Hans Holbein mladší sa narodil pred 630 rokmi. Žil štyridsaťpäť rokov a za ten čas nechal po sebe hŕbu obrazov. Veľmi dobrých obrazov.

Maľoval verne a presne, portréty z jeho dielne vyzerajú ako fotografie. Zlé jazyky z radov kunsthistorikov tvrdia, že na zachytenie takej vernej podoby používal zariadenie nazývané "camera obscura". Dômyselné zariadenie, ktoré využíva sústava šošoviek, zrkadiel, aby premietlo zobrazovaný predmet priamo na plátno; v podstate je to akýsi stredoveký predchodza fotoaparátu.

Camera obscura bola témou nasledovnej prednášky, ktorú som mal odprezentovať Hansovi.
Dlho a mlčky som si prezeral jeho diela vo výsledkoch vyhľadávania, poznal som ich takmer všetky, niektoré originály som dokonca kedysi videl naživo. Mal som to šťastie pred niekoľkými rokmi uzrieť originál portrétu Thomasa Moora v newyorkskej Frick Collection. Som presvedčený, že v tomto obraze sa Holbeinovo majstrovstvo prejavilo naplno. Spomínam si ako som zastal pred ním a zrazu som nemal najmeších pochýb, že z obrazu na mňa hľadí skutočný lord kancelár Henricha VIII.

Každý obrys, každý vlas i vráska mali svoje presné miesto a boli zachytené s precíznosťou fanatika. Zachcelo sa mi prejsť bruškami prstov po zamatovom rukáve jeho odevu, tak živo pôsobil.

Teraz som hľadel na Holbeinov autoportrét a silou mocou som sa snažil presvedčiť sám seba, že sa mýlim, že podoba medzi ním a mojím študentom je čisto náhodná.

No čím hlbšie som zarýval svoj pohľad do detailov, tým som si bol istejší, že na obraze je Hans. Môj žiak Hans ! Môj Hans, ktorý mal o niekoľko kilogramov menej, a o pár centimetrov kratšie vlasy, ale stále to bol on. O chvíľu som sa pristihol ako bláznivo klikám vo Photoshope, tu prirábam plnšie líca, tam uberám z dĺžky vlasov a z fotografie obrazu rekonštruujem jeho súčasnú podobu.

Od sústredenej práce ma odtrhlo, až keď sa dvere mojej pracovne zrazu prudko otvorili a stál v nich Kogel nasledovaný tromi urastenými pánmi v čiernych vetrovkách. Za nimi stál Hans a ohromene hľadel na svoju nadrozmernú podobizeň projektovanú do stredu miestnosti.

"Výborne Albrecht, trochu som vás podcenil, nečakal som, že sa dovtípite tak skoro."

Nepatrne mykol hlavou a gorily sa hneď rozbehli ku mne a už ma ťahali preč.

"Moji spolubývajúci ma budú hľadať, nahlásia moje zmiznutie na polícii."

Sám som tomu príliš neveril, ale snažil som sa vyzerať presvedčivo.

"Nebudú. Dimitrij Lukašenko si v tejto chvíli číta SMS, v ktorej mu oznamujete, že ste sa narýchlo vybrali na Vanuatu navštíviť svojho otca. Peniaze za najbližšie tri mesiace nájomného ste previedli na jeho účet."

Ešte som sa snažil čosi namietnuť, ale Kogel ma predbehol: "Sledovali sme komunikáciu s vaším otcom, nie ste v kontakte už takmer dva roky, určite mu chýbať nebudete."


====
"...Uzavrieme dohodu."

Uplynuli tri dni od môjho, nazvime to "únosu" z hamburgského sídla spoločnosti Past & Partners GmbH. Tie tri dni som strávil v kaštieli Offenburgovcom uväznený v apartmáne, ktorý bol asi stokrát väčší ako tá kutica v byte na hamburgskom predmestí, kde som býval posledné dva roky. Rozľahlá knižnica po ruke a päť krát denne teplé jedlo, úprimne, nič mi v tej chvíli k životu nechýbalo.

