Ďalšia výnimočná noc

"Bol spln, tak som rozmýšľal nad príbehom.. kedy sa vám jednoducho nechce zaspať.. kedy jednoducho nechcete cítiť samotu.. a tmou sa vydáte za tou osobou.. ktorá vás už očakáva.. pretože táto noc je iná.. je niečím výnimočná."
Podpor scifi.sk 2 % z dane v roku 2024
Ilustračné obrázky k spacenews - Ďalšia výnimočná noc
Ilustračné obrázky k spacenews - Ďalšia výnimočná noc / Zdroj Disclaimer
Bola to zas jedna z tých nocí, ktoré vám nedovolia zaspať. Mesiac bol guľatý a vo svojej bielej kráse osvetľoval cez veľké okná chodby a miestnosti, až neprimerane veľkého renesančného sídla.
Jednou takou chodbou smerovali odhodlané kroky k jednej neprimerane veľkej miestnosti.
Boli to moje kroky. Každý jeden z nich sa hlasno ozýval prázdnym koridorom. Nebolo nutné sa zakrádať,.. nebolo nutné ukrývať svoju prítomnosť,.. pretože som už bola očakávaná. Chcela som, aby bol počuť každý jeden krok, ktorým som sa blížila, ako odtikanie hodín vášho konca. Bez jediného zaváhania, stále nemilosrdne rovnaké.
I keď sa predo mnou objavili kdejaké dvere, stačil jediný z mojich prísnych pohľadov a sami sa v úcte otvárali. Dokonca i keď som došla do sály dostatočne veľkej na to aby sa v nej dali konať plesy, i vtedy sa predo mnou poslušne otvárali.
Samotná sála bola jeho osobnou izbou, preplnenou umeleckými dielami od sôch, cez obrazy až po hudobné nástroje.
Okrem mesačného svitu na to všetko vrhal svetlo i hravý oheň z miestneho krbu. A tak, keď sa ich svit zachvel.. bez ohľadu či bol z oblohy, keď sa oblak zahryzol do mesiaca, alebo ten z krbu od uletujúceho uhlíku,.. nastalo divadelné predstavenie tieňohry. Bolo to tak presvedčivé, že by jeden tvrdil, že dorazil na bál, kde hostia tancujú a zabávajú sa. Do toho im hrá krb so svojím plameňom a občasné vokáli má sova na strome.
(Len vidieť to ma vytáča.)
Moje kroky smerovali k tomu krbu. Vlastne k osobe, ktorá sedela v kresle kúsok pred tým krbom. Ako vždy, čítal dáku knižku a na kruhovom stolíku po jeho ruke bol len svietnik, fľaša a poloprázdny krištáľový pohár so rubínovým mokom.
Zastala som dobrých päť metrov od neho a môj posledný krok zlostne zadunel salónom, až sa jeho ozvena sa ešte pár sekúnd vracala.
Až vtedy sa uráčil reagovať na moju prítomnosť,.. zložil knižku a položil ju na bok do kresla. Pomaly vstal a až potom sa na mňa pozrel zaujatým pohľadom. Nikam sa neponáhľal,.. pretože nebolo kam sa ponáhľať.
Stáli sme proti sebe, v potemnenej sále, uprostred bálu tieňov. Stáli sme tam, s odhodlanými výrazmi, s tvárami do ktorých by sa zamiloval kde kto. S dokonalými telami, ktoré by nám závidel snáď každý. V na mieru upravených červeno čiernych odevoch, pred ktorými by bledli závisťou kde ktorý módny návrhári. Na našich účesoch, by ste nenašli jedinú chybu.
A pritom sme len stáli voči sebe v scéne, ktorú by ste mohli vidieť jedine v pre-romantizovaných príbehoch o upírov pre dámy.
(Pche... upíroch...)
