Kvety a meč

"Keď sa práca nájomného vraha zvrtne, v lepšom prípade ho rýchlo usmrtia." Mňa táto veta veľmi navnadila, dúfam, že aj vás. Poviedka už má plánované pokračovanie.
Filmová história scifi
Ilustračné obrázky k spacenews - Kvety a meč
Ilustračné obrázky k spacenews - Kvety a meč / Zdroj Disclaimer
Keď sa práca nájomného vraha zvrtne, v lepšom prípade ho rýchlo usmrtia. Zabijak ale musí byť šikovný a musí predstavovať najvyššie nebezpečenstvo až do poslednej chvíle, aby mal toľko šťastia. Inak ho chytia a budú mučiť, kým neprezradí všetko, čo vie a nakoniec ho aj tak podrežú a niekde zakopú. Pre vrahov nikto neplače, nikto im na hrob nepoloží kvety, nikto si na nich nespomenie. Prečo by mal?
Aj takéto myšlienky prebehli Valerovi hlavou, keď tisol čepeľ dýky k hrdlu starého Jesepa Karla Petina a očami behal po dvanástich ozbrojených mužoch, stojacich pred ním. Bola to situácia v ktorej nesmie prestať šachovať, inak dostane mat. Pomaly ustupoval smerom ku schodom a napätého Petina ťahal za sebou ako živý štít.
Videl hnev a zúfalstvo v očiach Jesepovho syna. Možno ho dokonca trochu ľutoval, ale dostal sa až sem a mal v úmysle zavŕšiť svoje krvavé dielo. Sledoval situáciu, vnímal každý napätý pohyb v miestnosti, využíval nacvičené pohyby a stratégiu, ktorú vytvoril počas trojmesačného sledovania Petinovského sídla. Nebezpečný až do poslednej chvíle.
Výstup po schodoch nebola žiadna hračka, Valer sa musel prikrčiť, aby mu spoza Jesepa netrčalo nič, len ruka v koženej rukavici a zahnutá dýka. Kušostrelci ho vyprevádzali namierenými zbraňami, viac ale robiť nemohli. Počas tej nekonečnej chvíle sa Jesepov syn nezmohol na viac, než na potlačovanie triašky v kolenách a nemé zízanie. Valer rozmýšľal, čo sa pri pohľade naňho preháňa hlavou jeho otcovi.
Konečne dosiahli vrchol schodiska. Valer si to istejšími krokmi namieril k najbližšej izbe, času bolo málo. Na schodoch zadupali čižmy, o stenu i zábradlie sa obtierali vytasené zbrane.
Valer zabuchol dvere, šmaril Jesepa na dlážku a pred dvere prevrátil skriňu. Potom sa otočil k Jesepovi Karlovi Petinovi, stlstnutému mužovi na prahu šesťdesiatky, ktorý bol už len spomienkou na slávneho vojnového hrdinu. Ostal mu bojovný pohľad, ale to bolo asi tak všetko. Medzičasom sa pozviechal na nohy. Stál bokom k Valerovi a snažil sa tváriť odvážne a pohrdlivo.
Valer sa uškrnul. Túto izbu si vyhliadol už počas skúmania domu - bola najbližšie ku schodom a vhodná na zabarikádovanie sa vnútri. Za tie tri mesiace ju dokonale poznal. Aj nôž, ktorý Jesep práve skrýval za chrbtom, tam nastražil on. Valer Jesepa nechcel podrezať ako prasa. To robil, keď mu za vraždu zaplatili. Za Petina nezarobí ani groš. Dostane oveľa viac...
Pomstu.
Celá jeho kariéra vraha bola postavená len na jednej zásadnej myšlienke - získať schopnosti na zabitie Jesepa Karla Petina. Boli to roky práce, budovanie celkom nového života, ktorý spel práve k tomuto konkrétnemu bodu. Valerove pery sa skrivili úsmevom. Búchanie na dvere ignoroval. Všetko to čakanie a útrapy, ktoré musel zniesť, kým sa dostal k tomuto mužovi, mu stúpali pred oči; bolo ich tak mnoho, že mu išli roztrhnúť hlavu.