"Uvedomujem si, že vám musí byť súčasná situácia, obmedzenie vašej osobnej slobody vrcholne nepríjemná, a preto uzavrieme dohodu." Kogel si pomädlil ruky povzbudzujúco sa
na mňa usmial. Stál v prostriedku svojej pracovne a zľahka sa opieral o intarzovaný sekretár.

Za chrbtom mal dvojníka, muža v plášti s nutriovou kožušinou, muža, ktorý bol jeho dokonalejšou kópiou. Iste, uvedomujem si, že som použil azda až oxymoron, kópia ostane kópiou a niet v nej miesta pre vylepšenie predlohy, ale ako inak by ste nazvali ten pohľad, ktorý je o toľko pokojnejší a hĺbavý, ryhy okolo úst, ktoré su jemnejšie ako v skutočnosti, ale zároveň dostatočne autoritatívne, aby vyjadrovali silný a zložitý charakter ?

Hľadel som striedavo na Kogela a striedavo na Kogela z môjho obrazu, ktorý tu visel napriek tomu, že bol nedokončený. Azda som jediný, kto vie, že nie je hotový? Má vôbec
ktosi právo vytrhnúť umelcovi dielo z tvoriacich rúk ? Možno to bolo svetlom, správnym umiestnením v miestnosti, ale v tejto chvíli som cítíl, že už by som na ňom nechcel nič meniť. Bol som spokojný.

"Vy mi sľúbite, že sa nepokúsite utiecť a nebudete kontaktovať nikoho zvonku, mimochodom to tak či tak nie je možné, všetky komunikačné zariadenia budú naďalej umiestnené prísne z vášho dosahu. A ja vám za to dovolím voľne sa pohybovať po celom areáli kaštieľa a priľahlého parku. Čo vy na to?"

Bola to pochopiteľne rečnícka otázka. Z počtu členov ochranky pohybujúcich sa po celom parku a postávajúcich na chodbách som usúdil, že moje šance na útek sú biedne. Navyše, nič mi to v podstate nechýbalo, mal som pohodlie a pokoj, azda by som sa mohol pustiť i do ďalšieho obrazu, príležitostne to šéfovi ponúknem. A potom tu bola ešte jedna vec. Zvedavosť.
Súhlasil som.

Kogelova tvár sa roztiahla v predstieranom výraze príjemného prekvapenia. Vedel, že nebudem klásť odpor. Vedel to skôr než ma sem zavliekli, možno skôr ako ma prijal do zamestnania. Môj psychologický profil pozná ako vlastné gate. Azda preto, že musí mať vždy nohavice z poslednej kolekcie a nestihne ich obdrať.

Bola mi nejasná hŕba vecí, ale jedna obvzlášť. Načo som tu a na čo ma tento človek potrebuje ? Aká je moja úloha v tomto záhadnom projekte? Odprednášať rýchlokurz estetiky a dejín umenia pre falošného Hansa Holbeina, to je všetko ?

Vyšiel som na chodbu a vybral som sa skade som prišiel. Po pár krokoch sa spoza rohu objavila Sofia. Venovala mi žiarivý úsmev a prívetivý pozdrav až ma zahrialo pri srdci.
Som si istý, že v škole pre VIP hostesky tento výraz tváre trénujú päť hodín denne.

"Máte chvíľku času ? Ak áno, rada by som vás pozvala na prechádzku po parku, je vskutku úžasný."

Občas sa mi zdá, že hranica medzi krásou a ordinárnosťou je veľmi krehká. Zdá sa mi to i vtedy, keď sedím v záhradnom altánku oproti Sofii a svalnatý ochrankár, v čiernom priliehavom tričku mi servíruje laté. Jej nos je presne ako má byť, jej pery sú presne ako majú byť, vlasy odfarbené na blond, ale vždy bez čiernych korienkov. Pleť hladká a očné tiene nanesené s chirurgickou presnosťou. Sofia je ktosi medzi bohyňou, pipkou a ... .

"Vedkyňa ? To nemyslíte vážne ?!"

"Mám PhD z aplikovanej fyziky. Vo svojom výskume sa venujem predovšetkým novým možnostiam využitia Tiplerovho valca, ktoré sa objavili, po tom ako sa ukázalo, že využitím Arnoldovej domnienky sa dá odstrániť požiadavka na použitie valca nekonečnej dĺžky."