Tak by nás možno nazvali, ak by nás videli obyčajný. Lenže my sme neboli upíri, nepotrebujeme krv aby sme prežili. I keď práca s krvou je našou špecialitou. Nie sme nejaké super bytosti, za aké by nás mohli považovať. Nie sme ani žiadny géniovia, len taký istý blbci ako všetci ostatný. Len.. vďaka našim schopnostiam, žijeme dlho a za tú dobu sme vypilovali svoje osobné rysy i schopnosti za hranice, ktoré obyčajný len málokedy dosiahli vzhľadom na ľudskú históriu.
(Asi preto upíri...)
Usmial sa na mňa a provokačne si odpil z pohára.
(Štve ma!)
Toto nehorázne veľké sídlo bolo pre neho samého, až nehanebne príliš veľké, ale on sa vyžíval v každej drobnosti ktorou ma mohol pohnevať.
Až dopil, natiahol svoju ruku k fľaši a natočil jej etiketu mojím smerom. Na nej peknom spracovaní, bol len jediný nápis. Meno... Ľudské meno..
(Ako len mohol!)
Spoznala som ho. To meno mi hovorilo veľa a k tomu menu som i cítila veľa. Zlostne som zovrela svoje päste a zaškrípala zubami.
Prešla som dlaňou po boku svojho oblečenia, čo bolo gesto, aby sa na neho pozrel.. ani sekundu nelenil a spravil to isté..
(Gestá.. pózy.. vhodné oblečenie.. tradície... ... Je mi z nich zle.)
Ako spoločnosť, ktorá žije dlho, naši predkovia došli k záveru, že slová vážne niekedy nestačia.
Niekedy je potrebná malá pomoc v podobe nápovede, aby veta, myšlienka, či zámer v správnom znení dorazila ku konečnému cieľu. V tomto duchu nás učili a v tomto smere sme boli MY tou skutočnou šľachtou medzi bežnými.
Nikdy som sa moc nestarala o gestá a tradície. Celé mi to vždy prišlo ako trápne divadlo. Ale keď som naštvaná až k nepríčetnosti, dáke to klišé povie viac než akékoľvek slová.
I v túto noc mal náš vzhľad konkrétny význam. I v tento moment malo oblečenie vytvorené za pomoci našich schopností jeden konkrétny význam.
(Zabijem ťa!)
Obaja sme mali to isté a predsa vo vlastnom, osobnom prevedení. Obaja sme si ho obliekli konkrétne pre toho druhého.
(Jeden z nás, tu dnes zomrie!)
Nebolo viac prečo čakať. Obom sa nám zhmotnili v rukách zbrane, ktorých základom bola krv. Obaja sme mali vlastnú verziu čepele schopnej pretínať ako mäso tak i kameň, či železo.
Lenže jeho bola i z krvi osoby ktorú som poznala a na ktorej mi záležalo...
Vrhla som sa na neho.. a až sme ako majstri meča, začali krížiť naše zbrane, pridali sme sa k baletu tieňov v sále.
Neodlietali žiadne iskry a necvengala žiadna oceľ. Len tupé údery zaznievali, počas našich stonov, ako sme krúžili v smrteľnom tanci.
Okolité umelecké predmety sa menili v trosky dreva a kamenia zatiaľ čo sme medzi nimi tancovali.
Naše čepele boli tak ostré, že len keď sa stretli odlietali z nich kúsky, ktoré sa menili na kvapôčky krvi.
Naše zbrane boli z tak koncentrovanej krvi, že až nás boj pokročil do neskorého štádia sála bola nasýtená pachom krvavej smrti.
Bolo to stále dookola: výpad a krytie. Ani jeden nezískal dostatočnú výhodu na tým druhým, aby mu uštedril poriadny zásah. ..Až tak sme boli dobrý, keď prišlo na boj.
Ale nebola som až tak hlúpa, aby som čakala na dáke odkrytie a rozhodla som sa obetovať poslednú pamiatku na dôvod prečo som sem prišla.