„Kto ťa najal? Hovor!“ okríkol Petin Valera. „Pošlem mu tvoju hlavu v nočníku!“
Valer si veľmi prial rozosmiať sa na plné hrdlo, ale nespravil to. Bola to príliš dôležitá chvíľa, aby ju pokazil smiechom, hoci ho šťastie napĺňalo po okraj, akoby si práve spĺňal detský sen.
Schoval dýku a z chrbta si zložil handrový balíček, dlhý asi ako predlaktie. Siahol dnu a spomedzi handier sa pomaly vynorila najskôr hlavica tvaru levej hlavy, potom čiernou kožou obmotaná rukoväť, jednoduchá, no naleštená záštita a nakoniec zlomená čepeľ, z ktorej ostal iba niekoľko centimetrov dlhý zub. Valer vrhol pohľad na nehybne stojaceho Petina. V očiach pána domu sa odrážal hnev, neistota a strach.
„Spoznávaš túto zbraň?“ spýtal sa zabijak a s posvätnou úctou pohladil zvyšok lesklej čepele.
„Tak kto ťa poslal?!“
„Valer Terrio Starší s manželkou,“ odpovedal vrah a dobre sa zahľadel do Jesepovej tváre. Meno mu očividne nič nehovorilo. Vo Valerovi vzkypela zlosť.
„Muž, ktorému si vypálil dedinu, znásilnil ženu a jeho desaťročného syna si vyhnal nahého, vystrašeného a samého do Daskaahskeho lesa na istú smrť,“ pokračoval Valer, v tvári búrka, v očiach blesky, „takmer... istú.“
Vtedy si Valer všimol Petinov zahmlený pohľad a vedel, že starec si spomenul.
„Toto je zvyšok meča môjho otca. Pamätám si, ako nás bránil a ako si mu tento meč vzal a zlomil,“ povedal Valer a s potešením sledoval, ako si Jesep začína uvedomovať, že teraz ho žiadne zlato nevykúpi, žiadna stráž nezachráni a že nastal jeho posledný deň, posledná hodina.
Do drahých dverí zvonka niečo tupo udrelo - asi sekera - no ťažká doska bola nepoddajná. Napriek tomu v Jesepovi skrsla iskrička nádeje.
„Umrieš,“ odvážil sa Petin otvoriť roztrasené pery. „Ak ma zabiješ, nedostaneš sa živý ani z tohto domu, nieto ešte z mesta. Nechaj ma tak a...“
„A čo? Dáš mi pokoj? Zabudneš na mňa? Ó, tak to nie... Chcem, aby si videl moju tvár, keď sa budeš odoberať do Zabudnutia a myslel na to, aké by to bolo, keby ti niekto všetko vzal. Chcem, aby si trpel. Ale vieš čo? Nechať ťa žiť je lákavá ponuka. Zvážim to, kým z teba poodkrajujem všetky nepotrebné časti. Na všetko máme čas.“
Petin naprázdno preglgol.
Valer zbadal príležitosť. Vrhol sa vpred.
Zvyšok meča zasvišťal vzduchom a záštita trafila Jesepa Petina tesne pod oko. Zreval a odtackal sa pár krokov dozadu, lenže izba nebola veľká. Pokiaľ nechcel vyskočiť z otvoreného okna, nemal kam ujsť.
Valer sa stiahol a čakal. Jesep sa rýchlo odhodlal vrátiť úder, vedel, že bojovať je jediná možnosť, ako prežiť. Ale nemal v úmysle bojovať čestne.
„Tvoj otec bol zbabelec. Ku koncu prosíkal o život, ako decko, keď mu berieš hračku. Nemal ani dosť odvahy pozrieť sa mi do očí! Pozrieť do očí smrti.“
Valerova tvár razom skamenela, čo u Petina vyvolalo zlovestný úškrn.