Ostal som chvíľu na ňu hľadieť a premýšlal som, či si robí zo mňa žarty. Ale mne už v poslednom čase nedávalo zmysel vôbec nič, o jednu vedkyňu, miss universe a asistentku , viac či menej, čo na tom, že rozpráva ..., o čom vlastne?

"Albrecht, keby ste sa mohli stretnúť s kýmkoľvek z minulosti, koho by ste si zvolili?", spýtala sa Sofia a v očiach sa jej zračila úprimná zvedavosť.

"Nikdy som nad tým nepremýšľal."

"Ja by som chcela stretnúť Emy Noetherovú. Ale tú, žiaľ, nemáme zatiaľ zaradenú v projekte."

"V akom projekte?"

"Predsa v projekte, ktorý umožňuje preniesť ľudí z minulosti do prítomnosti ."

"Ja nemám diplom z fyziky, ani netuším aké sú Adolfove podmnienky, ale ak by bol taký Adam prenesený do prítomnosti, asi by sme my všetci z tej prítomnosti zmizli. "

Sofia sa krásne zasmiala a odhalila dokonalý chrup, "Na človeka s humanitným vzdelaním vám to celkom myslí."

"Ďakujem, i vám to dobre myslí - na sekretárku."

"S tou sekretárkou to bola len hra, Kogel si vás chcel najprv preveriť a požiadal ma o môj názor na vás, a zhodou okolností viem uvariť celkom dobrú kávu."

Svoj šprint na toaletu po poslednej celkom dobrej káve som prešiel mlčaním.

"Ale s kauzalitou máte pravdu, pri cestovaní v čase je potrebné dávať pozor, aby sa v dôsledku absencie cestujúceho nezmenili nejakým spôsobom dejiny.
Preto na toto obdobie posielame do minulosti náhradníka."

"Ako myslíte to "posielame"? To čo mi tu vravíte znie ako zápletka priemernej scifi poviedky," pokúsil som sa chabo zavtipkovať.
"Ale to nie je, je to skutočnosť."

Úprimne priznávam, v tej chvíli som Sofii neveril. I keď žijem v dvadsiatom druhom storočí, myšlienka, že k sebe vťahujeme ľudí z minulosti, mi pripadala úplne absurdná.
Navyše, aký by to malo zmysel ? Keď som sa na to pri najbližšej príležitosti Kogela spýtal, pobavene sa zasmial a spustil jeden zo svojich preslovov.

"Drahý Albrecht, nechceli by ste ešte stretnúť, aspoň na pár hodín vašu matku,
ktorá skonala, keď ste boli ešte dieťa?" Alebo niekoho iného? Kenedyho, Ghándiho, Máriu Teréziu, Andyho Warhola, Martina Luthera, Jima Carreyho, Caligulu, Einsteina, Tutanchamóna, Lady Dianu? Najmä Caligula ide na dračku, aj o Tutanchamóna je vcelku záujem.

A potom, viete si predstaviť, i keď toto je ešte v hypotetickej rovine, že niekedy v budúcnosti by sme takto vedeli nazhromaždiť v jednej dobe najväčšie mozgy ľudstva ?
Elitu, ktorá by ľudstvu pomohla vyriešiť problémy, postavila sa do čela spoločnosti?
Žiaľ existujú obmedzenia, ktoré nám neumožnujú cestovať do minulosti nedávnejšej ako päť storočí. Na jednej strane sme limitovaní samotným zariadením - Tiplerovým
valcom, ktorý v súčasnej podobe neumožnuje kalibráciu na blízku minulosť, a potom je tu ešte problém s kauzalitou - snažíme sa nenarušiť chod dejín.

Pre pár sto rokmi žil spisovateľ, ktorý vymyslel pojem sociálna matematika, skutočný vizionár, len si už nespomínam na jeho meno. Počuli ste už o tejto vede ? Určite áno, veď ste človek s všeobecným i keď trochu povrchným rozhľadom.