Boj sa presunul k stolu pred krbom a ja ho v zápale použila ako štít. Fľaša na ňom sa vzniesla do vzduchu a hrozilo že sa rozbije.
(Vsadila som na ňu svoje víťazstvo.)
Bol tak malicherný, že sa podvedome po nej natiahol, aby zachránil triumf ktorým by ma týral znovu a znovu.
Príliš neskoro si uvedomil, že sa mi odkryl... Už sa mohol len dívať ako mu moja čepeľ odsekáva ruku.
Bolesť ktorú, ale ucítil nebola dosť veľká, aby nevykryl môj okamžitý druhý výpad. Naše meče sa skrížili a ako som na neho tlačila strnuli sme na mieste. Uviazli sme v pozícií, kedy to už bolo, kto z koho a ten čo povolí zomrie. Nemala som dosť síl aby som ho premohla, v tej mal viac.
Odohralo sa to tak rýchlo, že stihol využiť svoje schopnosti a ešte stále odlietajúcu ruku i s fľašou zachytil svojou vlastnou krvou a začal ju priťahovať späť na miesto kam patrí.
V tomto bol lepší a obaja sme to vedeli, tváril sa akoby bolo víťazstvo už jeho. Lenže...
(Vsadila som svoje víťazstvo na tú fľašu.)
Natiahla som sa po nej a v momente sa jej obsah presunul do mojej dlane sformujúc sa v jednoduchý neohrabaný klinec.
Stihol len zmeniť svoj výraz až som zbraň z krvi osoby, ktorú zavraždil, bodla do jeho krku.
Od bolesti sebou trhol a mi sa dostali zo smrteľného strnutia, ale i napriek tomu ihneď prebral kontrolu nad mojou provizórnou druhou zbraňou a tá sa zmenila na tekutú.
Tá krv bola všetko čo ostalo po tej osobe, avšak ja som sa ju rozhodla obetovať. Využila som čas, kedy používal svoje schopnosti na tri veci naraz. Uchopila svoju čepeľ obojručne, vyviazla z jeho tlaku tým, že som sa sklonila natoľko, až prešvihol svoju čepeľ ponad moju hlavu.
(Odkryté miesto!)
Výpad to bol nemilosrdný. Celou svojou silou som švihla po jeho bruchu.
Avšak i teraz ešte nebol koniec. Keďže bolo naše oblečenie, ako naše zbrane, tiež vytvorené za pomoci našich schopností obetoval ho, aby sa uchránil pred kritickým zranením. Opustil svoju ruku, prestal sa starať o zranenie na svojom krku a už vôbec sa nestaral o plne odkryté brucho. Všetko čo mal sústredil na svoju čepeľ. Jeho zámer bol jasný rozseknúť ma jediným švihom na dve časti.
Ale ja som tiež ešte neskončila. Môj zámer bol využiť zotrvačnosť svojho predchádzajúceho výpadu, zvrtnúť sa o 360 stupňov a z otočky ho prebodnúť ako rapírom.
On bol silnejší, on bol lepší čo sa týka schopností, čo sa týkalo všetkého, lenže ja.. ja som bola rýchlejšia.
Prebodla som ho..
Natlačila som sa na neho tak rázne, že sa moja čepeľ zaryla do neho až po moje päste. Nalepila som sa na neho tak moc, až sa naše hrude dotýkali a mohla cítiť zúrivý tlkot jeho srdca. Bola som na ňom tak blízko, že on minul. Minul svoj zakončovací švih, ktorý ma mal zabiť.
Lenže ešte nebol mŕtvy. Síce nemohol prebrať kontrolu nad mojou čepeľou, ešte stále ma mohol poslať k večnému spánku tou svojou.
Náš tanec sa chýlil k záveru. Chystal sa ma v poslednom dejstve rozrezať odzadu, zatiaľ čo ma uväzní v jeho objatí.