„Ale pripúšťam,“ pokračoval Petin, „tvoja mama odvahu mala. Tuto, vidíš tú jazvu na uchu? To je spomienka na jej sladkú vôňu a na jej uslzený pohľad...“
Nereaguj, hovoril si Valer v duchu. Čakaj. Nesmieš spraviť chybu, nie teraz!
„Uvidíme...“ prehovoril Valer, no v tej chvíli im trieštivý zvuk za chrbtom oznámil, že prvá sekera našla cestu skrz ťažké dvere. Čas sa krátil.
Valer sa prikrčil a vrhol sa na Petina ako zúrivé zviera.
Petin sa zahnal nožom, ale neskoro. Vzdialenosť medzi nimi sa skrátila na minimum a čepeľ preťala len vzduch tesne predtým, ako Valer bývalého hrdinu doslova zmietol na zem. Jesep sa sklátil ako zubor a zúfalo sa hmýril pod zabijakovou váhou, nedokázal sa však spod neho vymaniť. Valer ho trochu upokojil čelovkou do nosa, pritlačil mu ruku a vypáčil z nej nôž.
Pozrel do krvou zaliatej tváre a tvrdo zavrčal: „Toto je za moju mamu.“
Napriek Petinovym mávajúcim hnátom sa mu podarilo prerezať mu opasok a stiahnuť gate. Jesep sa zdesene schúlil a snažil sa chrániť si rozkrok, no Valer pevne zovrel zvyšok meča a zahnal sa ním po mieste, ktoré je lepšie z boja vynechávať.
Rev, ktorý ho vzápätí ohlušil, bol rozhodne to najhoršie, čo doteraz v živote počul. Nepredstaviteľná bolesť zviazaná v tom jedinom zvuku mu na chrbte vyvolala zimomriavky – a Petin nie a nie stíchnuť.
„Ty netvor!“ ozval sa hlas Jesepovho syna a Valerovi ponad hlavou preletela strela z kuše. „Ty bastard! Zabijem ťa! Stiahnem ťa z kože, uvarím ťa v horúcej smole...“ Mladý Petin sa toľko rozhorčoval, až mu zabehlo, tak radšej niektorému kušostrelcovi opäť z rúk vytrhol zbraň, namieril ju cez dieru vo dverách a vystrelil. Na Valerovo šťastie opäť vedľa.
Valer sa zvalil z vreštiaceho Jesepa a než mladý Petin stihol do diery vopchať tretiu kušu, zmizol mu zo zorného poľa.
Starý Petin sa zvíjal na zemi, kopal nohami, jednu ruku si držal nad hlavou v ochrannom geste, druhou si zakrýval rozkrok, akoby tam ešte bolo čo chrániť a pomedzi prsty mu pretekala krv. Valer s námahou zdvihol jeden koniec postele a oprel ho o zárubňu tak, aby zvonka nevideli, čo sa vnútri deje. Začul Jesepovho syna soptiť za dverami. Konečne mu napadlo ísť po rebrík a skúsiť to oknom.
Valer sťažka vydýchol a obrátil pohľad na po dlážke sa váľajúceho Petina, ktorý už iba bolestne sipel. Pomaly k nemu prikročil.
„Toto je za môjho otca,“ vyslovil zlovestne.
Chvíľu bojoval s Petinovými mávajúcimi rukami, potom mu priložil zlomenú čepeľ k hrudníku a zatlačil. Jesepova hruď poklesla a keď sa pokúsil nadýchnuť, z rany mu vystrekol gejzír krvi. Valer ho zdrapil za košeľu, pritiahol k oknu a oprel chrbtom o parapet. Jesep naňho uprel vystrašené oči. Nebolo v nich nič, len nemá prosba.
„Rozhodol som sa,“ riekol vrah. „Nenechám ťa žiť. Tvoj syn si nezaslúži každý deň hľadieť na to, čo z teba ostalo. Toto... Toto je za mňa!“
Chytil mu nohy a prevalil ho von oknom.