Sociálni matematici sa zhodujú, že dejiny spoločnosti konvergujú k istej spoločnej vývojovej línii. Predpokladajú, že diferenciálne rovnice, ktorými by sa dal popísať model vývoja spoločnosti, by mali stabilné riešenie. Napríklad ak by sa nejakou náhodou stalo, že by nevyhynuli neandertálci, ale druh, ktorý dnes označujeme za človeka dnešného typu, dnešná spoločnosť by sa nijak dramaticky nelíšila od tej hypotetickej.

Slovom, ak niečo pokazíme a urobíme to dostatočne hlboko v minulosti, nič strašné sa nestane.

Projekt trvá už desaťročia a ešte stále je v pilotnej fáze. Ale sme na dobrej ceste. Zo začiatku prebehli testy na neživých predmetoch, potom na živočíchoch. S konkrétnou osobou pracujeme prvý krát. Bolo veľmi náročné vybrať toho správneho človeka. Dôležité totiž je,
aby sa dvojník zjavil v okruhu niekoľkých metrov od nášho "hosťa súčasnosti". A to nie je taká triviálna záležitosť ako by sa mohlo zdať. Z historických záznamov niekoľko storočí starých musíme určiť presné miesto i hodinu, kde sa osoba nachádzala. Tiplerov valec sa totiž krátko po dopravení dvojníka prepne na spätný chod, a ak nie je hosť v dosahu, jednoducho sa k nám nedostane.

Je vytipovaných viacero kandidátov, ale Hans Holbein z toho vyšiel víťazne. Máme veľmi solventného klienta, ktorý o stretnutie s ním prejavil záujem.

Holbeinove telesné pozostatky boli v pomerne dobrom stave, takže sa podarilo izolovať DNA a podobným postupom ako pri vakovlkovi a mexickom mlokovi vytvoriť niekoľko klonov . Zdá sa mi, že mraštíte čelo, azda nad tou nemorálnosťou ?

Ubezpečujem Vás, že všetci Hansovia prežili štastné detstvo v nič netušiacich adoptívnych rodinách." Kogel sa opäť zasmial, ale tentokrát mi to prišlo, akoby mi po ušnom bubienku prešiel brúsnym papierom.

"A nie len Hansovia, kandidátov je omnoho viac. O Hansovi Holbeinovi mladšom však zhodou okolností vieme z jeho ľúbostnej korešpondencie s istou slečnou Offenburgovou,
že 21. januára 1540 strávil noc v jej apartmáne práve v tomto kaštieli."

Nechápal som, neveril som. Skôr by som uveril, že mi na Dimitrijovej párty ktosi podstrčil kvalitný materiál a teraz halucinujem, ako tomu, že všetko, čo sa tu deje je pravda.
Ale na čo som tu ja ? A opäť, ten chlap mi čítal myšlienky.

"Klony dostávali počas života primeranú prípravu, i keď nie vždy sa všetko vydarí. Náš spoločný priateľ Hans je, dalo by sa povedať, 'záložník'. Hans 1 ešte v detstve skončil tragicky pod kolesami auta, Hans 2 je homosexuál, čím sa odlišuje od hosťa, Hans 3 sa stal uznávaným etnológom, jeho zmiznutie by sa mohlo pretriasať na verenosti, Hans 4 neprešiel psychotestmi a tak ďalej."

Hansovi, ktorého tu máme dnes nebola venovaná toľká pozornosť, preto bolo nutné, zamestnať vás, aby ste ho vyzbrojili potrebnými skúsenosťami a znalosťami z danej doby. A najbližšie týždne máte na to, aby ste ho zdokonalili v maľovaní. Ako hlavný štúdijný materiál používa teraz videozáznam z toho, ako ste ma portrétovali, ale keď mu vysvetlíte pár vašich trikov, určite to bude mať väčší prínos. "

Keď sa rozhovor so šéfom skončil, ako obarený som vyšiel von do parku. Bol teplý večer a kvetinové záhony silno rozvoniavali. Na iné si nespomínam, len, že som vytrvalo blúdil a snažil sa prebudiť z neuveriteľného sna.