Lenže ja som sa s vervou do neho zaprela, všetkou silou čo mi ešte zostávala. Tlačila som a tlačila,.. o krok.. o dva.. o desať... Až to bola moja čepeľ čo rozrezávala jeho telo. S revom som ho tlačila kade tade, až som ho na niečo nabodla.
Nastalo ticho. Z rúk mu vypadla čepeľ a rozprskla sa na kaluž krvi. Jeho dych bol slabý a jeho srdce už odchádzalo. Celá zadýchaná som pohliadla do jeho očí a on sa s poloprázdnym pohľadom na mňa usmial. V ten moment vydýchol posledný krát.
Zostala som stáť ako uhranutá.
Ani neviem, koľko minút som sa pozerala na jeho posmrtný úsmev z bezprostrednej blízkosti, než som sa vôbec pohla. Odlepila som sa od jeho chladnúceho tela a krok po kroku som od neho ustupovala stále dívajúc sa na neho. Skoro, akoby som nemohla uveriť, že je po všetkom.
Nejakým spôsobom som sa dostala ku kreslu v ktorom pretým sedel on. Napriek všetkému, čo sa udialo to prežilo bez úhony. Unavená som sa rozvalila don a vyčkávala. Všimla som si knihu ktorú čítal a pár sekúnd mi trvalo než som sa odhodlala ju otvoriť.
Bola v nej fotka a na tej fotke som bola ja, on a osoba ktorej meno bolo napísané na tej fľaši, všetci traja spoločne u tohto kresla. Znudene som zavrela tú knihu a zadívala sa do ohňa predo mnou.
„Vážne, toto sídlo je pre jedného až nehorázne veľké.“ Prehovorila som po prvý krát za noc a až ma pochytili mrákoty a snenie, bola som schopná počuť ich hlasy, ako sa radostne prelínajú s tým mojím.
*Koniec.

Dretnoth

Dretnoth

Diskusia

Inferio
Úvod ma upútal a celkom dobre sa to čítalo, vyrušoval ma však krkolomný slovosled v niektorých vetách. Pripadalo mi, že to má byť snaha o mierne archaické vyjadrovanie, ale bilo sa to so slovami ako: dáke, kade tade, atď. Občas vypadli čiarky, ale to by neškrípalo tak, ako kopec gramatických chýb, hlavne nominatív množného čísla, ktorý sa píše s "i". Taktiež myšlienky hlavnej postavy nemusia byť imho v zátvorkách, keďže celý príbeh je písaný v prvej osobe a teda vyjadruje jej pohľad. Keď už je potrebné niečo zdôrazniť, použil by som kurzívu. Záver by mohol obsahovať nejaké objasnenie, alebo šokujúce zistenie, lebo takto vieme len to, že sa pomstila za vraždu nejakej neznámej blízkej osoby. Dal som 5 bodov, ak by nebolo toľko chýb a bol pri lepší záver, dal by som aj viac. Lebo takto takmer celý dej tvorí len kráčanie chodbami a opis súboja.
16.07.2016
Norbert
Je to super velmi zaujimave aj obdivuhodny námet, je to i namet na možne kratke pribehy na sfilmovanie čo by bolo celkom fajn dufam , že budete pokračovať mne sa to velmi pačilo ako i zaujalo držím palce.
19.07.2016
Aleš Horváth
celkom mila ale pateticka jednohubka. tie zatvorky dost narusali text, kedze ide o reč a ta sa da zakompovat vselijako. nepochopil som tie zbrane - boli z krvi a pritom sekali kamen a medzitym necvendzali. dalej, k scene ked si prisla do saly, posledny krok: nemusel reagovat nan. spokojne mohol docitat kapitolu:-) aby ju to viac znervoznovalo. inac celkom v pohode
21.07.2016
Dretnoth
Zdar. Vďaka za reakcie.
Ako vidím zas sa zámer minul účinku. Totižto vety v tých zátvorkách nemali byť brané ako myšlienky, ale ako pocity. Ach jaj.