Telo bez hláska žuchlo dolu, pri dopade trochu chruplo. Jesep Petin bol preč, vyhodil ho ako obsah nočníka.
A je to, napadlo Valera. Hotovo. Koniec... No, nepredbiehajme, povedal si kyslo, ešte sa treba dostať z mesta v jednom kuse. Napriek tomu už cítil, ako z neho opadáva niečo ťažké, niečo, čo s ním bolo tak dlho, až sa to stalo súčasťou jeho osobnosti. A odrazu sa cítil... prázdny?
Zahnal všetky myšlienky, ešte na ne bude čas. Najskôr sa treba dostať preč. Čo najďalej odtiaľto. Isteže mal pripravenú aj únikovú cestu.
V prvom rade zavrel okno. Chcel k nemu pritiahnuť posteľ a skriňu spred dverí, ale zistil, že ho oblapila únava a že Jesep z neho vysal primnoho síl. Musel však konať rýchlo. Siahol do skrine, kam deň dozadu schoval podradný žobrácky odev, vyzliekol svoju koženú zbroj a zhodil ju na špinavú zem. Poutieral sa od krvi, prezliekol sa a potom poposúval nábytok od dverí, koľko vládal. Dych sa mu už spomalil, no únava neustúpila ani o piaď. Musel sa dostať preč, rýchlo.
Ešte zabalil meč svojho otca späť do handry, pripravil si nože za pás a otvoril dvere.
Vonku čakali dvaja strážnici, presne podľa dohody. Valer vedel, čo bude nasledovať. Jeden naňho namieril halapartňu. Aká nepraktická zbraň do uzavretých priestorov... Valer ho vopred poľutoval.
„Naše peniaze,“ dožadoval sa strážnik.
„Podľa dohody,“ usmial sa Valer a palcom ukázal za seba, „sú v skrini.“
„Pozri to, Marko,“ vyzval strážnik svojho spoločníka, halapartňu ale nesklonil.
„Sú tu,“ ohlásil sa Marko a spokojne poťažkal mešec plný mincí. Aj halapartník sa zazubil.
„Výborne, pán vrah, výborne. Pravdupovediac som si nebol istý, či vám môžem veriť, som milo prekvapený. Ale pustiť vás nemôžem. Hovorí sa tomu vernosť.“
Valer znudene pokýval hlavou. Iste... vernosť.
„Aká nepraktická zbraň do uzavretých priestorov,“ vyslovil nahlas svoju myšlienku. Schmatol halapartňu, trhol ňou k sebe a preklal jedno z mužových prekvapených očí nožom. Ani ho neskúsil vytiahnuť z lebky, nechal halapartníka klesnúť na zem a už bol späť v izbe s druhou dýkou v ruke.
„Počkaj!“ zvolal Marko. A Valer počkal.
„Ešte nie si pripravený odovzdať sa Zabudnutiu,“ poznamenal zabijak. „Doporučujem ti nesnažiť sa podviesť niekoho mocnejšieho, ako si ty sám. Peniaze si nechaj. A nepleť sa pod nohy.“ Marko len horlivo prikyvoval.
Na odchode si Valer nemohol odpustiť cestu okolo okna, ktorým vyhodil umierajúceho Petina. Už pod ním bolo toľko ľudí, že nemal výhľad ani na zúbožené telo, ani na Jesepovho syna, ktorého nárek sa prebíjal vzrušeným šepotom davu. Napadlo ho, že je to tak možno lepšie. Pretiahol si cez hlavu potrhanú kapucňu a pratal sa preč, míňajúc stále ďalších a ďalších zvedavcov, ktorí sa hrnuli k Petinovskému sídlu na námestí, vábení prísľubom novej témy na klebety.