Neostávalo mi len poslúchnuť a prispôsobiť sa. Mal som vari inú možnosť ?
Celé dni som trávil s Hansom a snažil som sa mu odovzdať všetko čo som vedel, a čo by sa mu mohlo zísť, aby svoju rolu zahral čo najlepšie. Spolu s ním sme preštudovali tony materiálov o Holbeinovi a celú jeho dochovanú osobnú korešpondenciu, aby sme poznali, čo najviac detailov zo života, štýl prejavu a myslenia. Môjmu študentovi nešlo portrétovanie zle, dokonca zo dňa na deň mal lepšiu techniku, ale pravému majstrovi, ktorý sa cibril desiatky rokov sa nemohol rovnať.

V čase do ktorého mal docestovať, už mal maliar najslávnejšie obrazy a objednávky za sebou, takže nehrozilo, že by môj Hans musel v tie dni maľovať, ale stať sa to mohlo.

Keď som práve nebol s Hansom, Sofia ma vodila po laboratóriách, kde boli práce v plnom prúde a vysvetľovala mi princípy technických zariadení.
Mal som pocit, že to nerobí na ničí príkaz, dokonca som pochyboval, či vôbec Kogel vie o tomto mojom zasvecovaní, jednoducho jej spôsobovalo radosť popýšiť sa čímsi, čo ona považovala za najúchvatnejší počin ľudstva.

Chodil som na tieto prehliadky rád, i keď som nerozumel ani desatine vecí, čo vravela, a ani spolovice ma nezaujímali. Jednoducho bolo príjemné kráčať v jej spoločnosti a načúvať jej nadšeniu, vlastne som vnímal len hlas a intonáciu, už vôbec nie slová. Cítil som sa zvláštne.



===

Vedel som, že to príde. Muselo to prísť.
Vstal som z postele a u obslužného robota si vyzdvihol hrnček hnedej brečky.
Kogel ma tak rozmaznal svojimi špeciálnymi zásielkami káv zo všetkých koncov sveta, že nápoj z automatu mi začal chutiť ako mydlová voda.

Za oknom žiarila farebná jeseň, a na mňa zrazu padla nezvyklá ťažoba. Dnes je posledný deň.

Ozval sa mobil a zjavila sa Sofiina holografická projekcia.

"Kde trčíš Albrecht, o tridsať minút začíname, myslela som, že chceš byť pri tom."

"Jasné, hneď som tam. "

Dorazil som do laboratória na poslednú chvíľu, so stiahnutím hrdlom, ale s istým odlodlaním.
Hans sedel v kresle a mal zavreté oči. Bol nezvykle bledý a viečka sa mu jemne chveli, no inak mal pokojný výraz tváre.

Všetci stáli na miestach, bol tam Kogel i Sofia. Niekoľko ľudí zo štábu vykonávalo posledné kontroly prístrojov.

Odhodlanie vo mne dozrievalo celé týždne. Deň za dňom som stále viac závidel Hansovi jeho cestu do minulosti. Najbolestnejšie som si uvedomil, že do tohto sveta nepatrím, keď som ho učil portrétovať. Maľovanie bolo mojím zamestnaním a cítil som sa pri ňom štastný ako nikdy doteraz.

Dnes to malo všetko skončiť a ja som sa mal vrátiť do sveta hologramov, virtuálnej grafiky a nekonečného hľadania otravného všedného džobu.

Hans dostal pokyn, vstal z kresla a pristúpil k ústiu časového portálu.

Teraz! Vyrazil som a tromi rýchlymi skokmi som bol pri schodíkoch. Hans sa naposledy obrátil a vyjavenie ostal hľadieť, ako sa k nemu rútim.

Za chrbtom som počul zúfalé výkriky, "Stojte, vy tam nesmiete!". Všetci svorne pochopili môj zámer a boli mi v pätách.

Zdolal som posledný schod a postrčil som Hansa. Ako som vedel od Sofie, kalibrácia sa vykoná, až keď osoba prejde hrdlom móla. Hans padol na znak a začal sa šmýkať tunelom až k ústiu časového portálu.

Vrhol som sa za ním, znamená to zrejme, že sa vynorím v čase pred ním. Nevedel som odhadnúť koľko rokov to bude znamenať, preboha len aby som sa neocitol v praveku.

Už som sa kĺzal dolu tmavým tunelom, keď som začul Sofiin výkrik.

"Zbohom, Albrecht Dürer ! "