Asi sa minulo zisteniu, že sa všetci traja veľmi dobre poznali zo spoločného nažívania v tom sídle. Mohli to byť rodinný príslušníci, ale to nám ta fotka nepovedia, ktorú si prezeral pred tým než prehral súboj. Či úmyselne, alebo nie to vie len on.
Pokiaľ ide o tie zbrane tak.. hmm.. povedal by som asi že zbrane z krvi nie sú celokovové, takže nerezonujú tak ako kov. Pokiaľ by ich ovládali za pomoci vlastnej vôle tak by nebol problém urobiť čepeľ ostrú ako skalpel. Alebo upravovať hustotu aby v bode kontaktu aby zbraň mala najlepší účinok vzhľadom na svoj ciel. Podobne ako sa napne sval.
Snáď to nieje moc Nerdy vysvetlenie. Ale inač vďaka, stále máš ešte ďalekú cestu k tomu byť dobrým autorom.
30.07.2016
Inferio
Dretnoth, môžeš mi prosím vysvetliť, čo je to za pocit: "Vsadila som svoje víťazstvo na tú fľašu."? A prečo je toto "pocit" a normálna veta v texte "Zlostne som zovrela svoje päste a zaškrípala zubami" je myšlienka? Chápem, ak je potrebné nejaké myšlienky / pocity zvýrazniť, ale tvoje vysvetlenie, že vety v zátvorkách sú pocity a nie myšlienky a preto majú zmysel byť v zátvorkách nie je odpoveďou na môj komentár. Myslím, že každý text z pohľadu prvej osoby je tvorený výlučne myšlienkami a pocitmi hlavnej postavy a je úplne jedno, ako ich nazveš. "Ach jaj".
30.07.2016
Inferio
A zrejme si nesprávne pochopil aj moje hodnotenie záveru, kde som napísal: "...lebo takto vieme len to, že sa pomstila za vraždu nejakej neznámej blízkej osoby." Ty si napísal: "Asi sa minulo zisteniu, že sa všetci traja veľmi dobre poznali zo spoločného nažívania v tom sídle. Mohli to byť rodinný príslušníci, ale to nám ta fotka nepovedia, ktorú si prezeral pred tým než prehral súboj."
Veď práve o tom hovorím. Príbeh nám nepovedal, či to bol milenec hlavnej hrdinky, jej brat, otec, alebo sluha. Osobne si myslím že poznať vzťah medzi týmito postavami by celému príbehu dodalo pochopenie, či už žili v tom sídle spolu, alebo sa poznali z miestnej krčmy, na tom mi v príbehu nezáleží.
30.07.2016
Aleš Horváth
neviem co je to "nerdy". trochu zacinam chapat teda zbraniam aj ked su veci o ktorych by sa dalo polemizovat. najma z fyzikalneho hladiska. beriem ze to su nadprirodzene veci tak to dalej riesit nebudem. k zatvorkam: je jedno ci ide o pocit myslienku naladu introlog alebo nieco ine. proste su tam tie zatvorky navyse. skor keby sa to zvyraznilo inym, prirodzenejsim sposobom, nemyslim tym hviezdicku pomlcku, skor ako inferio pise kurzivou. precital som si to nanovo(slovosled i gramatika je aj na moju trpezlivost dost) a skusal som tie zatvorky brat ako pocity. napr. "zabijem ta", zhruba vyjadruje rozpolozenie osoby ktora je na niekoho nastvana. to je ok. nebolo by lepsie "krv vo mne začala vriet, najradsej by som ho zabila"?! mozem tvoj text stiahnut, upraviť ho(plus gramatika slovosled) a zakomponovat tie zatvorkove casti? by som to poslal na email.