Nevran bolo staré mesto, zabehnuté v kolese všednosti a rutiny. Valer nepochyboval, že o chvíľu o Jesepovej smrti budú hovoriť aj pod hradbami, preto pridal do kroku. Naproti mu bežala skupinka mestských stráží, no len ho minuli a hnali sa ďalej k miestu, ktorému on ukázal chrbát. Nikto mu nevenoval ani za mak pozornosti. Akoby samotná vražda bola dôležitejšia než dolapenie jej páchateľa. Typické, pomyslel si Valer smutne, keď vychádzal severnou bránou a dával Nevranu naveky zbohom.
Čo teraz? uvažoval. Profesiu vraha zavesí na klinec, nech si ostatní v cechu hovoria, čo chcú. Dúfal, že ich už nikdy nestretne, nikoho z tých, ktorí mu nevedomky pomohli dosiahnuť jeho pomstu. Budú ho hľadať, iste. Dal síce Petinovi možnosť brániť sa, no v skutočnosti to nebola žiadna výhoda. Okrem toho, cech môže jeho konanie vidieť po svojom. Tým, že zabil človeka, na ktorého hlavu nebola vypísaná žiadna odmena, zradil cechovný kódex. Ale kým sa zobudia, on už bude ďaleko.
Možno by som sa uživil ako žoldnier, uvažoval ďalej. Alebo ako mních. V kláštore by určite privítali ďalší pár pomocných rúk. Uvidíme, čo mi zajtrajšok prinesie. Pomstil som vás, matka, otec... Už je koniec. Ostáva posledná vec. Prinesiem ti kvety, mami, vrátim ti meč, oci. A rozlúčim sa. Naveky.
Rukávom si zotrel z tváre slzu, ktorá sa tam kdesi nabrala a pozrel do slnka vysoko nad svojou hlavou.
Za posledné peniaze, čo mu ostali si prenajal malý povoz, ktorý mieril na sever. Tam, niekde v diaľke za Varkharom, Dunou a Daskaahskym lesom, ležia ostatky dedinky, ktorej meno už takmer zabudol. Niekde tam naňho v dvoch neoznačených hroboch čakajú najstaršie spomienky, kým k ním príde, aby sa rozlúčil.
A čo potom?
Kto vie, čo prinesie vietor.

Brani(slav) Uher

Brani(slav) Uher
https://media3.giphy.com/media/iNplw1ve1wmvllcqh0/200.gif

Diskusia

Zdeno Jašek
Ťažko to hodnotiť ako celok, keďže tomu chýba záver - zrejme v tom avizovanom pokračovaní. Ako úvod k niečomu rozsiahlejšiemu je to výborné. Dej bol celkom napínavý a dobre sa to čítalo. Hlavná postava bola predstavená cez to, čo robí, ako rozpráva a ako uvažuje. Pri rýchlych akciách by som odporúčal používať krátke vety - pôsobí to veľa dynamickejšie. Nevyrušovali žiadne gramatické chyby - ak tam aj nejaké sú, nepostrehol som ich. Trochu umelo na mňa pôsobilo to, že mal vrah podplatených práve tých žoldnierov, ktorí ostali strážiť pri dverách. Čo keby mladý Petin vybral strážiť niekoho iného? A ešte jedna logická poznámka: naozaj mohol hlavný hrdina zabudnúť na meno dedinky, v ktorej žili jeho rodičia v ktorej teda asi prežil aj svoje detstvo?
30.07.2016
Aleš Horváth
zdeno, myslim si, ze tym chcel autor naznacit, ze to bolo strasne davno. Branislav, s tymi zoldniermi je to ozaj "nahoda". mne nehra v tom jedna vec. ze najprv zoldnier podvedie pana a zrazu mu je verny. preco ked sa ozvali vycitky tak nevaroval niekoho? nepomahal pri dobijani sa? ci to bola len vyschcanost, ze dostane dvojitu odmenu - raz od vraha a druhy raz za jeho chytenie? Dalsia vec mi tam nesedela ta neistota. podla zaveru bol cviceny vrah(assasin creed?) tak preco strach? ozaj a preco bol taky mantak a neurobil to potichu? viem ze kvoli pribehu je lepsie to divadlo okolo. ale mohol ho odchytit, uniest a lepsie si vychutnat pomstu.
