Nechcel som hrať, chcel som ujsť. Celú noc ma utešovala Laurentia. Ráno sa ozval manželkin právnik. Chcel si pozrieť pozemok, či bude adekvátny na zrovnanie dlhu.
Nešiel som s ním. Povedal som mu, že nie je zakázané sa po pozemku pohybovať, nech si tam zájde sám.
Larentiu si odviedla teta. Nechcel som ju zdržovať, keď mala také natešené oči, ale doma som sám byť nemohol. Každá stena na mňa kričala: „Hraj!“ a v mysli sa mi vynárala súvislosť s úmrtím robotníka.
Zašiel som za Dugom, nalial mi. Vypil som toho priveľa, Dug ma musel odviesť domov. Prebral som sa až na druhý deň ráno. Laurentia mala na trávi utrápený výraz: „Ty nedobre takto. Ty ja Lenka preč.“
Nerozumel som, ale pochopil, keď prišla teta Lenka a Laurentia ma ťahala, aby som šiel s nimi. Podvolil som sa. Vždy to bolo lepšie, ako byť doma sám.
Nešli sme do kláštora, ale do kostola. Teta aj Laurentia sa hodili na kolená a v modlitbách zotrvali hádam hodinu. Aspoň tak mi to pripadalo. Odtiaľ sme sa pobrali do kláštora. Ponúkli nám obed a po obede si ma jedna zo sestier zavolala bokom.
„Laurentia nám prezradila niečo zo svojho príbehu.“
„Áno, čo povedala?“ preľaknuto som jej skočil do reči.
Sestra vybadala môj strach a ohľaduplne mi odpovedala.
„Prezradila, že sa jej stali také strašné veci, že ani nevie, kde žije. Má pocit, že nikam nepatrí. Chcela by ostať u nás. Už sme dali podnet na preskúmanie jej prípadu. Ale ak sa nič nenájde, vstúpi do kláštora. Bude mať dosť času rozmyslieť si, či zostane na veky.“
Precitol som zo sna. Precitol som zo zlého sna, do ešte horšieho. Laurentia to chce takto vyriešiť. Pochopil som, že ak raz vstúpi do kláštora... Chcel som ju milovať, ale ona o moju lásku nestojí. Ona potrebuje vykúpenie a pokoj na duši.
Vrátili sme sa k nim. Laurentia s nádejou a očakávaním hľadela do mojich očí. Teraz som pochopil, ako nesprávne som chápal jej pohľady. Ona na mňa hľadela s dôverou, že som jej záchranca, že ju pochopím a pomôžem jej definitívne sa oslobodiť.
Zostala u nich, poskytli jej domov.
Dug mi pomohol to zapiť. Piť mi nepomáhal, staral sa o odvoz z krčmy k nemu. Býval som u neho celý týždeň, takmer celý týždeň zaliaty v liehu.
Laurentia mi vraj niekoľkokrát volala, ale nebol som v stave...
„Spamätaj sa, takto to nemá zmysel!“ prehováral mi Dug do duše.
Zašiel som za Laurentiou, prijala meno Magdeléna. Bola šťastná, že ma vidí, že som sa zmieril s jej súčasnou existenciou. Neželá si nič iné, len pokojne ukončiť život v Kristu.
Cestou do baru mi volala polícia. Musím k nim zájsť vo veľmi dôležitej veci. Dostal som vraj aj predvolanie, ale som nereagoval.
Zatajovať sa nebudem, zašiel som rovno za nimi.
„Matka vašej bývalej manželky nahlásila jej zmiznutie. Údajne sa nevrátila po tom, čo sa s vami dohadovala o návšteve na vašom pozemku, ktorý mal prejsť do jej vlastníctva ako vyrovnanie dlhu...“ začal na mňa policajt zostra.
Vysvetlil som mu, že som s ňou na pozemok nešiel. Ani som netušil, že má ísť aj ona. Môžu si nechať vyžiadať záznam z rozhovoru s jej právnikom.
Sadol som do auta a vyrazil k freske. Pozeral som na novú zostavu na obraze.
Moja žena mala v očiach strach, v rukách držala karty.
Zotmelo sa. Pri ušiach mi zaznelo zlovestné: „Hraj!“