30.07.2016
Aleš Horváth
inferio. dovolim si nesuhlasit. zo zaveru vyplyva ze kedysi boli si blizki. ci boli milenci, pribuzni ci len kamarati nie je pre pribeh potrebne(aj ked na vyjasnenie aspon v zavere by potesilo). osobne to povazujem za klon Twilight sagy. kedze to je opis kvazi klise filmovej sceny, tak zapletku som neriesil. obluk tam tiez nie je, je tam len narast napatia a hned koniec. aj ked sa to dobre cita.
30.07.2016
jurinko
Jedna bojova scena bez hlbsieho vyznamu ci vysvetlenia, podla mna inspirovana nejakym anime, napisana prisernym jazykom, s gramatickymi chybami, opakovanim slov, nevhodnymi slovami, zlym slovosledom, vetnou skladbou, proste vsetkym. Jedine zaujimave su tam zbrane, oblecenie a uponky z krvi, ale aj tie vlastne iba otvaraju nove a nove nezodpovedane otazky. Preco, ak dokaze krv fungovat ako navijak, a pritahuje odseknutu ruku, nepritiahne k sebe rozseknute polky tela (ako sa asi tvarime, kedze kocka nechce, aby ju rozsekol, lebo by ju tym zabil), resp. ako to, ze nezocelia prepichnute srdce? A co tak spravit si z oblecenia brnenie, ked si viem z krvi spravit cepel? Proste zle, nema to nijake ambicie, je to len nedostatocne spracovany napad. Ja mam radsej poviedky s ambiciami (hoci by tymi ambiciami mala byt iba zabava), resp. s potencialom, toto ma nebavi. Snaz sa a napis nieco poriadne...
03.08.2016
jurinko
[pokr.] Lebo toto bolo opat raz iba vec, ktoru niekto narychlo zbucha, a hned ju musi musi poslat na scifi.sk. Ale na taketo experimenty bez hlbsieho vyznamu tu mame poviedky na pockanie, ktore sa vraj opat vratia, v beznej poviedkovej sekcii by sa hodilo, keby tie poviedky boli stupienkami na ceste k nejakemu literarnemu vysledku. Toto take nie je. Dal som 1
03.08.2016
Dretnoth
Inferio: Ahá... Myslím, že som pochopil, že nielenže sú zátvorky v nemilosti, ale týmto spôsobom sa mi ani nepodarí vyjadriť danú myšlienku.
Aleš Horváth: Tvoje riešenie je najlepšie aké môže majster učňovi dať. Takto aspoň priamo uvidím chyby o ktorých neustále hovoríte a unikajú mi. (Prosím nekomentujte moje prirovnania.)
Prepáčte, Twilight som nečítal. Tak dúfam, že to nevadí.
11.08.2016
Dretnoth
Skoro som mal pocit, že nepatrím na túto planétu a že len snaha vystúpiť na svetlo je generálna urážka majestátu. Ale utešujem sa, že v každý porotca ktorému na danej veci až moc záleží je občas "tým zlým" ktorý nikoho nenechá prejsť. Ktorý je ako lev čo zhodí levíča do diery a kladie prekážky na jeho snahe dostať sa na hor. Dovtedy bude na neho zlý pokiaľ nevylezie nahor. Byť porotcom musí byť ťažšie ako sa zdá.
Ale vážne, nepostnem veci hneď, poctivo na nich pracujem až do bodu, kedy si myslím: lepšie už to nebude.
11.08.2016
Aleš Horváth
mas to na maili. odporucam : http://vimka.sk/obsah/literarn a-dielna a hlavne jeden clanok o gramatike ktory sa nauc naspamat.
12.08.2016
Aleš Horváth
http://vimka.sk/clanok/ako-nep okazit-poviedku najdes sa tam
12.08.2016
jurinko
Ales, ty uz si sa ten clanok naspamat naucil?
12.08.2016
Aleš Horváth
ja problem s gramatikou nemam. take ovladam este zo zakladky :-)
12.08.2016
jurinko
Aha. Isteze. Prepac, som zabudol.
15.08.2016
Aleš Horváth
:-)
15.08.2016
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.