31.07.2016
Zdeno Jašek
Aleš, môj dedo si ešte v deväťdesiatke spomínal na názov dediny, v ktorej vyrastal a ktorú zatopili, keď budovali Liptovskú Maru. Takže ak vrah nemal cez 100 rokov, prípadne nebol senilný, tak názov dediny, v ktorej žili jeho rodičia, si pamätal. O to viac, že ho silno zasiahla udalosť spojená so smrťou jeho rodičov. Neuverím tomu, že niekto by mohol názov svojej rodnej dediny zabudnúť.
31.07.2016
Aleš Horváth
joj. to suhlasim. ale stale si myslim ze to bol nesikovny tah naznacit ze presla dlha doba (cca 20-30 rokov).
31.07.2016
jurinko
Ako predstavenie postavy by sa to dalo pouzit, ale malo to niekolko much, ktore kazili celkovy dojem. Napriklad to, ze sa mi az tak uplne nezdalo, ze by islo o nejakeho super machra, ktory by naozaj az do poslednej chvile predstavoval taku hrozbu, ako sa pisalo v uvode. Neviem, jednoducho mam pocit, ze najomnych vrahov uz bolo v kulture viac, ako dost, a teda sme uz videli vsetko. Toto bolo fakt skor o nejakom amaterovi, ktory sa chcel cosi naucit iba kvoli pomste, nez o profikovi, ktory zaroven aj hlada pomstu. Ten rozdiel zdanlivo nie je prilis velky, ale vlastne je obrovsky, je to presne to, co z beznej priemernej poviedky robi nadpriemerne dielo, plne atmosfery a citatelskeho zazitku... Cize by to chcelo bud to pokracovanie, kde by sme sa o manikovi dozvedeli viac, alebo praveze byt povazovane za jednohubku, aby to az tak nevadilo. Ako jednohubka je to dobre, resp. skor priemerne,...
03.08.2016
jurinko
[pokr.] co ale jednohubky byvaju pomerne casto. Ako zaciatok niecoho dalsieho to ma potencial zaujat, ale prave skor tym, ze sa to snad v buducnosti zlepsi, nez tym, ze by to rovno nastavilo latku tak vysoko, ze vsetci budu chciet z tohto sveta citat viac... Neviem, nieco mi tam proste chybalo, ale snad sa to tam casom objavi. Zatial som dal 5 a drzim palce do dalsej tvorby :-)
03.08.2016
Brani(slav) Uher
Ďakujem za prečítanie i kritiku :) čo sa mi ťažko priznáva hlavne teraz, keď je to už publikované, je pravda, že je to fail :/ Áno, tú dedinu si mal zapamätať, áno, tí žoldnieri boli veľmi šťastná karta a, nuž, áno, celé sa to dalo spraviť lepšie, pretože Valer rozhodne nemal pôsobiť ako amatér. Budem sa snažiť podobným prešlapom v budúcnosti vyhnúť a snáď z toho vznikne niečo čitateľné (vďaka za palce, Jurinko :) )
11.08.2016
Nadalan
Trochu ma mrzi, ze autor priznal fail, lebo stastnu kartu na 2 zoldnierov som pripisovala profesionalite a 3 mesacnej sledovacke, kt. absolvoval hl. hrdina pred akciou. Tri mesiace. Vsak to je poriadne dlho. Inak v poho. Pomsta za matku primerana :) Nazov dediny vo mne tiez evokovala metaforu. Ziadna vernost zoldnierov tam nebola. Slo skratka o prachy. To mi prislo ako uveritelne. Akurat ujst sa hl. hrdinovi podarilo volako moc lahko.
28.08.2016
Aleš Horváth
co sa tyka zabudnutia mena dediny: je zaujimave ze meno lesa si pamatal presne a meno dediny z ktorej tam utiekol, tak nie?
30.08.2016
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.